Víla
Už v šiestom ročníku bolo každému jasné, že Barborka Dovičáková raz bude výbornou lekárkou. Vtedy sa totiž susedov chlapec zrútil z hojdačky a veľmi si rozbil koleno aj hlavu. Pohľad to bol len pre silné povahy, no vtedy dvanásťročná dievčina sa nezľakla.
Katka, dones vodu, obväz a dezinfekciu! zavolala na svoju kamarátku z vchodu oproti a tá bez rečí bežala domov po veci.
Kým sa rozrušená teta Anča, chlapcova mama, doszvedela čo sa stalo a pribehla, Barborka mu už ranu umyla, vydezinfikovala a poriadne obviazala, všetko celkom odborne. Tetu Anču šokovalo, keď zistila, kto synovi pomohol. Poďakovala Barborke a uznanlivo dodala:
Ty raz budeš doktorka. A nie hocijaká, rovno výborná. Nevystrašila si sa, šikovnica. Od niektorých lekárov by človek nedostal takú pomoc!
Na výletoch mal každý rád, že je Barborka nablízku. Nikto sa nechcel zraniť, ale keď už k niečomu došlo, po jej boku to bolo hneď menej desivé.
A potom prišlo gymnázium, lekárska fakulta, potom atestácie a neustále školenia. Raz sa Barborke, už ako ošetrujúcej lekárke v bratislavskej nemocnici, prihodilo, že musela dočasne nahradiť vedúcu oddelenia funkčnej diagnostiky.
Netreba hovoriť, že Barbora, teraz už pani doktorka Kráľová, bola v práci rešpektovaná. Kolektív bol výborný až na jedného, staršieho zástupcu primára Vladimíra Juraja Stehlíka. Večný hundroš, hádkar a nevyčerpateľný zdroj napätia. Človek by povedal, že by radšej nejedol bryndzové halušky, len aby si mohol do niekoho rýpnuť. Barbora sa pokúšala nedať sa vyprovokovať, no len ona sama vedela, aké sebaovládanie ju to stálo!
Jediné, čo ju aspoň trochu tešilo, bolo, že Stehlíka nestretávala často. Väčšinou len na lekárskych komisiách raz do týždňa, kde sa preberali nálezy nových pacientov a ani tie stretnutia veru neboli príjemné.
Stehlík mal vo zvyku so všetkým protestovať, rád vypúšťal štipľavé poznámky. Dobrák Barbora jeho pichľavosti púšťala jedným uchom dnu a druhým von, no čím menej sa nechala vytočiť, tým viac si jej Stehlík dobieral.
Nemožný človek! rozčúlene sa večer zverovala pri večeri manželovi Marekovi. Boh je svedok, že sa snažím byť trpezlivá, ale zdanlivo ma prenasleduje len na to, aby ma rozčertil.
Neboj sa, ty vyhráš, usmial sa Marek. Ty si diplomatka každým kúskom duše.
To je pravda! prikývol syn Samko. Keď ťa omrzí byť doktorkou, môžeš ísť rovno na Ministerstvo zahraničných vecí. Aj viac zarobíš.
Uvidím, zasmiala sa Barbora.
Barborka bola vždy diplomatická povaha, ale veď bola len človek, nie stroj. Vedela, že raz jej už nervy povolia a džin vybehne z fľaše.
Na ďalší deň bola zase komisia všetko prebiehalo ako obvykle, až do chvíle, keď Barbora predniesla históriu pacientky, asi šesťdesiatročnej ženy sediacej pred nimi. Väčšinou sa po lekárskej správe pacient odporúčal na izbu a traja primárka oddelenia, lekár a Stehlík ešte predebatujú stav.
Lenže tentoraz bola situácia iná. Staršia pani so slabým hlasom spýtavo povedala:
Povedzte mi, prosím, je to veľmi zlé? Vyzdraviem ešte? Musím sa postarať o vnučku-sirotu…
Hlas sa jej chvel a v očiach bolo toľko nádeje!
Barborka chcela začať utešovať nešťastnú ženu, keď vtom Vladimír Juraj vyštekol:
S vašou diagnózou?! Máte tak zanedbaný stav, že vám žiadny rozumný lekár nič nesľúbi! Načo ste čakali tak dlho?
Babka onemela, pery sa jej zachveli, ale Stehlík pokračoval:
Poznám vás! Najprv to všetko zľahčujete, potom sa samoliečite, a keď je zle, bežíte za doktorom! My nie sme bohovia!
Chudera žena nevydržala ten tlak, rozplakala sa a vybehla z miestnosti. Barboru neskôr mrzelo, že Stehlíka hneď neprerušila. Bola ohromená. Takto kričať na pacientku, starú ženu, ktoré je už beztak ublížené, to naozaj nie je ľudské. Primárka len nesúhlasne krútila hlavou.
V kútiku duše všetky ženy rozumeli Stehlíkovi, ale boli si isté: aj pravda sa dá povedať iným tónom, aspoň zo slušnosti k veku tej chudery.
Barborke to už prišlo priveľa. Teraz mu povie, čo si myslí!
Vladimír Juraj, pri najlepšej úcte, čo si dovoľujete?
A čo som si dovoľoval? odvrkol Stehlík. Nie sme kúzelníci a pacienti by to už mali pochopiť. Ak sa choroba rieši včas, je to ľahšie, veď aj vy to dobre viete!
Barbora videla, ako sa mu nehanebne potešený zatváril, že spôsobil konflikt. No teda, teraz sa ukáže!
Vladimír Juraj, máte pravdu, že všetko sa lepšie lieči, keď sa príde včas. Ale neviete si predstaviť, koľko námahy ma stála prehovoriť túto pani, že má zmysel liečiť sa – ona mi uverila! A vy ste všetko v jedinom momente rozdrvili. Ach, vy!
Barborka si uštipačne povzdychla, Stehlík sa asi chcel hneď obhájiť, no pochopil, že túto ženu len tak nezdolá. Kráľová si vie svoju cenu a tá nie je nízka.
Stehlík niečo trieskal o spravodlivosti, ale Barboru akoby začal zavalovať hustý oblak videla len, ako primárka potichu odišla. Barbora s ním ostala sama. Cítila, že sa dusí. Azda aj doslovne akoby jej spoločnosť toho človeka odčerpávala vzduch. Veď ten človek je vyslovený energetický upír!
Barborka len mlčky hľadela do kúta. Na prácu nemala pomyslenie.
Najradšej by bola plakala, ale v duchu si povedala: Nie, také potešenie mu nedám! Prešla k oknu, keď zrazu začula, ako práskli dvere a zbadala, že v izbe ste už len sama.
Sadla si k stolu, otvorila denník. Práca predsa nepočká.
Barbora Katarína, začula niečí nesmelý hlas, a až keď zdvihla hlavu, pochopila, že je to Stehlík. V ruke niesol fľaštičku s valeriánou a jeho tvár bola nečakane zúfalá. Na prekvapenie, Barborka necítila víťazstvo prišlo jej tohto človeka ľúto. Šepkalo sa, že je osamelý. Možno preto sa takto správa?
Barbora Katarína, tu, vezmite si… povedal nesmelo. A… prepáčte mi. Možno máte naozaj pravdu…
Vladimír Juraj, aj vaša pravda je dôležitá, prerušila ho zmierlivo. Ale my sme tu na to, aby sme ľuďom dávali aspoň nádej. Často práve ona robí zázraky, to si, určite, veľmi dobre uvedomujete.
Ba áno, samozrejme, zamumlal Stehlík.
Táto premena by neprekvapila len Barborku, ale teraz nemala čas uvažovať. Železo treba kúť za horúca.
Vladimír Juraj, zapamätajte si prosím: nikdy nikomu nedovolím, aby spochybňoval moju prácu alebo v mojej prítomnosti kričal na pacienta či je to upratovačka alebo samotný minister zdravotníctva.
Áno, pánaboh svedok, vezmem si to k srdcu, sľúbil Stehlík.
Bodaj by to bola pravda, pomyslela si Barbora a išla ďalej do práce.
O hodinu už sedela pri posteli tej starej panej. Volala sa Verona Gregorová. Na stolíku mala kytičku tulipánov. Keď Barborku zbadala, usmiala sa.
Predstavte si, bola u mňa vaša hlavná, povedala. Priniesol mi kvety, ospravedlnil sa. A že urobí všetko možné aj nemožné, aby som bola zdravá.
To je výborne, pousmiala sa Barbora a pohladila ju po ruke. My to naozaj skúsime. Ešte z vás bude fešanda na vydaj!
Ale vás je jazyk! rozosmiala sa pani Verona.
O mesiac sa Verona uzdravovala. V deň prepustenia jej Stehlík priniesol bonboniéru.
Tu, pre vašu vnučku, povedal trochu hanblivo. A vlastne… aj ruže pre vás.
Také krásne! Ďakujem! Vieš, odkedy mi niekto dal kvety… A všetci doktori sú úžasní, postavili túto starenu na nohy.
Človek by chcel želať: Vrátťe sa k nám! žartoval Stehlík. Ale to len na návštevu, prosím. Inak sa opatrujte.
Všetci na oddelení žasli. Čo sa to s ním stalo? pýtali sa jeden druhého. Neverili, že Stehlík vie povedať niečo milé.
Medzi Barborou a Vladimírom Jurajom vznikol akýsi ak nie priateľský, tak určite korektný vzťah. Po komisiách chodili na kávu, občas sa stretli aj v kaviarni neďaleko nemocnice.
Šťastie v živote nejestvuje, raz sa otvoril Stehlík. Možno preto mám takú mizernú povahu. Život prešiel, nič som nestihol.
Akože nestihli? divila sa Barborka. Veď ste dosiahli hodne!
To áno, prikývol len to šťastie, to nie je samozrejmé. Mal som ho, no už je preč.
Jasné, už viem, o čo tu ide, pomyslela si Barbora, ale hneď samu seba uzemnila: Otvoril sa mi tak ho rešpektuj!
Začínal jej byť sympatický.
Že si Barboru s týmto prísnym človekom často všimli spolu, neuniklo kolektívu. Ale nikoho ani nenapadlo šíriť reči. To by Barborke nikto nedovolil a Stehlík nepôsobil ako žiaden Casanova.
Čo si mu urobila? spýtala sa raz sestra Albína počas babského čajového posedenia. Od kedy ho poznám, neusmieval sa. Teraz sa aspoň trošku.
Každý piatok bývalo medzi personálom spoločné posedenie pieklo sa, fritovali sa palacinky, nosili džemy. Všetko v nemocničnej kuchyni.
Aj teraz pili sladký čaj so slivkovým lekvárom od Olgy.
No, nič zvláštne, dievčatá, mávla rukou Barbora. To je jednoduché. Všetko závisí od nás. Najdôležitejšia je sebadôvera a dôstojnosť.
To ty, doktorka, vieš s dôstojnosťou, neverila mladá sanitárka Jana. Ja sa pri ňom vždy trasem.
To nehovor, odvetila Barbora. Každý si zaslúži dôstojnosť, či je sanitárka alebo primárka. Sebadôvera ešte nikomu neuškodila.
To je pravda, uznala psychiatrička Elena. Hlavne pri ľuďoch, čo chcú iným vysávať energiu.
Podľa mňa je Stehlík len nešťastný človek, zamýšľala sa kuchárka Viera.
Všetci súhlasili, okrem Barbory. Tá to vedela isto.
Nenáhodou si niečo nepočula? dovalila sa spotená garderóberka Kristína.
Ale áno! zvolala Elena. Vraj sa Stehlík žení!
Neverím!
Teda, to je správa!
Možno až v pekle bude mrznúť!
Také boli reakcie žien.
Barbora, nenahováraj, že si o tom nič nevedela, podpichla ju Olga.
Naozaj nie, krútila hlavou Barbora. O veciach zo srdca nepadla reč.
Ľudia ako on nikdy svoju city neukážu, poznamenala psychologička Tamara.
Barbora sa len pousmiala: Je mu asi trápne. Ale na kom?
Na kom sa žení? spýtala sa Jana.
Tak neviem, priznávala Kristína. Vraj na jednej pacientke.
No teda! uznala Viera, a Barbora sa len šibalsky usmiala. Myslela si svoje.
Dievčatá, nenaliali by ste niečo lepšie? nadhodila Barbora. Čaj je fajn, ale chúťka sa pýta na víno.
Návrh prešiel okamžite a dievčatá si pripili na zdravie i šťastie mrzutého Stehlíka. Ktovie, hádam sa v manželstve ešte viac polepší!
Na ďalší deň, keď Barbora po vizite dopíjala kávu, pristúpil k nej rozžiarený Stehlík. Barbora sa tvárila, že nič netuší.
Výborne dnes vyzeráte, Vladimír Juraj, pochválila ho.
Aj mám dobrú náladu. Ožením sa, Barbora Katarína.
Naozaj?! predstierala prekvapenie Barbora. A kto je tá šťastná?
Veľmi dobrá žena. Pre mňa najlepšia na svete.
Tak kto je to? Alebo tajomstvo?
Žiadne! Beriem si Veronu. Tú, kvôli ktorej si mi vtedy dala príučku. Páčila sa mi a rozhodol som sa konať. Získal som kontakt a navštívil ju.
Aha! Takže vy intrigán! zasmiala sa Barbora. Výborná voľba!
Aj ja si myslím. A chcem vás, Barbora Katarína, pozvať na svadbu aj s celou rodinou. Vďaka vám mám druhú polovičku. Vám by pasovalo byť diplomatom.
Ale prosím vás! Ak je osud priaznivý, ľudia sa stretnú.
A Barboru to naozaj úprimne potešilo.
Na svadbe bol ženích elegantný, nevesta Verona žiarila. Bývalá pacientka, ktorá prosila o život pre vnučku, vyzerala oveľa mladšie. Nechala si ostrihať moderný účes a zafarbiť vlasy na tmavo, bola o desať rokov mladšia.
Aj Verona ďakovala Barboru stále dokola.
