22. apríl
Iveta je ešte mladá, porodí ďalšie! prisahala raz. Nakoniec však žiadne dieťa nikto nepotreboval.
Ja a Iveta sme vyrastali v menšom slovenskom mestečku na strednom Slovensku, chodili sme spolu do jednej triedy na základnej. Po maturite sme šli študovať na univerzitu do Bratislavy. Tam sme si našli prácu a prenajali maličký byt žili sme spolu, hoci bez svadby, ako to dnes býva. Ale akonáhle Iveta otehotnela, zľakol som sa a stiahol sa z jej života. Nebolo v mojich plánoch mať dieťa.
Iveta bola zronená, rozhodla sa vrátiť naspäť domov, aby tam vychovala dieťa. Moja mama, ktorá bola váženou osobou v našom meste, okamžite všetkým naokolo narozprávala, že dieťa určite nie je moje a že s našou rodinou nemá nič spoločné. Všetci sme bývali v tej istej časti mesta, takže to rýchlo kolovalo medzi ľuďmi.
Veľa kamarátov poznalo celý príbeh. Iveta porodila krásnu dievčatko, dala jej meno Zuzana. O rodinu z mojej strany nemala žiadne ďalšie požiadavky, chcela len mať pokoj pri výchove dcérky. Ale moja mama chodila po meste a do omrzenia opakovala, že to nie je jej vnučka.
Pozrite sa na tú malú! komentovala hlasno Má blond vlasy, pritom všetci sme čiernovlasí. A ten nos to rozhodne nie je náš! My máme samých krásavcov v rodine, ona je obyčajná. Snažia sa dostať do našej rodiny. Takí ľudia sú zlí!
Iveta už bola z toho tak znechutená, že navrhla, aby sme urobili test otcovstva, len aby som moju mamu upokojil. Na čo jej to bolo dobré, netuším, no výsledky boli jasné. Mama všetko zrazu obrátila, pozvala Ivetu k sebe, že chce Zuzku spoznať. Zrazu nosili malej drahé darčeky. Iveta žila len z dôchodku svojej mamy, takže ju to potešilo.
Po čase začala svokra zrazu žiadať, aby mala vnučku na pár dní u seba. Iveta nechcela súhlasiť, Zuzana mala iba rok, bolo skoro ju nechať niekoľko dní bez mamy. Svokra bola nahnevaná.
Vyhrážala sa súdom za obmedzovanie styku s vnučkou. Vraj dievčatko bude mať u nej oveľa lepšie podmienky a súd určite rozhodne v jej prospech, keďže ja mám byt, platím na dieťa (všetko doloží papiermi) a Iveta je nezamestnaná, sama. Podľa nej je Iveta mladá, ešte si deti môže urobiť. Navrhla jej, aby sa dcéry zriekla dobrovoľne, že všetci sudcovia v meste ju poznajú a rozhodnú podľa očakávania. Iveta však chcela ostať so svojou dcérkou. Súdne spory naťahovala rodina celé roky.
Dieťa, ktoré predtým tak odmietali, bolo zrazu ich najvzácnejším pokladom. Nelenili stavať falošných svedkov, sledovať Ivetu, žalovať sa a dokonca jej robili fotografie. Iveta musela odísť ďaleko a skrývať sa. Všetko to bolo veľmi vyčerpávajúce. Nakoniec sa situácia nejako upokojila. Ja som sa medzičasom oženil druhýkrát a mal so ženou syna. Svokra obrátila pozornosť na neho. Zuzana nastúpila do prvej triedy. Iveta sa presťahovala späť do Bratislavy. No musela často jazdiť naspäť za svojou mamou a dcérou. Potom spoznala jedného mladého muža. Jej mama ju povzbudzovala, aby si vybudovala nový život. Sľúbila, že sa o Zuzanu postará. Iveta plánovala vziať dcérku neskôr, keď sa celá situácia ustáli.
Iveta sa teda nakoniec vydala. S manželom si prenajali byt a čakali spolu dieťa. Zdalo sa, že je všetko na poriadku. Avšak dcéru si presťahovať späť nezvládla. Nový manžel neprejavoval o cudzie dieťa záujem. Iveta uznala, že dcéra má lepšie zázemie u babky má tam školu aj kamarátov. Keď sa narodí ďalšie bábätko, nebude jej mať kto pomáhať so Zuzanou. Takto aspoň mama nie je sama a dcéra má starostlivosť. Lenže stará mama začala byť často chorá, museli volať sanitku, hospitalizovali ju. Vnučka vtedy bola u susedov, dôchodcov. Dnes už svokra o Zuzanu záujem vôbec nemá. Keď stretne moju mamu, len sa usmeje a povie:
Mohla ste ma poslúchnuť! Keby ste mi dali dievča hneď, starala by som sa o ňu! Už by chodila na jazykovú školu a hrala na klavíri. A takto? Matka ju opustila, na čo z nej vyrastie? Teraz sa venujem vnukovi! Tomu dám všetko, najlepšie školy aj krúžky!
Ja som sa o Zuzanu počas rokov nikdy nezaujímal. Napokon sa ukázalo, že dieťa, kvôli ktorému sa toľko hádali a súdili, nikomu poriadne nechýba. Aký bude osud mojej dcéry, to netuším. No viem, že zodpovednosť a dôstojnosť nemožno nechať len na jednom človeku a najviac trpí vždy ten nevinný.
