Čím ďalej, tým bližšie k domovu…
Vieš čo, môj zlatý vnúčik! Ak vám tu tak prekážam, je len jeden spôsob. Ani k dcéram už viac nepôjdem, po kamarátkach a známych sa túlkať nebudem. A ani si žiadneho dedka hľadať nemusím. Pozeraj sa, aký nápad ste dostali! Vydávať ma na staré kolená!
Babi, ale veď to ti hovorím už dlho! Aj mama to isté hovorí. Presťahuj sa do domova dôchodcov. Stačí, keď dom prepíšeš na mňa, a oni ti tam dajú izbičku, mama všetko vybaví. Tam nebudeš sama, budeš mať komu porozprávať, susedky vždy poruke, a mne už nebudeš zavadzať.
Nikam zo svojho domu nepôjdem. Hovorím ti, Saško. Ak ti prekážam, tu máš prah, chodníkov je dosť. Si mladý, hlavu máš bystrú. Vezmi si byt a ži si, ako chceš. Nechce sa ti študovať choď robiť. Môžeš si vodiť každý deň inú frajerku. Ja som už staršia žena, o mesiac budem mať 65 rokov, potrebujem pokoj a ticho. Stačilo dva roky túlať sa, už je čas vrátiť sa domov. Čo to je za vec, vnúčik, keď ma z môjho vlastného domu vyháňate, a na moju penziu žijete so svojimi frajerkami!
Moja penzia nie je z gumy! Tak máš týždeň na nájdenie bytu. Ak nenájdeš choď ku kamarátom či k tej tvojej, ako sa len volá, furt si nespomeniem, len aby si dnes v mojom dome nebol. To vám je nápad raz mi hľadajú ženícha, raz ma chcú dať do domova dôchodcov!
Rozhorčený Sašo sa ešte pokúšal niečo povedať, ale Lívia Pavliková ho už nepočúvala, potichu odišla do svojej izby a zavrela za sebou dvere. Bolela ju hlava, až sa jej chcelo plakať. Mala by si dať tabletku, ale nechcelo sa jej ísť po vodu do kuchyne, aby sa tam nemusela stretnúť s vnukom. Skontrolovala očami svoju malú izbietku a zbadala plastovú fľašu s troskou minerálky. Tak, to stačí, aspoň na jeden hlt.
***
Ani sama v sebe Lívia nečakala takú rozhodnosť. Nazbieralo sa toho, tak všetko pustila na povrch. Dva dlhé roky mlčala, znášala, pohotovo bežala raz k jednej dcére, raz k druhej, a hneď, ako naznačili mamka, nezostala si už pridlho? zas cupkala domov. A medzitým jej dvadsaťročný vnuk, lajdák, gazdoval v jej domčeku. To jedna frajerka, to druhá, a babka prekáža za stenou, krúsi, kašle, romantiku nevie pochopiť.
Babi, mohla by si ísť aspoň na návštevu niekam, my by sme tu s Dášou, Zuzanou, Ivonou, či Petrou (vyber si, mení sa to skoro denne) boli sami.
A Lívia Pavliková vždy poslúchla a šla raz ku sesternici, raz ku kmotre, inokedy k bývalej kolegyni a sedávala u nich do noci, len aby neprekážala mladým. Lenže prvotná radosť u hostiteľov rýchlo vyprchala, keď sa návštevy začali opakovať dvakrát do týždňa ľudia zacítili záťaž. Lívia si to všimla, a tak prestala.
***
V čase, keď už nebolo vlastne kam ísť, porodila staršia dcéra. Veľkomesto, hypotéka, staršie dieťa školák rozhodne sa tam neostáva na materskej dlho. Pomoc babky bola vítaná.
Odišla Lívia k dcére. A najprv všetko klapalo teplé večere, čistý byt, upratané vnúčatá. Ale pár mesiacov a zať o celé desaťročie mladší od svokry začal nespokojne mrmlať:
Lívia, takéto párky už nekupujte, ešte nás otrávite! A načo párky, keď ste celý deň doma uvarte radšej normálne jedlo, povedzme fašírky alebo rezne…
Lívia, fašírky fajn, ale utrácate priveľa na potravinách! Trošku šetrite!
Lívia! Ja som vám krava, že mám zelinu žuvať? Šetriť je fajn, ale kde je mäso?
A takto vo všetkom. Že sedí s deťmi doma, prečo nezačne doučovať staršiu vnučku, aspoň by nemuseli platiť doučovanie?
Aj za telefonovanie dostala Lívia výčitku čo má furt s kým debatovať?
A vnučka, hoci ešte štvrtáčka, už mala hlavičku: babka obliekaš sa trápne, hanbíš ma pred kamarátmi, a ešte ma nútiš učiť sa!
A vôbec, babka, načo si sem prišla? Máš dom na dedine, choď si tam a rozkazuj si tam!
Lívia to všetko trpezlivo znášala. Zo svojej chabej penzie kúpila zaťovi mäso, vnučke prilepšovala na vreckové, aj vnukovi Sašovi posielala, nech aspoň elektrinu a vodu má čím zaplatiť.
Na dcéru sa sťažovať nemohla. Tá si muža vážila a ani slovo by si proti nemu nedovolila vypustiť. Veď si ho vychytala z inej rodiny a dve deti mu ešte porodila.
Sem-tam, keď bol muž preč, šepotom Lívií prezradila: vydrž chvíľu, mama, je to pre moje dobro. A tým bolo po debate.
Keď najmladšia vnučka nastúpila do jaslí, rodina babku prestala potrebovať. Zať jej natvrdo povedal: Lívia, ďakujeme, ale už nám netreba, môžete sa vrátiť domov. Lívia šťastná šla konečne zase pani svojho domu. Kedy chcela, vtedy si ľahla, vtedy vstala. Lenže kdeže! Vnúčik Saško, syn staršej dcéry, sa v jej domčeku slušne usalašil. A nie sám s frajerkou. Po dome bordel na lopaty, elektrinu už mali skoro odrezanú, vodu takisto.
Nebolo z výberu, babka si vzala spotrebiteľský úver, splatila dlhy, dala dom do poriadku. S novým pokojom si vydýchla. Lenže Sašo spokojný nebol. Domček mal malý, kuchyňa a dve izby. Žiadne súkromie, keď sa za stenou babka pokašliava.
A zase šťastná náhoda mladšia dcéra ide rodiť, volá mamu, aby prišla pomôcť. Čo mala robiť? Zbalila sa a šla. Tri mesiace bývala, až si zase všimla, že je na obtiaž. Radšej odišla sama, nech ju znova nežiadajú opustiť.
A zase doma Saško nespokojný.
To by Lívia možno i ďalej znášala, nebyť toho, čo sa stalo tesne po návrate. Zasa umyla dom, starala sa, o platby sama, nič nezanedbala. Ale opäť len bola babka na obtiaž.
***
Sašo, dnes idem ku kmotre, má narodeniny, vrátim sa neskoro. Zavri za sebou, prídem zadným vchodom, nech vás nezobudím.
Prečo tam nezostaneš na noc? Po noci tu budeš klopať, rušiť nás. Mohla by si u nej zostať, my by sme si aspoň oddýchli.
A to ste už stihli zo mňa unaviť? Veď som doma týždeň.
Aj týždeň je dosť. Ostanúť nechceš?
Nie, prídem domov.
Oslava bola v plnom prúde. Najprv posedeli v kaviarni, potom najbližší zamierili domov k oslávencovi, kde si zaspomínali na staré časy. O problémoch nehovorili. Lívia sa už chystala domov, keď kmotra Katka prijala hovor. Pozrela na Líviu, vyšla na verandu. Keď sa vrátila, vraví: Volala ti dcéra, Nina.
Nina? Prečo nevolala mne? Všetko v poriadku? Lívia už chytala mobil, no Katka ju zastavila.
Nevolaj, nič sa nedeje. Chcela len, aby si zostala u mňa na noc.
Nocovať? Načo? Veď Sašovi som povedala, že prídem.
Sašo volal mame, že chcú byť s frajerkou sami, že im zavadziaš. Tak mi Nina zavolala. Zostaň, nech mládež trochu oddýchne, aspoň mi porozprávaš, čo sa doma deje.
Ale nič, všetko v poriadku.
Vieš, Lívia, keď je všetko v poriadku, deti nevolajú cudzím, nech ich mama prenocuje. A pred týždňom sa pýtala, či nepoznám nejakého vdovca s bytom, že by si šla k nemu, keď nechceš do domova dôchodcov. Tak Saškovi by svadbu vybavili a ty by si mu nezavadzala.
Lívia porozprávala všetko. Ako žila u staršej dcéry, kde bola na obtiaž, ako mladšej prekážala, aj o Saškovi, ktorý jej narúša pokoj, vlastní dom a je tam navyše.
Vieš, kmotra, ani vo svojom dome nie som pani. Sašo ledva skončil školu, už u Niny býval v meste. Tam ho zať hnal preč, tak sa vrátil. Do armády ho nevzali, na školu nešiel. Kým bol školák, Nina mu prispievala, no po osemnástke skončilo. Tak sedí na mojom krku.
Nocovať u Katky Lívia nezostala, šla domov. A tam povedala vnúčikovi všetko, čo sa v nej roky zbieralo. Sašo sa sťažoval mame, že babka je sklerotická a vyháňa ho z domu. Nina zavolala, chcela matku pokarhať. Lívia jej povedala to isté, čo vnukovi nech si žijú, ona má právo na vlastný pokoj.
Sašo napokon odišiel, ešte sa otočil vo dverách so slovami, nech naňho nepočíta, už sa tam neukáže. Lívia zostala sama a samota jej bola úľavou; prvýkrát za život mohla pokojne dýchať. Doteraz sa celý život prispôsobovala iným. Keď dcéry vyrastali, nechcela ísť do manželstva, lebo dievčatá nesúhlasili. Keď pochovala muža, všetko sama niesla na pleciach. Chcela len dobre, no vychovala z nich spotrebiteľov.
Nie je správne, keď na starobu človeka vyháňajú z vlastného domu. Čo je to za život, keď si vo svojom vlastnom dome navyše?
Sašo sa nakoniec spamätal, prišiel poprosiť o odpustenie. Lívia už dávno odpustila. Ale bývať spolu už nie. Vnuk, príď na návštevu, aj denne, Saško, ale žiť nebudeme. Si mladý, máš plnú hlavu dievčat, mne stačí pokoj.
Dcéry ju tiež volajú, pomoc s deťmi treba. Ale Lívia už nikam neide. Doneste deti ku mne, rada ich postrážim tu je čistý vzduch, a mne je v mojom dome najlepšie. Tu som pani, a nik mi nebude rozkazovať.
Lívia vraví čím ďalej, tým bližšie k domovu. A má pravdu.
