Ľubica odletela o deň skôr ako ostatní, aby stihla narodeniny svojej bývalej svokry. Sotva si sadla do lietadla, strhla sa – niekto ju nečakane oslovil menom.
Prsty sa jej zovreli okolo remeňa kabelky, kým stála v rade na odbavení. Do narodenín bývalej svokry zostával ešte deň, no Ľubica si zámerne vybrala skorší let. Vedela, že Jonáš to ako vždy potiahne do poslednej chvíle – pravdepodobne poletí až nasledujúce ráno. Od rozvodu ubehli tri roky a celý ten čas dokázali žiť v jednom meste bez toho, aby sa čo len raz stretli. Teraz Ľubica chcela tú krehkú rovnováhu narušiť ešte menej ako kedykoľvek predtým.
Preletela očami lístok. Sedadlo 12A. Pri okienku, ako to mala rada. V lietadle siahla po knihe, po novom románe, ktorý začala včera a nemohla ho odložiť. Rozprával o láske, zrade a odpustení. Kedysi sa takýmto príbehom vyhýbala, ale čas liečil.
„Ľubica?“ Známy hlas ňou trhol. „To je náhoda.“
Pomaly zdvihla zrak. Jonáš stál v uličke, ruku na rukoväti kufra. Stále rovnako upravený, v sivom saku, ktoré mal vždy najradšej. Len na spánkoch mal trochu šedín, ktoré si predtým nikdy nevšimla.
„Ty predsa vždy meškáš,“ vyhŕklo z nej namiesto pozdravu.
„A ty si zas všetko plánuješ,“ odpovedal s úsmevom a vytiahol lístok. „Hm, 12B.“
Ľubica cítila, ako jej horia líca. Tri hodiny letu vedľa muža, ktorému sa celé tie roky starostlivo vyhýbala. Zdalo sa, že si z nich osud robí žarty.
„Mohol by som sa s niekým vymeniť,“ začal Jonáš.
„Nechaj tak,“ prerušila ho Ľubica. „Sme dospelí.“
Jonáš prikývol a sadol si vedľa nej. Jeho známa vôňa po holení k nej priplávala a tá vôňa ju zasiahla ako bodnutie do srdca. Koľkokrát sa s touto vôňou v nose zobúdzala?
„Ako sa darí v práci?“ spýtal sa po štarte, keď sa ticho stalo neznesiteľné.
„Dobre. Otvorila som si vlastné štúdio jogy,“ odpovedala pokojne. „A ty? Stále tam?“
„Nie, prešiel som na poradenstvo. Pamätáš, že som o tom vždy sníval?“
Samozrejme, že si pamätala. Pamätala si aj nekonečné hádky kvôli tomu. Ona sa bála zmeny, on po nej túžil. A teraz, o pár rokov neskôr, každý dostal, čo chcel. Prečo ju potom srdce tak bolelo?
„Mama sa bude veľmi tešiť, keď ťa uvidí,“ povedal Jonáš po odmlke. „Stále má keramickú vázu, čo si jej dala k minulým narodeninám.“
„Želmíra bola vždy,“ Ľubica sa odmlčala a hľadala správne slová, „taká dobrá ku mne.“
„Aj po rozvode hovorievala, že si bola najlepšia nevesta, akú si mohol želať.“
Ľubica cítila, ako sa jej tisnú slzy do očí. Siahla po knihe, aby zakryla dojatie.
„Čo čítaš?“ Jonáš pozrel na obálku.
„Čas odpúšťania,“ odpovedala a obaja stíchli, keď si uvedomili iróniu názvu.
Zvyšok letu strávili v tichu, ale bolo to iné ticho – nie napäté ako natiahnutá struna, ale takmer príjemné, ako kedysi. Keď lietadlo pristálo v Košiciach, Jonáš jej pomohol vybrať tašku z batožinového priestoru.
„Dáme si spolu taxík?“ navrhol. „Aj tak ideme rovnakým smerom.“
Ľubica zaváhala. Pred tromi rokmi sa rozišli v presvedčení, že už nikdy nebudú stáť vedľa seba. A predsa tu boli a svet sa nezrútil.
„Dobre,“ prikývla. „Ale ja budem strážiť navigáciu – ty sa s technikou vždy len biješ.“
Jonáš sa zasmial a v jej vnútri sa niečo zachvelo. Možno treba niekedy nechať minulosť odísť, aby prítomnosť mohla byť jasnejšia?
Keď vystupovali z lietadla, uvedomila si, že po dlhom čase neľutuje náhodné stretnutie. Pred nimi boli narodeniny, slávnostne prestretý stôl a neisté pohľady príbuzných. Ale teraz vedela, že to zvládnu. Veď to dokázali vždy.
Taxi sa kľukatilo večernými ulicami Košíc. Ľubica, ako sľúbila, sledovala cestu, kým Jonáš sedel vedľa nej, oddelený taškou na stredovom sedadle.
„Tu doprava,“ povedala Ľubica a Jonáš sa musel usmiať: cestu k rodičom poznala lepšie ako on sám.
„Pamätáš, ako sme prvýkrát šli k mame?“ spýtal sa zrazu. „Celý čas si bola taká nervózna.“
„Jasné,“ odfrkla si Ľubica. „Trikrát som sa od samej nervozity prezliekala. Chcela som urobiť dobrý dojem.“
„A potom si sa poliala polievkou.“
Obaja sa zasmiali a na chvíľu sa zdalo, že sa čas zastavil. No taxík zastal pred známym domom a tá chvíľa sa v súmraku rozplynula.
Želmíra na nich čakala vo dverách a prekvapene zdvihla ruky:
„Vy ste prišli spolu? To je prekvapenie!“
„Náhodou sme sa stretli v lietadle,“ rýchlo vysvetľovala Ľubica, ale v očiach bývalej svokry zbadala záblesk nádeje.
„Poďte ďalej, poďte! Ľubica, pripravila som ti tvoju izbu, tú istú ako vždy.“
Ľubica stŕpla. Jej izba – spálňa na poschodí, kde s Jonášom vždy bývali, keď navštevovali jeho rodičov. Kde ranné slnko kreslilo na tapetu hravé vzory a z okna bolo vidieť starú jabloň.
„Mami, radšej si vezmem hosťovskú izbu,“ skúsil to Jonáš.
„Žiadna diskusia!“ prerušila ho Želmíra. „Tam zajtra spia hostia. Ľubica zostane v spálni, ty v starej detskej izbe. Všetko ako kedysi.“
Ako kedysi – tie slová sa jej ozývali v hlave. V skutočnosti už nič nebolo ako kedysi, ale so Želmírou sa hádať nikto z nich neodvážil.
Večer ubehol pri prípravách na oslavu. Ľubica pomáhala v kuchyni, kým Jonáš na pôjde triedil staré debny – úlohu, ktorú od neho matka už dávno chcela. Zámerne sa vyhýbali tomu, aby boli sami, no pod jednou strechou to nebolo jednoduché.
V noci Ľubica dlho nemohla zaspať. Posteľ jej pripadala príliš veľká, príliš prázdna. Za stenou, v detskej izbe, zavŕzgala podlaha – zrejme ani Jonáš nemohol spať. Tie zvuky spoznala: tri kroky k oknu, štyri späť. Tak chodieval vždy, keď o niečom premýšľal.
Zrazu sa utíšilo. Ľubica sa otočila na bok a pozrela z okna. Jabloň šumela vo vetre a na okamih sa jej zdalo, akoby tie posledné tri roky boli…
