HĽADIAC DO PRÁZDNOTY
Volám sa Dušan a kedysi som mal pocit, že mi patrí celý svet. Ešte len devätnásť nám bolo, keď sme sa s Haničkou dali dokopy. Taká láska, že človek bez toho druhého ani nedokázal dýchať. Rodičia to videli jasne Rýchlo svadbu, aby nedošlo k niečomu nepatričnému! Tak sa aj urobilo. Veľká svadba v Pezinku, so všetkým, čo k tomu patrí bábika na kapote žiguláka, chuchvalce kvetov, šampus, sála s výzdobou, ohňostroj, krik: Horko, horko!
Len rodičia Haničky peniaze na svadbu nedali. Chudoba bola u nich na dennom poriadku, ledva na chlieb a fľašu im zvýšilo. Všetko zo svojho potiahla moja mama. Volala sa Alexandra, no všetci jej hovorili Saša. Prívetivá, veselá, ale keď šlo o syna, veľmi zásadová. Od začiatku nebola spokojná vraj čo dobré môže byť z dievčaťa, ktorého rodičia stále popíjajú.
Duško, z vŕby pomaranč nenarastie. Dávaj si pozor, nech tvoja láska nie je kratšia než vrabčiakovi zobáčik… napomínala ma. Ja však videl v Hanine len tú svoju veľkú, čistú lásku. Veril som, že medzi nami je niečo neopísateľné, že jej rodinné problémy našu budúcnosť neovplyvnia. Ako veľmi som sa mýlil…
Mama s otcom nám k svadbe darovali byt v Petržalke Bývajte s radosťou, deti naše! Prvé roky boli ako z rozprávky. Hanka mi porodila dve dcéry Tánku a Svetlanku. Miloval som ich všetky a doma som sa cítil ako kráľ. Ale po piatich rokoch sa niečo zlomilo. Hanka začala záhadne miznúť z domu, a keď sa vracala, často som cítil z nej alkohol. Prosil som ju o vysvetlenie, najprv mlčala, potom mi rovno do očí povedala, že ma nikdy nemilovala. Že to bola len mladícka zaslepenosť, z ktorej vyrástla, a teraz našla muža svojich snov, ktorý je síce ženatý a má tri dcéry, no to ju netrápi.
Ostal som v šoku, duša mi stuhla. Najhoršie bolo vedomie, že tá, ktorú som obetoval celý život, sa mi otočila chrbtom. Hanka utiekla s novým chlapom do nejakej zabudnutej dediny. Vraj, keď je niekto milý srdcu, aj chatra je rajom a s nemilovaným je úzko hocikde. Dcérky nechala napospas. Mama, moja Saška, bola neúnavná všetko brala do vlastných rúk a vzala dievčatá k sebe. Rozmaznávala ich a oni jej to s láskou vracali.
Mne, po čase, zúfalstvo zavarilo na nečakaný obrat vstúpil som do podivnej sekty, lebo kamarát tvrdil, že mi tam bude lepšie. Oženili ma s vdovou Klárou s dvoma synmi. Zakrátko nás aj oddali podľa ich pravidiel. Dcérky som vídal čoraz menej, Klára ma držala pri svojich. Hneď, ako som sa ozval o vlastné deti, vyčítala mi: Tvoja Hanka je predsa ich mama, nech sa o ne stará ona. Ty vezmi Olega do školy a krmi Viktora. Poslúchal som, čo mi iné ostávalo.
Hanku som nikdy neprestal ľúbiť, ale vedel som, že cesta k nej je zamknutá. Roky plynuli, raz vtrhla do maminej kuchyne nečakane so štvorročnou dcérkou Maruškou. Saša si ju kriticky prezrela: Veru, Hanka, teda ťa život pokúsal. Táto je tvoja?
Áno, mamka, to je Maruška. Mohli by sme sa tu trochu zdržať? prosila Hanka nesmelo.
Takých hostí som veru nečakala. Už ťa vyhnali? vyzvedala Saša.
Nie, sama som odišla. Manžel ma bije, neustále pije, sily mi už nezostali. Vysvetľovala Hanka. Prečo nejdeš k vlastným rodičom? pýtala sa Saša podráždene.
Cnie sa mi za dcérami… prišla som ich pozrieť. Dovolíte aspoň? opovážila sa Hanka, poznajúc dobrosrdečnosť mojej mami.
Pozrime, veru, zrazu si spomenula na deti! Si ako kukučka, Hanka! hrmela mama, ale keď zazvonili pri dverách Tánka so Svetkou, rýchlo stíchla. Už to boli dorastajúce dievčatá na matku sa dívali bez citu, len s ukrytým smútkom v očiach.
Samozrejme, mama Hankou s Maruškou pod strechu prijala veď nemohla ich na ulicu vyhnať! Lenže po mesiaci prišiel ďalší Hankin ťah zmizla, vrátila sa naspäť k svojmu pijanskému mužovi, Marušku nechala babičke. Tak ostala Saša s mužom a tromi vnučkami. V ich dome bola láska, poriadok a slušnosť.
Roky sa prehnali ako vietor. Saša s mužom umreli, zanechali po sebe len pekné spomienky. Tánka sa vydala, detí sa však nedočkala. Svetka ostala starou dievčinou. Maruška porodila v sedemnástich dieťatko a utiekla k matke do dediny.
Mladosti sa neospravedlníš, staroba ťa nepozdraví taký je život. Hanka už dávno žila sama, jej druhého muža odviezli jeho dcéry do Trnavy, kde aj zomrel. Obviňovali Hanku, že o ich otca sa nepostarala. Obyvatelia dediny o Hanke rozprávali ošúchané príhody veď u nás sa všetko hneď roznesie, ani múry domov nezastavia klebety.
Ja som napokon utiekol od Kláry aj zo sekty. Ostal som sám v maminom byte v Bratislave. Žil som z výplaty na výplatu, v chladnej posteli, spoločnosť mi robili tri kocúry. Aj taká bola láska raz pôsobivejšia, inokedy smutná ako upršaná kalvária.
Celé roky som bol presvedčený, že šťastie mi musí klopať na dvere každý deň, stačí len otvoriť. Ale nakoniec som pochopil, že šťastie nie je v tom, čo sa stane, ale v tom, čo si vieš vážiť a ochrániť, keď to máš. Pravú hodnotu rodiny človek často pochopí, až keď ho obklopí prázdnota.
