– Vypadni! – zakričal Boris. – Čo to robíš, synček… – svokra sa začala dvíhať, držiac sa okraja stola. – Ja nie som tvoj syn! – Boris schmatol jej kabelu a hodil ju do chodby. – Ani stopy po tebe tu nechcem vidieť! – Vypadni! – zakričal Boris. Mária sa strhla. Za šesť rokov nikdy nepočula, aby tak kričal. – Čo to robíš, synček… – svokra sa začala dvíhať, držiac sa okraja stola. – Ja nie som tvoj syn! – Boris schmatol jej kabelu a hodil ju do chodby. – Ani stopy po tebe tu nechcem vidieť! …Aninka spala, ručičky mala rozložené ako malá morská hviezda. Mária jej upravila prikrývku. Rada takto stála a dívala sa na svoju maličkú dcérku. Roky o nej snívala, venovala tomu toľko síl, aby sa stala matkou. Manžel sa vrátil z nočnej – podľa šuchotu v predsieni okamžite vedela, že to je on. Mária vyšla z detskej izby a potichu zatvorila dvere. Boris sa vyzúval. Unavený, viditeľne vychudnutý. Makal ako kôň, aby čo najskôr splatil úver, ktorý si vzali na umelé oplodnenie. – Spí? – opýtal sa potichučky. – Spí, najedla sa a hneď zaspala. Boris pritiahol Máriu k sebe, tvárou sa jej zabořil do krku. O láske rozprával málokedy, no ona vedela, že je za ňu vďačný do bezvedomia. Preto, že neodišla, preto, že ho nevymenila za zdravého, preto, že mu dala šťastie. V šestnástich Boris prekonal príušnice – hanbil sa mame povedať, že mu vtedy napuchli a boleli… A keď už povedal, bolo neskoro. Komplikácie znamenali takmer stopercentnú sterilitu. – Mama volala, – povedal Boris tlmeným hlasom, ruky zo zovretia neuvoľňoval. Mária stuhla. – A čo chce pani Alžbeta? – Príde. Poobede tu bude. Vraj napiekla koláče a veľmi sa jej cnie. Mária si vzdychla, vymanila sa z jeho objatia. – Boris, možno by nemala chodiť. Minule ma dohnala do hystérie tými jej radami o vyplachovaní sódou. – Mári, je to predsa mama… Chce vidieť vnučku. Rok ju nevidela nič, len fotky. Stále je to babka. – Babka, – Mária sa trpko pousmiala. – Ktorá našu dcéru nazýva „zrůdou“. Aničku si adoptovali pred rokom. Na zdravé novorodeniatka boli také dlhočizné čakacie rady, že by človek dovtedy šedivel. Pomohli kontakty, obálka „na potreby oddelenia“ a rozvážnosť známej pôrodnej asistentky. Dievčatko sa narodilo veľmi mladej, iba šestnásťročnej vystrašenéj školáčke, ktorej by dieťa zničilo život. Mária si ten deň pamätá – drobný balíček vážiaci tri kilo dvesto, a tie modré očká, čo na ňu hľadeli. – No dobre, – Mária sa otočila. – Nech príde. Prežijeme aj to. Ale ak znova začne… – Nezačne, sľubujem, – Boris ju upokojoval. Svokra dorazila na obed. Alžbeta vhupla do bytu, akoby zaplnila celý priestor. Bola to výrazná žena, hlučná, so silnou vidieckou povahou – typ, čo vie zastaviť aj koňa a vytelefonovať každému mozog. – Ježisi! – začala vo dverách a posadila károvanú kabelu do predsiene. – To bola cesta! V električke dusno, v MHD tlačenica. – Prečo bývate tak vysoko? Výťah hučí, trasie sa, myslela som, že vypustím dušu! – Dobrý deň, mama, – Boris ju pobozkal na líce, pobral ťažkú kabelu. – Poďte, umyte si ruky. Alžbeta zložila kabát, ukázala kvetovaným šatám svoju výraznú silu a hneď sa zamerala na Máriu. Prezrela ju od hlavy k päte ako kobylu na jarmoku. – Dobrý deň, pani Alžbeta, – usmiala sa Mária. – No, no… – svokra si pevne stisla pery. – Si nejaká priesvitná, Mári. Samé kosti ti trčia. Čo má muž za čo chytiť? Boris je seeeeem vychudnutý! Nechávaš ho hladovať? Sama si na tráve a muža nechávaš hladovať? – Boris má v pohode stravu, – ostro odvetila Mária a cítila, ako jej horia líca. – Poďte ku stolu. V kuchyni sa Alžbeta pustila do kabely – vybrala domáce koláče, pohár nakladanej uhorky, kus slaniny. – Tu, jedzte. U vás je samá chémia. Plasty žujete. Sadla si, ťažko sa oprela o stôl. – Tak rozprávajte. Ako žijete? Už ste splatili všetko za tie vaše… experimenty? Mária stisla vidličku. Experimenty! Tak nazývala šesť rokov bolesti, nádeje a zúfalstva. – Takmer, mama, – zamumlal Boris, sťahujúc si šalát. – Nechajme peniaze. – A o čom sa rozprávať? Počasie? U nás na dedine, u Kolínho, sa narodilo tretie dieťa. Dievča, zdravé! Štyri kilá! Aj Tereza, sestra, čaká dvojičky… To je poriadok, to je naša rodina! Naša rodina, Boris, je silná. Sme plodní. Pozrela na Máriu. – Keď sa gény nepokazia… Mária pomaly položila vidličku. – Pani Alžbeta, túto tému sme preberali už stokrát. Problém nie je vo mne. Máme lekársku správu. – Ale daj pokoj! – mávla rukou svokra. – Papier všetko znesie, len aby vytiahli peniaze. Príušnice… Nehovor mi! U nás na dedine ich mal skoro každý chlap, sedem detí po laviciach. – Tvoj žena ti naplácal na uši, Boris, len aby zakryla svoju „poruchu“. – Mama! – Boris silno plesol po stole. – Dosť! Alžbeta si dramaticky chytila srdce. – Na matku nezvyšuj hlas! Päť detí som vychovala, viem, čo je život. Vidím – je úzka, detské boky… Kde tam vziať deti? Pustý kvet. – Sme šťastní, mama, – Boris nežne povedal. – Máme dcérku Aničku. – Dcérku? – vzdychla Alžbeta. – Ukážte ju aspoň. Prešli do detskej. Anička sa už zobudila, sedela v postieľke a hrala sa s plyšovým medveďom. Pri pohľade na neznámu tetu sa zamračila, no neplakala – bola pokojná povaha. Alžbeta prišla k postieľke, Mária stála bokom, pripravená v prípade potreby chrániť dieťa. Žena sa dlho na Aničku dívala,žmúrila oči, potom natiahla ruku, pohladila jej líčko. Anička sa odtiahla. – Po kom taká? – spýtala sa nespokojne svokra. – Oči má čudné, tmavé. Náš rod má svetlé oči. – Má modré oči, – opravila Mária. – Tmavo-modré. – Nos? Ako zemiačik. Ty máš rybý, Boris rovný. Tu… Vstala, otrepala si ruky, akoby sa zašpinila. – Cudzia krv, cudzia zostane! Vrátili sa späť do kuchyne. Boris si nalial vodu, ruky sa mu triasli. – Mama, počúvaj, – začal mäkko. – Milujeme Aničku! Je naša! Papiermi aj srdcom, vo všetkom. – Ešte sa pokúsime vlastné. Lekári hovoria, že šanca je malá, ale ak to nevyjde – máme rodinu. Alžbetu to roztrháva. Päť detí, dvanásť vnúčat – bolelo ju vidieť, ako jej syn plytvá čas na „cudziu“. – Si hlupák, Boris, – vydýchla nakoniec. – Hlupák, tridsaťpäť rokov, muž v rozkvete – staráš sa o nejakú podstrčenú! – Nehovor jej tak! – zarevala Mária. – Ako ju mám volať? Princezná? Ty radšej mlč! Sama nevieš porodiť, muža si zblbla. Úplatok dali… Kúpili ste si, ako mačku na trhu! – Je to naše dieťa! – Dieťa je, keď je vlastné! Keď nocuješ, keď je toxikóza, keď porodíš v mukách! – A to… – prehodila rukou k detskej izbe. – Hra na mamu a dcérku. Zobrali ste hotové. Po nejakej mladistej pobehlici. – Myslíte, že gény sekera vytnie? Vyrastie – a uvidíte, čo je zač. Skončí ako matka! Zbavte sa jej, kým je čas! Mária videla oči svojho muža. Boris vstal pomaly. – Preč, – povedal potichu. Alžbeta sa prekvapila. – Čože? – Vypadni odtiaľto! – zakričal Boris. Mária sa strhla – za šesť rokov nikdy tak nekričal. – Čo to robíš, synček… – svokra sa začala dvíhať, držiac sa stola. – Ja nie som tvoj syn! – Boris schmatol jej kabelu a hodil ju do chodby. – Ani stopy po tebe tu nechcem! Zbaviť sa dieťaťa?! Odvahu si pletieš s vecami? Je to moja dcéra! Moja! A ty… ty… Lapol po dychu. – Ty si obluda, nie matka! Chod späť na svoju dedinu, rátaj si „čistých“. Nám daj pokoj! Navždy! Z detskej izby sa ozval detský plač. Mária letela k dverám, no zastavila sa pri zmene v svokrinej tvári. Červený odtieň prešiel do šeda. Alžbeta otvorila ústa, lapala vzduch ako ryba vyhodená na breh. Rukou si zvierala šaty. – Boris… – zachrapčala. – Páli… Páli… Začala padať. Ťažká ako vrece, zrútila sa na bok, žiarivý rám preletel kuchyňou. Hluk pádu sa miešal s plačom dieťaťa. Mária ihneď volala záchranku. Boris kľakol vedľa matky, trasúcimi rukami jej rozopínal golier šiat. – Mama, čo je, mama, dýchaj! Alžbeta chrčala. Lekári dobehli rýchlo. Zverák zakričal od dverí: – Infarkt! Ťažký! Nosidlá! Rýchlo! Keď dvere za lekármi zapadli, Boris sa zosunul na podlahu do predsiene, chrbtom sa oprel o stenu. Díval sa na matkin zabudnutý šatku. – Ja som ju dovedol? – opýtal sa. Mária si sadla, chytila ho za ľadovú ruku. – Nie. To ona sama. Svojou zlosťou. – Ale ona je mama, Mári. – Chcela vyhodiť našu dcéru ako vadný tovar. Boris, zobuď sa! Bránil si svoju rodinu. Mobil v Borisovej vrecku vibroval po hodine. Volala sestra Tereza. Potom brat Kolín. Boris nebral telefón. Potom prišla správa od tety: – Mama je na JISke. Lekári hovoria, že šanca je slabá. Zabil si ju, kat? Prekliatie celej rodiny! Ani nechoď! – Tak je koniec. Nemám už rodinu. Mária ho chytila okolo ramien, cítila, ako sa celý trasie. – Máš, – povedala pevne. – Máš mňa. Máš Aničku. My sme tvoja rodina! Ozajstná! Taká, čo nikdy nezradí. Vstala, vzala ho za ruku. – Poď. Aničku treba nakŕmiť. Bojí sa. Večer sedeli v kuchyni. Dcérka mala už pokoj, hrala sa s kockami pri nohách. Boris sa na ňu díval, akoby ju videl po prvýkrát. – Vieš, – povedal zrazu, – mama mala pravdu v jednom. Mária sa napla. – V čom? – Géna neroztlačíš prstom. Ale gény, to nie je len farba očí, nosu. Gény sú aj schopnosť milovať. Mama má päť detí, a lásky v nej… ako v kameňi. Či som ja vlastne adoptovaný? Veď ja milovať viem… Čo povieš, maličká? Zohol sa, zdvihol dcérku na ruky. Dievčatko ho chytilo za nos a rozosmialo sa. – Táta, – povedala zreteľne. Prvýkrát. Doteraz to bolo len nejasné „ba-ba“, „ma-ma“. Boris stuhol. Slzy, čo držal celý deň, stekali po lícach na ružový overal. – Táta, – zopakoval. – Áno, maličká. Som táta. A nikdy ťa nikomu nedám. Matka sa prebrala, ale Boris s ňou už nekomunikuje. Pre rodinu je teraz nepriateľ číslo jeden. Mária sa za to hanbí nahlas povedať, ale je rada, že to takto dopadlo. Život bez večných urážok a ponižovania je ľahší. Načo sú takí príbuzenstvá? Aj bez nich je dobre… Aký máte názor na monológ matky? Napíšte svoje komentáre a dajte like!