Keď mala Hanka dva roky, žila v detskom domove. Ja som tam prišla fotiť deti. Pridelili mi tie najťažšie prípady na adopciu. Vošla som do jej skupiny a uvidela som dievčatko s pochmúrnou, skrivenou, akoby starou tvárou. Aké nepekné dieťa, pomyslela som si. Ale hneď čo som ju začala fotiť, uvidela som ju cez tú nehybnú masku smútku. Zrazu ožila.
Je ťažké chytiť pohľad dieťaťa, ktoré nikdy nezažilo lásku. Toto zvláštne dievčatko sa pozeralo priamo do objektívu. Bez mihnutia.
A vtedy som uvidela jej dušu. Osamelú tak, ako môže byť iba duša malého opusteného dieťaťa. Cítila som z nej utrpenie a ani náznak nádeje. Možno to bolo prvý raz v jej živote, čo ju niekto naozaj videl. Videla som jej dušu, vyčerpanú a všetko chápucu. Takú istú, akú mám ja. A potom sklopila zrak a oči sa jej zaliali slzami.
Poprosila som opatrovateľku: Povedzte mi niečo o Hanke, potrebujem napísať k nej text. A čo vám mám povedať? odpovedala vlažne opatrovateľka. No, čo vie, čo hovorí? Nič nevie. A ani nerozpráva. Len sedáva v špagáte a húpe sa až po zem. Pri húpaní kňučí. Niet o nej čo povedať. Je nijaká.
Dva mesiace pred týmto stretnutím nám zomrela najmladšia dcéra.
Náš krásny život narazil v plnej rýchlosti do kamennej steny a prestal existovať. Ale my nie. My sme museli žiť ďalej iný život, život PO TOM. Chodili sme, rozprávali, jedli, a snažili sa zo všetkých síl pred deťmi skrývať náš zármutok, aby sme ich nevystrašili. Aby sme im dali nádej, ktorú sme skoro sami stratili. Premýšľala som: Opravdu ma ešte niekedy niečo poteší? Šla som na fotenie a v aute som plakala. Potom som vystúpila, utierala si tvár snehom, a išla ďalej, tváriac sa ako normálny človek. Hovorila som obyčajným hlasom a usmievala sa. Bola to len maska.
Nechcela som ďalšie dieťa na miesto tej stratenej. Chcela som len prežiť. A vtedy prišla Hanka so svojou osamelosťou a beznádejou, ako keby jej osud mal kľúč presne k môjmu srdcu…
Doma som povedala svojmu zlatému mužovi: Neviem, ako sa s tebou o tom rozprávať ani čo to znamená… teraz som fotila jedno dievčatko, viem, bolo by to bláznivé, ale nemôžem na ňu prestať myslieť… Pozri, nechceme aspoň uvažovať o nej? A Andrej na to: Si si vedomá toho, že nie si úplne pri zmysloch? Aké dievčatko? Ledva dýchame.
Áno, viem, že nie som pri zmysloch. Ale už asi nikdy nebudem. Musíme sa naučiť žiť s tým, čo máme.
Prišli sme do detského domova. Pozrieť sa na Hanku. Opatrovateľka ju priviedla. Bola malá, s tým istým zvláštnym výrazom, sotva sa tackala, akoby krivý krab. Po nosom mala zelenú šmuhlu z nádchy. Boh môj, pomyslela som si, aká je škaredá. Ako keby to bol len nedarený zárodok človeka. Čo som v nej vlastne videla?
Hanka chytila hračku, ktorú sme priniesli, spadla na zadok, roztiahla nohy a začala sa hojdať, rýchlo, až predkláňala čelo k zemi.
A hlavná lekárka zatiaľ hovorila: Pani doktorka Lada Borovská, toto dieťa ani nemá ľahký stupeň MR! Je to ťažká mentálna retardácia! Žiadne vyhliadky. Posunieme ju do zariadenia sociálnych služieb. Rozumiete? Je to nevzdelateľné dieťa. Čo viac, už siedmi rodičia ju odmietli. Nič nevie, nič nerobí, čo by jej zodpovedalo veku. Len sedí v špagáte a hojdá sa. Voláme ju Voločkova.
A vtedy, môj muž, na ktorého som sa bála čo i len pozrieť, povedal: Viete, nám je to dievčatko sympatické. Vezmeme ju.
Neskôr som sa ho pýtala: Prečo si to povedal? Veď si ju nechcel. A Andrej mi povedal: Pochopil som, že ju treba zachrániť. A že nikto iný to za nás neurobí.
Adoptovali sme Hanku a v detskom domove ostalo len nechápavé ticho.
Hanka bola v hlbokej depresii. Neverila svetu. Svet bol nebezpečný a zradný. Dva roky ju nikto nevnímal ani nemiloval. Ničím si nemohla svet získať. Nevedela si nič vyžiadať. Nevedela sa hrať. Všetko trhala, lámala. Zo všetkého sa zľakla, zrútila sa a hojdala. Až do hystérie, keď prestávala dýchať. Jedla len kašu. Sotva chodila, bála sa vody, nočníka, tatka, výťahu, vetra, auta…
Vo mne kvílil môj žiaľ. Navonok kvílila Hanka. Viem, prečo sa vôbec neodporúča adoptovať dieťa po strate. Proste nemáš síl. Všetky ide na to, aby si sa nerozpadla na kúsky. A na dieťa potrebuješ síl mnoho. Veľa. A tie si musíš niekde zohnať. Ja som čerpala silu z našej bolesti.
Hovorila som si: Aké malé je tvoje nešťastie v porovnaní s bôľom tohto dieťaťa. Stratila si dcéru. Ale máš ešte syna, dcéru, muža, mamu, priateľov, svoj milovaný ateliér, svoj byt. Hanka nikdy nič nemala. Nikdy. Je to omnoho horšie.
Viete, z čoho sa vyklulo to drobné, pochmúrne, zlomené, neustále kňučajúce, depresívne stvorenie, ktoré sme v stave zmeneného vedomia prijali do rodiny?
Z toho stvorenia je naša úžasná dcéra Hankyška. Rýchlo sa rozprávka rozpráva, ale pomaly sa žije… Už prešlo deväť rokov doma.
Hanka sa stala tým, čím bola podľa Božieho zámeru ľahkou a životom iskrivou, koketnou, dobrosrdečnou, nežnou, zraniteľnou a ohromne tolerantnou k nám, krásnou dievčinou. Učí sa v obyčajnej škole v logopedickej triede. Chodí na potápanie. Potápanie!
Rozpráva: Mami, pri tomto ponore som hneď zvládla dýchať a vymeniť náustok pod vodou! Vtedy stále plačem.
Teraz je Hanka v potápačskom tábore na Zemplínskej Šírave. Letela tam sama lietadlom. Má jedenásť. Volá mi a natešene švitorí: Mami, tu je tak krásne! Kúpali sme sa, bol vlnobitie, a voda bola studená! Ale už sa otepľuje, priviezli nám nové neoprénové obleky a zajtra ideme zase pod hladinu! Na večeru bola ryba, tak sme ju dali mačkám je ich tu veľa, a ja ryby neznášam! Ale zjedla som zemiakovú kašu. Boli sme na túre až 13 kilometrov, skoro mi odpadli nohy ale je tu nádherne, rastú tu chránené stromy! Spriatelila som sa s úžasnými dievčatami! A kúpila som krekry za tie eurá, čo si mi dala, a ostatné som pohostila. Hojdáme sa na hamaku Chýbaš mi!
Pretože sme ju zachránili. Zachránili sme ju. Aj samých seba. Spolu, na tejto plošine…
