Víla Už v šiestom ročníku bolo každému jasné, že Barborka Dovičáková raz bude výbornou lekárkou.
Čím ďalej, tým viac som tu doma…
– Vieš čo, zlatko moje, ak vám tak prekážam, riešenie je jasné. Ani ku dcéram sa už nebudem sťahovať, ani po kamarátkach a priateľkách blúdiť neplánujem. Dedo mi nechýba, žiadneho hľadať nepotrebujem. A že by ste ma ešte vydávať chceli na staré kolená? No dovoľ!
– Babka, však o tom ti už dávno hovorím! A mama to isté! Choď bývať do domova dôchodcov. Prepiš dom na mňa, tam dostaneš izbietku, mama to vybaví. Nebudeš sama, spolubývajúce pod nosom, a nám už nebudeš prekážať.
– Neodídem zo svojho domu. Poviem ti to rovno, Saško: ak ti prekážam, tam sú dvere, život máš pred sebou. Hľadaj byt, ži si podľa vlastného, keď nechceš študovať, choď pracovať. Aj každý deň si privedz inú frajerku. Ja som už človek starý, o mesiac mám šesťdesiatpäť, potrebujem pokoj, ticho, vlastný kút.
Dosť už bolo roky chodenia sem a tam, je čas vrátiť sa domov. Nie je to v poriadku, vnúčik, keď máte z vlastného domu vyháňate a na môj dôchodok žijete s nevestami. Veď tá moja penzia nie je nafukovacia! Takže – máš týždeň, vnúčik môj. Nenájdeš si byt – chod k priateľom, kamarátkam, alebo svojej – ako sa len volá, neviem, len nech vás dnes v mojom dome nevidím.
To mi ešte chýbalo – že mi na starobu dohadzovať ženícha, alebo odposielať do starobinca!
Rozčúlený vnuk ešte niečo skúšal povedať, ale pani Lýdia ho už nepočúvala – potichu odišla do svojej malej izby a zavrela za sebou dvere. Strašne ju rozbolela hlava. Mala by si dať tabletku, ale musela by ísť po vodu do kuchyne, a tam sa jej s vnukom už nechcelo stretnúť… Čím ďalej, tým bližšie k domovu… Vieš čo, môj zlatý vnúčik! Ak vám tu tak prekážam, je len jeden spôsob.
Vieš čo, musím ti porozprávať, čo sa nám stalo doma To vieš, u nás je nuda neznámy pojem. Tak si predstav
Malé dievčatko vošlo do bratislavskej reštaurácie. Na stole zbadala tanier s nedojedeným jedlom a začala jesť zvyšky. Čašník si ju všimol, pribehol k nej a bez slova jej tanier zobral. Príbeh, ktorý musíš prečítať až do konca!
Kristínka mala 8 rokov. Bola z piatich detí, o ktoré sa mama starala sama – otec ich opustil, matka denno-denne bojovala, aby mali aspoň niečo na stole. Každý deň bol pre rodinu skutočným bojom o prežitie. Kristínka už od mala pomáhala počas prázdnin a cez víkendy pani na trhu s ovocím a zeleninou, aby si zarobila aspoň pár centov a doniesla ich domov mame.
Jednu sobotu na obed sa Kristínka vracala z trhoviska. Ako vždy, prechádzala popri reštaurácii v centre mesta. Vôňa jedál bola taká silná a lákavá, že sa jej zbiehali slinky. Občas nakukla dnu cez sklo a snívala, aké by to bolo, keby si aj ona mohla dať niektoré z tých chutných jedál… A čokoládový koláčik, ach, to už bolo priveľa aj na jej detské sny. Ale tú sobotu už nedokázala odolať pokušeniu. Ticho vstúpila do reštaurácie – v roztrhaných topánkach a v starých šatách sa cítila ešte menšia než v skutočnosti bola.
Chcela sa otočiť a utiecť, ale zbadala na stole zvyšok rezňa so zemiakmi. Jedlo vyzeralo a voňalo tak úžasne a ona si už ani nepamätala, kedy naposledy jedla mäso. Sadla si nesmelo k stolu a vzala do ruky príbor.
Nevšimla si, že čašník ju od začiatku sleduje. Muž rýchlo pristúpil, a skôr, ako stihla ochutnať prvé sústo, vzal jej tanier spred očí! Kristínka so slzami v očiach vzhliadla k čašníkovi, čakala výčitky alebo že ju vyženie. Namiesto toho sa na ňu čašník milo pozrel, mlčky odišiel do kuchyne a nechal zmätenú Kristínku sedieť.
O chvíľu sa vrátil – v rukách niesol veľkú porciu teplého jedla, malinovku… a na záver čokoládový koláčik, presne ten z jej nesplnených snov. Kristínkine oči zažiarili vďačnosťou a prekvapením.
– Videla som, že si chcela jesť, usmial sa čašník.
– Každé dieťa si zaslúži dobrý obed.
Kristínka nemala slov, premožená nečakanou láskavosťou neznámeho človeka. Pustila sa do jedla, zotřela si slzy a nakoniec pristúpila k čašníkovi:
– Ďakujem vám z celého srdca. Mohli by ste mi, prosím, zabaliť zvyšok pre mojich súrodencov? Mama nemala včera ani na chlieb…
Čašníkovi zvlhli oči, zmohol sa len na:
– Samozrejme.
V kuchyni jej nabalil poriadnu tašku s jedlom aj pre súrodencov.
– Nech majú doma všetci teplé jedlo, povedal a podal jej plnú tašku.
– Ďakujem, na túto vašu dobrotu nikdy nezabudnem, vyhŕkla dojatá Kristínka.
– Dala si mi dnes lekciu života. Vždy si pomáhajme a buďme k sebe dobrí – tak robíme svet lepším, usmial sa čašník.
Kristínka odchádzala nielen s plným bruškom, ale aj s nenahraditeľnou životnou skúsenosťou; odvtedy, kedykoľvek mohla, pomohla iným a rozširovala ďalej posolstvo láskavosti, ktoré dostala počas jednej obyčajnej soboty v malej bratislavskej reštaurácii. Denník, sobota Dnes sa mi stal príbeh, ktorý nikdy nezabudnem. Volám sa Milota, mám 8 rokov a som zo
Slečna, keď ten starý pán doje tú svoju lacnú polievku, prosím vás, dajte mi jeho stôl, nemám čas nazvyš! Dnes som štedrý – účet dajte na mňa. Lenže skromný dedko naučil zbohatlíka lekciu pokory spôsobom, aký v tom malom slovenskom podniku nikto nečakal!
V útulnej reštaurácii na tichom rohu Slovenska voňalo čerstvé pečivo, teplá polievka… Z toho kútika, kde starý pán s prasknutými rukami a obitým šálom na krku sedával každý deň pri tej istej hodine, bol tento príbeh – príbeh pýchy, zabudnutých sľubov a ľudskej dôstojnosti, ktorý zmenil bohatého pána Mihala Novotného navždy. Slečna, keď ten starý pán doje tú svoju lacnú polievku, prosím, dajte mi jeho stôl, nemám čas strácať.
Starenka našla na zemi v kostole náhrdelník a rozhodla sa ho nevrátiť späť…
Vo starej dedinskej kaplnke plynul čas pomaly, vôňa kadidla a jemné mihotanie sviečok sprevádzali mlčiacich veriacich.
Medzi nimi sedela aj starenka – drobná, pokorná, so šatkou na čele a rukami stvrdnutými od práce, ktorá prišla na omšu aj cez bolesť v kostiach a dlhú cestu.
V ten deň sa jej však navždy zmenil osud: keď sa pomaly zdvíhala z kolien, ucítila pod podrážkou niečo studené. Poťažka sa zohla a na dlani jej pristál krásny náhrdelník so srdcovým medailónom.
Otvorila ho a našla v ňom dve malé fotografie… a v tej chvíli jej srdce takmer prestalo biť.
Na jednej bola žena s rovnakými obočím, pohľadom i tvárou – akoby sa pozerala sama na seba do zrkadla.
Tú pravdu, ktorú kolujú šepkané reči v dedine – že jej matka po pôrode dvojičiek jednu z nich v núdzi a chudobe dala doktorom do mesta – si roky nechcela priznať. Ale fotografia neklamala.
Starenka pevne zovrela náhrdelník v dlani a v duchu si sľúbila: „Nevrátim ho… kým nezistím, kto je na tej fotke.“
Na konci omše sa teda s trasúcimi rukami a uzlom v hrdle obrátila na farára…
Ten jej potvrdil, že do dediny nedávno prišla žena z mesta, ktorá plakáva pri spovedi a hľadá svoju stratenú sestru, o ktorej sa dozvedela až neskôr.
Nakoniec starenku zaviedol pred cudzie dvere – a keď sa otvorili, v prahu stála žena s uplakanými očami, ktorá mala tú istú tvár ako ona.
Objali sa silno: po rokoch samoty sa dva kúsky jednej duše konečne stretli.
Lebo niekedy… si Boh dá načas, ale nikdy nezabudne.
A keď ti vráti to, čo si stratil, vráti ti aj kúsok zo seba samého.
Napíš do komentára „BOH NEZABÚDA“, ak veríš, že nič v živote nie je náhoda. V starej kostolíku v slovenskej dedine sa čas vlečie pomaly, akoby nemal žiadny cieľ. Vzduch je nasiaknutý
Starček sa s námahou zdvihol z postele a pridŕžajúc sa steny prešiel do vedľajšej izby. V svetle nočnej lampy sa slabozrakým pohľadom zahľadel na svoju ležiacu manželku:
„Nehýbe sa! Či len neumrela? – kľakol si k nej. – Akoby dýcha.“
Postavil sa a pomaly sa pobral do kuchyne. Vypil kefír, zašiel na toaletu. A vrátil sa do svojej izby.
Ľahol si do postele. Spať však nemohol:
„My s Elenkou máme už deväťdesiat rokov. Koľko sme toho prežili?! Čoskoro zomrieme a nikoho nemáme pri sebe. Dcéra Naďa zomrela, ani šesťdesiatky sa nedožila. Mišo zomrel vo väzení. Vnučka Oksanka už dvadsať rokov žije v Nemecku. Na starkých ani nespomenie. Už má možno aj veľké deti.“
Ani nezbadal, kedy zaspal.
Zobudil ho dotyk ruky:
– Kubo, žiješ? – ozval sa tichý hlas.
Otvoril oči. Nad ním sa naklonila manželka.
– Ty si to, Lenka?
– Pozerám: nehýbeš sa. Zľakla som sa, že si zomrel.
– Žijem ešte! Chod spať!
Zazneli šuchotavé kroky. Zaškrípal vypínač na kuchyni.
Elena si dala vodu, šla na WC a zamierila do svojej izby. Ľahla si do postele:
„Takto raz ráno vstanem a on bude mŕtvy. Čo si počnem? Alebo možno skôr zomriem ja. Kubo už vybavil naše pohreby. Nikdy by ma nenapadlo, že človek si vie objednať vlastný pohreb. Ale aspoň dobre — kto nás pochová? Vnučka na nás zabudla. Iba susedka Paulína nám chodí pomáhať. Má kľúče od bytu. Starký jej každý mesiac odovzdá desať tisíc z dôchodku. Nakúpi, donesie lieky. Na čo sú nám peniaze? Veď sami zo štvrtého už nezlezeme.“
Kubo otvoril oči. Slnko svietilo cez okno. Vyšiel na balkón. Uvidel zelenú čerešňu. Zasmial sa:
„Tak predsa sme sa dožili leta!“
Šiel pozrieť manželku. Sedela zamyslená na posteli.
– Lenka, prestaň sa trápiť! Poď, niečo ti ukážem.
– Ach, už nemám síl, – len ťažko vstala. – Čo si vymyslel?
– Poď, poď!
Podoprel ju a odviedol na balkón.
– Pozri, čerešňa je zelená! A ty si vravela, že leta sa nedožijeme. Dožili sme sa!
– Veru, máš pravdu! Ešte aj slniečko svieti.
Obaja si sadli na lavičku na balkóne.
– Pamätáš, keď som ťa prvý raz pozval do kina, ešte na škole? V ten deň bola tiež čerešňa celá zelená.
– Na to sa nezabúda. Koľko je to rokov?
– Vyše sedemdesiat… Sedemdesiatpäť.
Dlho spomínali na mladosť. Veľa vecí staroba vezme z pamäti, aj to, čo sme robili včera, no mladosť – tá sa nikdy nezabudne.
– Oj, už sa vykecávame! – striasla sa Lenka. – Ešte sme ani neraňajkovali.
– Elenka, urob dobrý čaj! Nevládzem už piť tú žbrndu.
– Veď nám to lekár zakázal.
– Aspoň riedky, daj doň aj cukor.
Kubo pil slabý čaj s malým chlebíkom so syrom a spomínal na časy, keď na raňajky pili silný sladký čaj s buchtami a pirôžkami.
Vošla susedka Paulína a milo sa usmiala:
– Ako sa máte?
– Ako sa môžu mať deväťdesiatnici? – zasmial sa starký.
– Ak sa ešte žartuje, všetko je v poriadku. Čo vám treba kúpiť?
– Paulína, kúp mäso! – poprosil Kubo.
– Veď vám to lekár zakázal.
– Kura môžeme.
– Kúpim. Navarím vám kurací vývar s rezancami!
– Paulína, dones aj niečo na srdce, – poprosila stará.
– Pani Elena, veď som vám to teraz doniesla.
– Už minulé.
– Zavolám lekára?
– Netreba.
Paulína upratala, umyla riad a odišla.
– Lenka, poďme na balkón, – navrhol manžel. – Na slnku sa trochu zohneme.
– Poďme! Čo budeme sedieť v dusne.
Paulína sa vrátila. Pozrela na balkón:
– Už sa na slniečko tešíte?
– Dobre je tu, Paulína! – usmiala sa Elena.
– Hneď vám dám kašu a potom začnem variť obed.
– Dobrý človek je, – povedal Kubo. – Čo by sme si bez nej počali?
– A ty jej dávaš len desať tisíc mesačne.
– Lenka, veď sme jej byt zapísali a notár to potvrdil.
– Ona to ani nevie.
A sedeli na balkóne až do obeda. Na obed bol kurací vývar s nakrájaným mäsom a rozvareným zemiakom:
– Takýto som vždy v detstve robila Naďke a Mišovi, – spomínala Elena.
– A nám na starobu varia cudzí ľudia, – vzdychol smutne Kubo.
– To je náš osud, Kubo. Zomrieme spolu a nik po nás ani nezaplače.
– Lenka, dosť už smútku. Poďme si pospať!
– Kubo, nevravia nadarmo: „Starec ako dieťa.“ Všetko máme ako deti: rozvarená polievka, spánok, desiata.
Kubo si trochu pospal, ale nie a nie zaspať. Asi sa mení počasie. Šiel do kuchyne. Na stole dva poháre so šťavou starostlivo pripravené Paulínou.
Vzal ich a opatrne niesol do izby k manželke. Tá sedela na posteli a zamyslene hľadela z okna:
– Čo si, Lenka, smutná? – usmial sa muž. – Napi sa šťavy!
Vypila dúšok:
– Aj ty nevieš spať?
– Počasie, tlak lieta.
– Ja sa tiež necítim dobre, – smutne pokrútila hlavou Elena. – Cítim, že mi už svet dlhšie nebude. Škoda, že ma dobre pochováš.
– Lenka, nehovor hlúposti. Ako si bez teba poradím?
– Niekto z nás pôjde prvý.
– Stačí! Poďme na balkón!
Sedeli do večera. Paulína pripravila tvarohové placky. Najedli sa, sadli si k televízii. Každý večer pred spaním ho pozerali. Nové filmy už tak nechápali, preto si pustili československé komédie a rozprávky.
Dnes pozreli len jednu rozprávku. Elena vstala z gauča:
– Idem spať. Som nejako unavená.
– Aj ja idem.
– Počkaj, nech sa na teba dobre pozriem, – poprosila manželka.
– Prečo?
– Len sa pozriem.
Dlho sa na seba pozerali. Možno spomínali na mladosť, keď mali celý život pred sebou.
– Poď, odprevadím ťa do postele.
Elena si podala manželovi rameno a pomaly išli. On ju starostlivo prikryl a odišiel do svojej izby.
Srdce ho nejako ťažilo. Dlho nemohol zaspať.
Myslel si, že ani nezaspal, no hodiny ukazovali dve v noci. Vstal a šiel k manželke.
Ležala s otvorenými očami a hľadela do stropu:
– Lenka!
Chytil ju za ruku. Bola studená.
– Lenka, čo je! Le-e-nka!
A on sám cítil, že mu dochádza vzduch. Ťažko sa vrátil do izby, vybral pripravené papiere a položil ich na stôl.
Vrátil sa k manželke. Dlho jej hľadel do tváre. Potom si ľahol vedľa nej a zavrel oči. Uvidel svoju Lenku mladú a krásnu, ako pred sedemdesiatimi piatimi rokmi. Kráčala kdesi za svetlom. Rozbehol sa za ňou, chytil ju za ruku…
Ráno vošla Paulína do spálne. Ležali vedľa seba. Na tvárach im zostali rovnaké šťastné úsmevy.
Keď sa spamätala, zavolala rýchlu pomoc.
Lekár, čo prišiel, nechápavo pokrútil hlavou:
– Zomreli spolu. Museli sa veľmi ľúbiť.
Oboch odviezli. Paulína sa unavene zvalila na stoličku pri stole. Tam zbadala zmluvu o pohrebe a… závet napísaný na jej meno.
Zložila hlavu do dlaní a rozplakala sa. Dnes v noci som sa s námahou zdvihol z postele. Pridržiaval som sa steny, keď som prešiel do susednej izby.
Dobrý deň, som milenka vášho manžela. Práve som odložila časopis, ktorý som prezerala, keď na prahu mojej kancelárie stála výrazná blondína. Usmiala sa a povedala:
“Mám pre vás nepríjemnú správu – som tehotná. Samozrejme, s vaším manželom.”
S profesionálnym pokojom som sa opýtala: “Máte potvrdenie?” Odpovedala víťazným úsmevom a z luxusnej kabelky vytiahla papier s modrou pečiatkou. Bola pripravená.
Dôkladne som dokument skontrolovala. Bol pravý, čo ma už ani neprekvapilo. S takou správou nemôžete riskovať s napodobeninami.
“Dobre,” uznala som, “vyzerá to, že skutočne čakáte dieťa. Teraz už len stačí urobiť test otcovstva, aby sme mali istotu, že je to s mojím manželom, a všetko bude ako má byť.”
Blondína trochu znervóznela: “Akože v poriadku?”
Ochotne som vysvetlila: “Môj manžel vám zabezpečí výživné, ja vám nájdem výborného lekára, rezervujem najlepšiu nemocnicu – môžete pokojne rodiť, bez obáv o seba aj dieťa.”
Blondína zvýšila hlas: “Vy ma nepočúvate? Čakám dieťa, potrebuje otca!”
Zhovievavo som poznamenala: “Naše tri deti tiež potrebujú otca – a majú ho. Ale nebojte sa, môj manžel sa bude s vaším dieťaťom stretávať, vezme ho aj do školy, a pokojne ho môžete nechať u nás doma – máme skvelé opatrovateľky a ja milujem deti. Budete mať viac času pre seba a budete si môcť usporiadať život. S dieťaťom to nie je jednoduché.”
Blondína roztrasene vstala, stískala svoju drahú kabelku. Jej upravená tvár sa nepríjemne skrivila:
“Vy ste nepochopili? Spím s vaším manželom. Čakám jeho dieťa. Už vás nemiluje, miluje mňa!”
Trochu ma to unavilo. Úprimne mi bolo tej mladej ženy ľúto. Realita však rýchlo vylieči romantické predstavy, aj keď ide o nápad nájsť si hotového bohatého muža.
“Milá moja, ste už štvrtá dáma s podobnou správou. Prvá nemala žiadny doklad, druhá a tretia mali falošné… Jedna bola tehotná, ale otcom nebol môj muž. Nikdy sme nikomu neodmietli pomoc, no klamstvá zniesť nevieme, ani taký dobrák, ako je môj muž…”
Blondína vyzerala zmätene. Pokračovala som:
“Že s vami môj muž spí? Spí aj so mnou a ešte s viacerými. Nemôžem mu to zazlievať, nakoniec – nás ani naše deti to nijako neovplyvňuje… Tak zanechajte svoj kontakt – zajtra vám zavolajú, nech viete, kedy prísť na test otcovstva.”
Nervy jej povolili, vybehla z kancelárie. Zapálila som si.
Tento rozhovor som čakala – o novom romániku manžela som dávno vedela. Zvládla som to, ako aj predtým, hoci to nebolo ľahké. Ľahšie by bolo prepuknúť v hystériu, pohádať sa, nechať bohatého muža odísť k inej.
Kedysi, keď som prišla s tehotenstvom za jeho predchádzajúcou ženou, odišiel ku mne – ona urobila scénu, a to nikdy neznášal. Oženil sa so mnou, skutočne som s ním čakala dieťa. Potvrdila som si pozíciu ďalšími dvoma.
Dobre viem, že muž, ktorý podviedol ženu so mnou, ma nikdy nebude verný. Možno pribudnú ďalšie kandidátky – ale jeho bývalú ženu opakovať nebudem. Nedám novým žiadnu šancu.
Vydržím. Zvládnem to. – Dobrý deň, som milenka vášho manžela. Odložila som bokom katalóg časopisu, ktorý som práve prezerala
Život ako luna: raz jasná, raz v útlme
Myslela som si, že naše manželstvo je pevné a večné ako vesmír. Žiaľ…
So svojím budúcim mužom sme sa spoznali na lekárskej fakulte v Bratislave ako študenti. V piatom ročníku sme sa vzali. Svokra nám ako svadobný dar dala zájazd do Juhoslávie (dnes Slovinsko) a kľúče od bytu. A to bol iba začiatok.
…Ako manželia sme sa hneď nasťahovali do trojizbového bytu. Svokor a svokra nám s nadšením pomáhali. Každý rok sme s manželom vďaka jeho rodičom cestovali po Európe. Ja a Dano sme boli mladí a šťastní. Celý život pred sebou. Dano – virológ, ja – internistka. Pracuj, lieč, miluj. Narodili sa nám synovia Daniel a Slavko.
A teraz, po rokoch, chápem, že vtedy bol môj život ako rozvodnená rieka. Môžem s určitosťou povedať, že som si desať spoločných rokov s mužom naozaj žila v luxuse. No všetko sa v jednej chvíli zrútilo.
…Zazvonil zvonček. Otváram. Pred dverami stojí sympatická, trochu zasmušilá slečna.
– Koho hľadáte, slečna? – pokojne sa pýtam.
– Ste Soňa? Potom som prišla za vami. Môžem vojsť? – zarazene sa spýta neznáma.
– Poďte, – už som zvedavá.
Zblízka si všímam, že je trošku tehotná.
– Soňa, volám sa Táňa. Hanbím sa to priznať, ale veľmi milujem vášho manžela. Daniel miluje aj mňa. Budeme mať dieťa, – vyhŕkla Táňa.
– Hm… Prekvapenie. To je všetko? – začínam vrieť.
– Nie, – dievča vytiahla z vrecka peknú škatuľku. – Prosím, vezmite si to, Soňa. Je to pre vás.
Otváram škatuľku. Vo vnútri zlatý prstienok.
– Načo to je? Chcete si kúpiť môjho muža? Dano nie je na predaj! Berte si to späť! – treskla som škatuľkou a začala som byť naozaj nahnevaná.
– Soňa, nechcem vás uraziť! Veľmi sa vám ospravedlňujem. Neviem, čo mám robiť. Viem, že vy aj vaše deti budete trpieť. Mama mi vždy vravievala: „Dcéra moja, budeš ľúbiť cudzieho muža – zničíš si život! Ale ja bez Dana neviem žiť! Prijmite aspoň tento prstienok. Možno sa mi uľaví!“ – Táňa sa rozplakala.
Na chvíľu mi jej prišlo ľúto. Bože, a kto poľutuje mňa? Táto koketa mi ukradla šťastie a ja jej mám súcítiť… Spamätala som sa, vrátila som jej „výkupné“ a vyhodila som svoju sokyňu za dvere. Práve od tejto minúty sa môj život začal rúcať…
Svokra mi telefonicky oznámila, že Dano odchádza z rodiny. Pani Helena prišla k nám a poprosila ma, aby som pobalila všetky synove veci. Ukázala som na skriňu, stále neveriac, čo sa deje. Svokra všetko úhľadne zbalila do kufra, ktorý sama priniesla.
– Sonička, zostaneme rodina, nech sa deje čokoľvek. Dano s Táňou sú ako teliatka: kde sa stretnú, tam sa túlajú! – „utešovala“ ma svokra.
Po pol roku Dano a Táňa mali dcéru. Neskôr som sa dopočula, že Dano osvojil aj Táninu dcéru z predchádzajúceho manželstva. Za ten čas neprišiel za svojimi synmi ani raz. Cez svokru postúpil deťom len pár drobných namiesto výživného. Boli to deväťdesiate roky.
Skončila som s nervovým zrútením v nemocnici. Daniela a Slavka prichýlila svokra. Helena ich milovala a rozmaznávala. Hneď po prepustení z nemocnice som bežala k svokre za deťmi. No moji chlapci sa odmietli vrátiť domov. Veď babka výborne varí, neodmieta sladkosti, ani nenadáva. Nemala som čím argumentovať.
Helena, objímajúc vnukov, ma poprosila:
– Sonička, nech chlapci ostanú u nás. Najmä keď budeš meniť byt, budeš to mať zložité. My s Danom sme sa dohodli, že trojizbák sama neunesieš. Garzónka ti predsa postačí, nie?
A tak som sa v samote vrátila domov. Stratila som muža a na rade sú deti.
Musela som byt vymeniť. Ostala mi malá garsónka bez opravy, s ošarpanou tapetou, starou sanitou a drevenými podlahami.
Moji synovia zostali u svokry. Mohla som ich navštevovať len párkrát do roka na veľké sviatky.
– Sonička, neruš prítomnosťou pokoj našich chlapcov, – povedala mi Helena. – Radšej si usporiadaj vlastný život.
Synovia sa odo mňa vzďaľovali. Srdcové puto sme stratili na dlhé roky. Mala som chuť zalezieť do kúta studeného bytu a navždy na všetko zabudnúť. Stratila som chuť žiť.
Staré mamy hovorievali: „Život je ako luna – raz plná, raz v útlme.“ Vedela som, že to nemôže trvať večne. Inak by som prišla o rozum. Chcela som urobiť niečo… bláznivé. Už ma nebavilo byť vzorným dievčaťom, o ktoré si každý utiera nohy. A predsa – lekársku fakultu som skončila s červeným diplomom.
…Pracovne ma vyslali na konferenciu do Francúzska. Tam som spoznala mladého lekára – Jovana, bol to Srb. Dodnes neviem, ako sme sa dorozumeli. Ani sme nepotrebovali veľa slov. Očarila ma šialená láska.
Po desiatich dňoch konferencie som sa musela vrátiť. Nechcelo sa mi! Tento vzťah s Jovanom ma priviedol späť do života. Lietala som! Opäť som sa rozžiarila! Potom bol rozchod a iné známosti, nič vážne. Také nezáväzné vzťahy.
Svokra poznamenala:
– Soňa, opeknela si! Si ako jar!
No predsa som zostávala sama. Najlepšia kamarátka Oľa ma pred odchodom do Grécka pozvala na rozlúčkovú návštevu. Ostala bezdetná a nevydatá.
– Sonička, vydávam sa za Gréka. Už mám dosť našich povaľačov. Chcem žiť ako žena! – rozplakala sa Oľa.
– Ale veď začínaš novú kapitolu, čo plačeš? Štyridsať je nový začiatok! – nechápala som jej slzy.
– Počúvaj, Soňa! Šurko nič netuší. Chcem ti ho predstaviť. Možno sa ti podarí upokojiť ho. Vezmi si ho! Darujem ti ho! – Oľa mávla rukou.
No čo, keď už ma čaká ženích, tak nech sú pierka a vyšívať! Zobrala som si zúfalého Šurka.
Tak sa Šurko stal mojím mužom. Mal však jednu chybu. Ale tá úplne prekrývala všetky jeho prednosti. Ako sa hovorí, dobrý sobolík, ale potrhaný. Šurko pil. Ale láska je slepá… Aj čert je niekedy jahôdkou. Nedokázala som žiť bez môjho alkoholika! A začalo to…
…Narkológovia, liečenia, moje slzy. Márne. Bola som s mužom ustavične. A Šurko mi zahlásil:
– Sonička, to ty chceš, aby som bol triezvy. Ale ja nechcem.
A predsa mi nenapadlo ho opustiť! Veď je to môj muž. Samota mi už liezla hore krkom. Neviem prečo, ale rozhodla som sa bojovať za chlapa ako Táňa, ktorá mi muža ľahko vzala. Boj trval sedem rokov…
Šurko sa upokojil. Zamestnal sa ako vodič v márnici. Čo denne vidí, je silné. No ja som šťastná! Možno to znie cynicky, ale konečne mám vzorného muža! Vracia sa z práce tichý, zamyslený. Ale hlavne triezvy!
Oľa, keď občas príde z Grécka, žasne:
– Šurko nepije? Neverím!
S úsmevom odpoviem:
– Výmene ani vráteniu nepodlieha!
…Moji synovia vyrástli. Teraz majú cez tridsať. Sú slobodní. Po všetkých tých peripetiách z detstva sa do ženenia nehrnú. Skúšali to, ale… Vnuci asi nebudú.
…A teraz pár slov o bývalom mužovi. Jeho druhá žena Táňa sa upila. Ich dcéra je sama s dieťaťom. Dano sa po tretí raz oženil so zdravotnou sestrou z polikliniky. No pred svadbou sa synov opýtal:
– Možno by mama chcela začať odznova?
Odpovedala som mu priamo: – Len cez moju mŕtvolu! Čiže nikdy! ŽIVOT AKO MESIAC: RAZ PLNÝ, RAZ UBÚDAJÚCI Myslela som si, že naše manželstvo je pevné a večné ako vesmír.
Po mojej smrti sa budeš musieť vysťahovať, byt dám synovi… Prepáč, Vlasta, ale po mojej smrti budeš
