Keď povedala svojmu milému, že čaká dieťa, všetko sa Annine objavilo na tvári Pavla. Bolo jasné, že nečakal dieťa a azda ani nechcel tak skoro vstúpiť do manželstva
Anka sa zamilovala ešte pred dovŕšením osemnástky. Chlapec z ich dediny sa jej páčil už dávno a celú jar spolu trávili vonku prechádzali sa po okolitých lazoch, chodili k potoku, pozorovali západy slnka.
Pripravovala sa na prijímačky na mestskú obchodnú akadémiu. Lenže jedného dňa Anka pochopí, že čaká dieťa. Bola zmätená a nevedela, čo robiť.
Čo povie mama, sestra, ľudia v dedine?..
Úplne stratila hlavu.
Rozhodla sa však pevne porodiť nechce. So slzami vyrozprávala, čo sa stalo, matke a hneď odišla do Bratislavy. Mama ju nezastavila
V neúplnej rodine vyrastala aj Ankina mladšia sestra, mama sotva vedela všetko zvládnuť a teraz ešte toto zo strany staršej dcéry…
V meste prebehlo všetko bez komplikácií. Po tom ukončila všetky kontakty s Pavlom. Ani on sa nesnažil obnoviť vzťah
V srdci Anky zostalo trpké sklamanie, či skôr prázdnota. Voči štúdiu stratila záujem na pomoc od matky nebolo možné rátať, stále bola nahnevaná.
Musela si hľadať v Bratislave prácu a prenájom, aby mohla prežiť. Do dediny sa vrátiť nechcela ľudia si už šepkali.
A možno sama pani Náhoda ju priviedla ku vývesnej tabuli s ponukami práce. Úhľadne tam visel čerstvý papier hľadajú pestúnku k trojročnému chlapcovi, s ubytovaním priamo v rodine. To by bolo!
Anku prijali do rodiny vysokoškolských pedagógov. Malý Romanko, ich neskoré a jediné dieťa, si ju tak zamiloval, že sa na ňu stále vypytoval, keď sa Anka na chvíľu vybrala navštíviť matku a sestru do dediny.
Roky plynuli, Anka sa udomácnila v mestskej rodine. Ivan Iljič a Ina Václavová učili na univerzite. Anka časom prevzala starostlivosť o celý byt: prala, žehlila, udržiavala poriadok, pomáhala Romankovi s domácimi úlohami, chodila na nákupy a výborne varila.
A keď Romanko vyrástol a pestúnku už nepotreboval, Anku si nechali ako pomocníčku do domácnosti.
Za prácu nedostávala veľké peniaze, no mala ubytovanie a stravu, čo jej úplne vyhovovalo. V ich rodine našla pokoj, útočisko aj dobré zaobchádzanie.
Jediné, čo ju trápilo, sa prihodilo pred pár mesiacmi spoznala Igora zo susedného domu. Začali sa stretávať a čoskoro ich večerné prechádzky prerasli do niečoho hlbšieho.
Zblížili sa. Prešlo asi tri roky, čo sa stretávali, no deti Anka mať už nemohla…
Svoje tajomstvo Igorovi nezatajila. No i on ju nakoniec nechal. Zase bola sama s horkosťou v duši…
Tak sa jediným jej domovom stala domácnosť rodiny. Starala sa o Inu Václavovú a Ivana Iljiča ako o rodinu.
V skutočnosti sa stala členkou rodiny. Po druhej sklamanej láske jej srdce našlo pokoj. Anka sa prestala nádejať, že sa ešte niekedy vydá.
Prešlo ešte zopár pokojných rokov. Romanko ukončil univerzitu, angličtina mu išla výborne. Dostal skvelé pracovné ponuky, jednu prijal v zahraničí.
Potom však ochorela Ina Václavová. Anka sa o ňu starala niekoľko rokov, kým Ivan Iljič žil len pre prácu a pomoc synovi.
No to netrvalo dlho. Tesne pred smrťou pošepkala Ina Anke:
Neopusť Ivana zostaň tu, prosím
Keď Iny už nebolo, v dome zavládla ťaživá samota. Ivan Iljič viac mlčal a večere prechádzali bez slov.
Anka sa cítila zbytočná a osamelá. Pochopila, že musí niečo zmeniť: buď si hľadať novú prácu, ale bez remesla by to šlo ťažko, alebo sa vrátiť do dediny, kde to tiež s prácou nebolo jednoduché
Jedného večera po večeri ticho prehovorila k Ivanovi Iljičovi:
Odišla by som, Ivan Iljič. Už vás nepotrebujem. Je čas mi ísť. Ďakujem za všetko
Ivan akoby sa zobudil. Pozrel na Anku, prekvapene:
Čo? Kam chceš ísť? Prečo? Všetci chcete odísť? Len tak… nechať ma samého?
Anka si povzdychla. Ivan vstal, pristúpil k nej, chytil ju za ruku a prvýkrát v živote ju pobozkal:
Vieš, Anka, pre nás už nie si len pomocnica, dávno patríš k rodine. Neodídem od teba, rozumieš?
Anka prikývla, dojatá k slzám.
A vôbec, pokračoval Ivan Iljič, Ina mi vravela, aby si s nami zostala. Za tie roky sme si na seba zvykli. Zostaň, Anka, neopúšťaj ma. Nech všetko ide ďalej, ako doteraz. Dobre? Ty budeš strážiť mňa, ja teba.
Objali sa pri kuchynskom okne a obidvaja plakali. Ale potom sa obom uľavilo.
Začali sa tiché, pokojné všedné dni. Anka čakala Ivana Iljiča z práce, upratovala, sem-tam zavolal Romanko, sľuboval návštevu
Tak prešiel rok, dva. A jedného dňa, pred Aninými narodeninami, Ivan Iljič jej povedal, že preňho veľa znamená a že by sa mali zosobášiť.
Aj keď neboli manželia v pravom slova zmysle, právne by sa o Anku mal postarať. Bola mladšia a i jemu na starobu tiež príde starostlivosť vhod.
Anka bola Ivanovi Iljičovi vďačná, ale rozhodla sa nič podniknúť bez Romankovho súhlasu. Keď Romanko prišiel, otec znova túto tému otvoril.
Syn súhlasil Anku mal rád skoro ako matku. Vtedy už mal v zahraničí byt aj výbornú prácu, bol ženatý.
Tak sa Anka napokon stala manželkou Ivana Iljiča. Ľúbili sa nehlučne, no nie menej intenzívne ako ostatné páry.
Aj po svadbe oslovovala svojho muža úctivo menom a priezviskom, Ivan ju medzi sebou vždy nežne volal: Anka”. Nikdy nebola šťastnejšia.
Každý deň sa za zdravie svojho manžela modlila, aby mu ešte Boh doprial mnoho rokov.
A nikto by pri pohľade na ten pár v bratislavskom parku nepovedal, aké veľké a úprimné city ich spájajú, akoby spolu prežili celý život.
