Ján si pripravil vyprážané zemiaky a otvoril pohár kyslých uhoriek. Dnes je to presne rok, čo jeho Milada odišla. Zrazu niekto zaklopal na dvere.
Tak si prišla, pousmial sa Ján, keď uvidel susedku Vieru na prahu, a pozval ju ďalej k stolu. Posadali si, pomlčali, spomínali na Miladu. Ján potom z ničoho nič vytiahol z vrecka obálku.
Vierka, túto obálku mi dala Milada ešte pred odchodom, vysvetlil Ján a podal obálku Viere.
Ale to mala byť pre teba, prekvapene zašepkala Viera.
Len si prečítaj, hneď všetko pochopíš, ticho povedal Ján. Viera otvorila obálku, prečítala si obsah a ostala užasnuto hľadieť.
Zať sľúbil, že pre Vieru Balážovú príde v sobotu ráno. Aj keď jej je za chatou smutno, už je koniec októbra. Vodu už vypli, čas sa vrátiť domov.
Vi-e-ra! Vierka, si doma? zabúchal na dvere chaty sused Ján Hruška.
Poď ďalej, Janko, ešte som tu. Balím veci, zať pre mňa príde pozajtra. A zas bude šomrať, koľko tašiek mám! No čo už, čo sama zabalím. Skoro všetko sú to však úrodu: sušené jabĺčka, vynikajúca sezóna bola. Nakladané uhorky, lečo, džem. Veď pre deti a vnukov to všetko robím, mne veľa netreba.
No, veru tak, Vierka. Aj ja sa chystám domov, ale ešte trochu ostanem. Je tu krásna jeseň. Milada mala jeseň veľmi rada. Ale vlastne, prečo som prišiel? Vieš čo, spomeň si, ako sme kedysi všetci spolu končili sezónu na chatách? Tvoj Peter ešte žil, boli sme mladí, deti ešte behali po dvore. Ešte to bolo všade čistučko, mladé jablone sme sadili, zdali sa nám vtedy také maličké. Dnes už je to všetko zarastené. No, dnes je to presne rok, čo tu Milada nie je. Poď, spomenieme si na ňu spolu, lepšie je vo dvojici. Pripravil som hranolky a mám aj pár dobrôt, aj jednu vec sa ťa chcem spýtať. Prídeš?
Samozrejme, Janko. Tu, vezmi si so sebou trošku nakladaných uhoriek. Ja sa zabalím, o polhodinu som u teba.
Ich rodiny sa poznali dlhé roky. Spoločne stavali domy, sadili stromy v sadoch, pomáhali si navzájom. V lete spolu oslavovali všetky narodeniny. Leto je malý život. A každý rok ho žili spoločne. Dnes už Vieru všetky letá navštevujú vnúčatá a na smútok nemá čas. No Petra už sedem rokov niet. Ale Ján a Milada, to boli stále jej priatelia. Tak ako kedysi. Už však len Ján, lebo Miladu minulú jeseň dobehli choroby Stále hovorila, že zhodila pár kíl, vyzerala úžasne. A potom Aj toto leto bolo také zvláštne. Ján nemal pokoja, všeličo skúšal, prekopal záhony, ale Milada už nebola, komu by ich sadil? Len bol celý deň v dielni, niečo majstroval, niekedy sa hneval, že mu nič nevychádza. Vierkini vnúčatá tento rok ledva doviedli raz na tábor, raz s rodičmi k moru. Veru, ani sama nevie, pre koho všetko pestuje. Polievala, plela, technika jej pomáhala.
Viera si povzdychla, to už tak v živote chodí. Prezliekla sa a išla k Jánovi, ako sľúbila.
Ján ju už čakal. Stôl prestretý, vyprážané zemiaky, nakladané paradajky a tie jej uhorky, ktoré otvoril práve pre túto príležitosť.
Sadni, Vierka, zajtra mi prídu deti. Dnes si v pokoji spomenieme na Miladu. Pozri, našiel som staré fotky tu je Peter, sadíte spolu čerešňu. A tu sme všetci prišli z hubárčenia, aké košíky plné. A tu pri táboráku. Pozri, Milada sa len usmieva. Ján nalial borovičku tak pripime si na našich drahých na moju Miladu a tvojho Petra. Mlčky si pripili, zahryzli do uhorky. Zrazu Ján vybral z vrecka obálku:
Vierka, len nebuď prekvapená, najprv si ma vypočuj. Minulé leto Milada tak, povedzme, potichu zmizla spomedzi nás. V auguste sme ešte boli spolu na chate, ale neprestala bojovať, bola silná. Večer sme často sedeli a spomínali na celý náš spoločný život, akoby sme ho prežívali opäť. Sledovali sme staré filmy, naše obľúbené, rozprávali sme sa dlhé hodiny. Potom mi zrazu povedala:
Janko, sľúb, že splníš, čo chcem. Nie je to prosba, ale moja posledná vôľa. Prosím, len nesmieš protestovať.
A dala mi túto obálku. Predstav si, napísala to sama, vedela, že ju nevyhodím. Tu, prečítaj podal jej obálku.
Ale veď to mala byť pre teba
Len čítaj, všetko pochopíš.
Viera vybrala list, spoznala Miladin rukopis:
Janko môj, čo už narobím, musím ísť skoršie. Ale život ide ďalej a ty ži aj za nás dvoch! Zanechávam ti jediné buď šťastný! Neznamená to, že zabudneš na mňa. Len nechcem, aby si bol smutný, nechcem ťa vidieť zhora v nešťastí neboj sa byť šťastný. To sme predsa milovali život a radosť. Želám si, aby si neostal sám. Ak stretneš niekoho, kľudne to môže byť Vierka vždy som mala pocit, že je ti blízka. Ona je dobrá, všetko pochopí, navrhni jej žiť spolu. Bude vám obom lepšie. My sme sa predsa nikdy nevzdávali. Ži, prosím, Janko, nehľadiac na veci, čo sa v živote stanú. Tvoja Miladka.
Viera čítala list dvakrát, pozrela na Jána.
Sľúbil som jej, Vierka, že ju vypočujem a splním jej vôľu. Rozhodni sa sama, Ján bol nesvoj, Vierka, skúsme to. Máme spolu staré priateľstvá, spojuje nás veľa krásneho. Nech nás nik neodsudzuje. Žiť a tešiť sa z každého dňa je požehnanie, zatiaľ čo smútok je hriech. Buď mojou ženou, Vierka, a sľubujem, že nebudeš ľutovať.
Viera chvíľu nevedela, čo na to povedať, taká bola prekvapená. Pozrela na Jána, a potom prehovorila možno na tom čosi je:
Janko, dobre. Porozmýšľam a poviem zaťovi, že nestíham pobaliť, ostanem ešte aspoň týždeň.
Tak sa dohodli. Ján ju večer odprevadil domov.
V noci Viera dlho nemohla zaspať. Nebolo to jednoduché rozhodnutie, pred očami jej prebehlo celé doterajšie žitie. A nad ránom sa jej sníval Peter. Stál tam a smial sa tak čo riešiš, vo dvojici je veselšie. Vydaj sa za Jána, radšej budem rád, že moja Vierka nebude sama.
Nasledujúce leto Viera s Jánom zbúrali plot medzi pozemkami. Vnúčat mali teraz dvojnásobok, všetky veselo behali. Ján postavil hojdačku, záhony zorali, Vierka zasiala azda všetko, čo poznala. Úroda pre celú veľkú rodinu. Vnúčatá babke pomáhali, každé malo svoj kúsok záhona. Dospelé deti chodili cez víkendy, vytešovali sa, že rodičia nie sú sami a držia spolu.
Možno sa nájdu ľudia, čo by ich odsúdili. Len Milada a Peter sa pozerajú zhora a usmievajú sa. Ich závet byť šťastní je splnený. A život, nech je akokoľvek ťažký, ide ďalej.
