Vieš čo, poviem ti úprimne, nikdy som si nemyslela, že sa mi toto stane, ale otehotnela som, keď som mala šestnásť, ešte som chodila do gymnázia. V našej malej dedinke na Liptove to bol úplný rozruch. Ľudia na mňa ukazovali prstom, susedky zazerali spoza plota, mama bola úplne zničená hanbou a otec so mnou odmietol aj prehovoriť. Lepšie by bolo, keby si ani nebola… Takto nás všetkých pred dedinou hanbíš! Choď ku starkej na druhý koniec, toto už nevydržím, povedal mi. Tak som sa zbalila a odišla ku starkej do vedľajšej dediny, bývala na samote v starom dome, čo bol skôr chladný a zatuchnutý, ale nemala som veľmi na výber.
Hlavne posledné mesiace boli najťažšie. Nikto mi nepomáhal, všetci sa mi radšej vyhli. Keď to na mňa prišlo, ledva stihli prísť záchranári. Ale zvládla som to, narodila sa mi krásna dcéra, ktorú som pomenovala Želmíra, vieš, typické staré slovenské meno po prababičke. V tom starom starkinom dome sme to ťahali spolu. Dedina mi síce radila nájsť si nejakého chlapa, ale mňa žiaden nezaujímal. Robila som, čo sa dalo, všetko pre Želmíru.
A keď už dospela a odišla študovať do Bratislavy, tak som sa odhodlala aj ja išla som na robotu do Talianska. Predtým by som neodišla, nechcela som ju opustiť. Hneď ako som tam začala robiť opatrovateľku staršej panej, hovorím ti, iný svet Zarobila som si tak, ako na dedine nikdy, a pani mi sem-tam pridala aj dvesto-tristo eur, len tak z vďaky. Vďaka tomu som za pár rokov kúpila Želmíre garsónku v Poprade a zabezpečila jej štart do života.
No a tu začína druhá kapitola Lebo tie peniaze ju úplne zmenili. Prestala chodiť za starkou, bolo jej všetko jedno. Aj keď ma to bolelo, posielala som jej mesačne štyristo-päťsto eur, ostatné som si šetrila, lebo naspäť do starej barabizne som sa už nechcela vrátiť. Po pár rokoch sa Želmíra rozhodla vydávať. Jasné, že som zaplatila svadbu, pomohla s nábytkom, čo bolo treba. Dúfala som, že konečne začnem šetriť pre seba. Ale do piatich rokov mali dve deti a keď začala vojna na Ukrajine a Želmíra bola zase tehotná, pokračovala som so svojou charitou.
Aj tak som si dokázala našetriť dvadsaťtisíc eur a kamarátka Jarka práve predávala parádnu garsónku po rekonštrukcii v Žiline, tak som si ju zajednala.
V lete som prišla riešiť papiere k notárovi, a Želmíra prišla s bombou: Mami, predali sme byt, kúpili dom a dali zálohu. Teraz potrebujeme ešte osemnásť tisíc eur na druhú splátku. Chápala som, že s troma deťmi sa v garsónke bývať nedá, ale bola som už unavená z toho, že im stále len lejem peniaze. Prečo ste mi nič nepovedali? A čo ste šetrili z tých peňazí, čo som vám posielala každý mesiac? hovorím jej. Ona len že sa predsa spoliehali na mňa. Nemôžem už, Želmíra, túto sumu ti jednoducho nedám. Som dohodnutá, že konečne niečo bude moje. Troška pomôcť môžem, neskôr, ale všetko nie. A ona na to: Veď ti bude mať kde žiť, ty aj tak pôjdeš naspäť do Talianska! Byt nepotrebuješ. Pýtam sa jej: A čo ak ochoriem alebo sa budem musieť narýchlo vrátiť? Kam pôjdem? No tak k starkej na dedinu! vyhŕkla. Vtedy som povedala: Tak choď aj ty s deťmi na dedinu, keď je tam tak dobre!
Vieš, stála som si za svojím a peniaze som jej nedala. Nemôžem sa už obetovať donekonečna. Želmíra sa urazila, prestala sa mi ozývať, počula som, že si tie peniaze požičala odkiaľ sa len dalo. Ale povedz, mala som jej dať všetko, aj keď som už vlastne celý život dávala rodine všetko? Aj trpezlivosť má svoje limity.
