Bez šťastia by nebolo šťastia
Ako si mohla byť taká hlúpa, dcéra! Kto ťa teraz ešte vezme s dieťaťom na krku? A ako ho vychováš?! Nepočítaj so mnou, ja ti pomáhať nebudem! Ja som ťa vychovala, teraz mám niesť tvoju ťarchu? Choď preč z môjho domu, zober si svoje veci a nech ťa už nikdy nevidím!
Barborka počúvala tie výčitky so sklonenou hlavou. Posledná nádej, že ju teta nechá bývať aspoň dovtedy, kým si nájde prácu, sa pred ňou rútila ako domček z karát.
Keby aspoň mama žila
Otec jej bol neznámy, mama zomrela pred pätnástimi rokmi, keď ju na priechode pre chodcov zrazil opitý vodič. Úrady ju chceli dať do detského domova, keď sa z ničoho nič objavila vzdialená príbuzná bratranec jej mamy z tretieho kolena. Tá ju zobrala pod svoju strechu, mala dom a slušný plat, takže papierovo všetko sedelo.
Žili na okraji malého mestečka na juhu Slovenska, kde bolo leto horúce a zimy daždivé. Dievča nikdy netrpelo hladom, bolo slušne oblečené a odmala sa učilo pomáhať v dome s dvorom a zvieratami bolo práce vždy dosť. Možno jej chýbala materská láska, ale komu na tom záležalo?
Barborka sa dobre učila. Po gymnáziu nastúpila na pedagogickú fakultu. Študentské roky uleteli ako voda a teraz, s diplomom v ruke, sa vracala do rodného mesta. Ale srdce jej ťažlo.
Choď už, nech ťa nevidím!
Teta Zuzana, ale aspoň
Povedala som svoje!
Dievča chytilo kufor a vyšlo do sparného dňa. Ako sa sem vlastne dostala? Ponížená, odmietnutá, s bruškom len sotva viditeľným no pravdu nezatajila.
Musela nájsť prístrešie. Šla ulicou so sklopenou hlavou, ubitá myšlienkami, keď ju nečakane oslovil hlas:
Dáš si vodu, dievča?
Pred ňou stála statná žena okolo päťdesiatky, ktorá si ju dôkladne prezerala.
Poď dnu, ak mieniš v pokoji.
Podala jej džbán studenej vody a Barborka sa s vďačnosťou usadila na lavicu, hltajúc každý dúšok.
Môžem si trochu posedieť? Horúčava ma doráža
Sadni si, dievča. Odkiaľ si? Vidím, že nesieš kufor.
Skončila som vysokú školu, hľadám učiteľské miesto. Ale nemám kde bývať Neviete o niekom, kto prenajíma izbu?
Žena, volala sa Milada, si ju obzerala. Bola čistá, ale v očiach mala tieň.
Môžeš bývať u mňa. Veľa si nevypýtam, ale plat musíš mať načas. Ak súhlasíš, ukážem ti izbu.
Potešená spoločnosťou aj pár eurami navyše v tomto zapadnutom mestečku, zaviedla Barborku do malej izby s oknom do ovocného sadu. Posteľ, stará skriňa, stôl bolo to dosť.
Nasledujúce dni sa Barborka udomácňovala a začala si hľadať prácu. S Miladou sa skamarátili, pomáhala jej s domácnosťou. Každý večer sedávali pod viničom v záhrade, popíjali bylinkový čaj a rozprávali sa o živote.
Tehotenstvo prebiehalo bez komplikácií. Barborka sa zdôverila so svojím príbehom: s Jergušom, chlapcom z vysokej školy, synom bohatých učiteľov, ktorý ju nechal hneď, ako zistil, že čaká dieťa. Nezostalo jej nič, iba peniaze, ktoré jej dal každý cent sa teraz rátal.
Dobre si urobila, že si to dieťa nechala nažive, zamrmlala Milada. Nevinné dieťa ti raz prinesie veľkú radosť.
Vo februári začali bolesti. Milada ju zaviedla do nemocnice. Tam Barborka porodila silného chlapčeka Jurka. Počas pobytu v nemocnici počula o novorodencovi, dievčatku, ktorého matka ihneď po pôrode utiekla.
Kto ju nadojí? Je slabá, oznámila sestrička.
Barborka ju vzala do náručia. Bola taká malá, biela ako závoj vánku.
Pomenujem ťa Lenka, zašepkala.
Keď sa na oddelení objavil kapitán Ľudovít Benedik, otec dievčatka, všetko sa obrátilo naruby. V deň, keď ich prepúšťali, už pri vchode čakala Škoda s modrými a ružovými balónikmi. Mladý vojak jej pomohol do auta a podal dve balíčky: modrý a ružový.
Mesto si ešte dlho šuškalo o svadbe, ktorá nasledovala. Kapitán, dojatý Barborkinou dobrosrdečnosťou, ju požiadal o ruku. A Barborka s Jurkom v náručí a adoptovanou Lenkou po boku vstúpila do celkom nového života.
Kto by bol uveril, že práve jeden horúci letný deň a džbán studenej vody zmenia osud všetkých? Taký je život obracia stránky, o ktorých si nikdy nemyslel, že ich prečítaš.
