Naliehavo sa hľadá manžel
Mami, ty si naozaj MUSÍŠ rýchlo nájsť nového manžela! Veľmi, veľmi súrne!
Oľga takmer pustila svoj hrnček s kávou, až jej pár kvapiek vyšplechlo na obrus so vzorom ruží. Položila ho na stôl, odkašľala si a dlho sa na dcéru dívala.
Vysvetli, čo sa stalo, pokúsila sa hovoriť pokojne. Prečo také naliehanie?
Dievča prešľapovalo z nohy na nohu, hľadelo do zeme a ostrými očami rozpletalo ornament na koberci s horami a domčekmi. Vierka z toho bola nesvoja, no aj tak si bola istá, že robí správne.
Vieš… dnes som ocovi povedala, že máš priateľa, hlas jej trochu zvážnel, od dojatia sa takmer zlomil. On ma úplne spracoval otázkami! Stále sa vypytuje, či už si niekoho našla! Odpovedám mu “nie” a on zase začne siahodlhé traktáty, akú chybu si urobila, keď si odišla. Že ničomu v živote nerozumieš, keď si dokázala stratiť takého skvelého muža!
Pozrela matke do očí. Vo Vierkinej tvári sa miešali podráždenie, neistota i neskrývaná hnev na otca.
A ešte… ešte stále melie, že to raz pochopíš a vrátiš sa. Nikdy si vraj lepšieho nenájdeš. No a tak som mu šplechla, že už s niekým si.
Oľga si prehrabla rukou vlasy. Rozoznala v myšlienkach otcove dobre známe intonácie tú neotrasiteľnú sebaklamnú istotu, tú jeho schopnosť premeniť seriózny rozhovor na ódu na vlastnú výnimočnosť.
Dobre si viem predstaviť, čím všetkým to okorenil, povedala napoly ironicky. Doteraz sa nedá zmieriť, že som ho opustila, tohto ideála. Občas mám pocit, že Ondrej volá po tvojich návštevách cez víkendy len preto, aby mohol znova a znova viesť svoje monológy. Dôležitejší je preňho vlastný narcizmus než tvoje novinky.
Vierka si sťažka povzdychla a zvalila sa na pohovku s nohami pod sebou. Opierajúc sa o mäkký vankúš, zamotala dlaňou do poťahu a triedila myšlienky.
Áno, aj ja si myslím, že je to tak, poznamenala, hľadiac niekam do prázdna. Pol druha hodiny počúvam, aký je úžasný. Potom som voľná už sa ma ani nespýta, ako sa mám, či potrebujem niečo nikdy nevie, čo je so mnou.
Hovorila to tak samozrejme, akoby rozprávala o rannom vstávaní alebo úlohách do školy. Pre ňu to bola rutina každodennosť taká známa, že sa na nej už dávno nezastavovala emóciami.
Napokon zaklonila hlavu a hľadela na strope, kde sa v zreničkách ligoce posledný rozhovor s otcom: začalo to tradičnou oslavou jeho ďalšieho úspechu tentoraz opisoval, ako senzačne viedol obchodné jednania, potom sa prehupol na plány do budúcna, svoje pracovné úskalia, krivdu zo strany okolia. Pol druha hodiny monológu, Vierka si dokonca značila čas nezabudla to spomenúť mame.
Keď sa pokúsila rozprávať o matematickej olympiáde, otec len vlažne kývol hlavou a prešiel späť k sebe: “Dobre si urobila, ale vieš, ja v tvojom veku už…” opäť lavína príbehov o vlastnom géniovi.
Dievča stiahlo plecami, spomienky odháňala sucho. Na to bola zvyknutá odkedy pamätá, otec sa vždy točil len okolo seba. Ostatní členovia rodiny akoby stáli len na okraji jeho všehomíra, nevýznamní hlučníci v jeho vlastnom filme.
Ak sa mama posťažovala na únavu, hneď začal recitovať, ako on musí v robote zápasiť s problémami. Keď Vierka hovorila o kamarátkach, on otočil tému na svoje časy na gymnáziu, vraj tisíckrát slnečnejšie než tie jej. Stále, zakaždým…
Vierka nikdy nepochopila, ako mohla mama vydržať pätnásť rokov s týmto mužom. Asi zostala len kvôli nej aby dcéra mala doma aj otca. Vierka kedysi dúfala, že sa zmení, začne ich vnímať, žiť aj s nimi… Roky však ubiehali a nezmenilo sa nič. Po rozvode pochopila, že je bez neho doma oveľa tichšie, pokojnejšie, normálnejšie: nik už nesiaha po všetkej pozornosti kvôli svojmu egu.
Tak prečo musím rýchlo hľadať si chlapa? Oľgin hlas zaznel ostrejšie, ako plánovala. Tak si niečo povedala, nič sa nedeje…
To nevieš: keď to otec počul, úplne sa zmenil! Vierka sa podvedome pritúlila k vankúšu. Najskôr bol biely ako stena, potom červený ako šípka a kričal tak, že susedka pribehla klopať! Popravde, aj som sa zľakla.
Na chvíľu mlčala. Príliš zreteľne jej znelo v ušiach to kričanie, jeho ruky zvierajúce päste, rozlietaný pohľad. Vyzeral, ako by mal každú chvíľu prasknúť od túlajúcich sa emócií.
Nútil ma, aby som pomenovala toho muža a všetko mu vyklopila, pokračovala, kolísajúc v prstoch lem vankúša. Odmietla som. Povedala som, že ty si mi zakázala hovoriť, hlavne jemu Nečudovala by som sa, ak ti čoskoro zavolá a spustí cirkus.
Oľga si sadla k oknu, rukami zovrela parapet a uprene hľadela na Vierku. Pripravovala sa na výprask v podobe otcových hysterických rečí… vďaka, dcérka, naozaj.
Sadla si k nej, objala ju a bezmocne povzdychla. Slová už boli vypustené a nedajú sa vziať späť.
Načo si to robila? spýtala sa ticho a pohúpala dcéru v náručí. Mali sme pokoj. Teraz zas poslúchame jeho sťažnosti. Najradšej by som vypla mobil.
Vierka sa jemne vyslobodila z objatia, narovnala a vážne mamku sledovala. V očiach jej žiarila nezlomná istota.
Lebo si úžasná! povedala rozhodne. Si krásna, múdra, máš mraky kamarátov, páčiš sa mužom, no veď viem! Otec len ohovára, už ma to nebaví!
Oľga ju pohladila po vlasoch, v prstoch obracala jemné pramene. Neha i nepripravenosť v jednom pohľade.
Rozumiem, zlatko, rozumiem… zašepkala nežne. Myslela som, že ty ešte nechceš, aby som mala vážny vzťah. Veď prešlo len pol roka od rozvodu s tvojím otcom.
Báť sa týchto slov nebolo ľahké. Tam kdesi vnútri hrdla bolela myšlienka, že by dcéra brala nový vzťah ako zradu, ako snahu nahradiť otca. Oľga skúmala Vierkinu tvár, pátrala po nesúhlase.
To sú somariny! vykríkla Vierka so smiechom tak dospelým, až sa Oľga usmiala. Hlavne nech si šťastná!
Prekrížila si paže, pohľadom objala mamu. V tej chvíli bola prekvapivo veľká a sebavedomá dospelejšia, než si myslela.
Oľga už s istotou vnímala, ako sa jej obavy vytrácajú. Vierka hovorila tak samozrejmo, že odmávla strach, čo jej roky blokoval srdce. Možno naozaj príliš žije minulosťou, kým by mohla žiť s dôverou…
Si moje šikovné dievča, ticho šepla a pritiahla si dcéru. Ďakujem, že myslíš aj na mňa.
Vierka sa jej schúlila pod ruku. Medzi nimi rozkvitala tichá blízkosť ich malá rodina bola deň za dňom silnejšia, omnoho pevnejšia než predtým…
*****************************
Oľga sedela za stolom v práci ako v lese plnom stromov z papierov. Snažila sa sústrediť na výkaz, ale riadky plávali pred očami a v sluchách jej pulzovala tupá bolesť. Chvíľu masírovala spánky pohybovala sa pomaly, ako sochy v Slovenskom rozprávkovom parku.
Napokon poprosila kolegyňu, nech jej dôjde do lekárne za roh. Kolegyňa sa vrátila s tabletkami, Oľga ich zapila vodou a znovu pozerala na papiere, no márne. Hlavu mala ako z kameňa od Strečna, každý kancelársky zvuk bol ostrý a tvrdý ako čriepky ľadu.
Vtom sa v dverách objavil vrátnik. Mal slušnú tvár, v očiach istý nepokoj.
Pani Oľga, niekto za vami prišiel, poznamenal úctivo, je to bývalý manžel. Prídu ste dolu? Alebo mu máme pomôcť odísť?
Oľga primrzla. Vzduch zaplavil hnev pretkaný vyčerpaním. Zhlboka sa nadýchla, aby pôsobila vyrovnane.
Počkajte, prídem dolu, prikývla, dvíhajúc sa od stola.
V duchu zanadávala. Dokonalý moment! Dnes by sa všetko mohlo kockovať menej. Má roztrhnutú hlavu, a Ondrej sa musí zjavovať bez ohlásenia. Nemohol radšej zavolať? Načo robiť divadlo v práci? Chce zdramatizovať všetko verejne?
Prešla cez koridor plný ľudí: niekto stál pri automatoch, niekto kriticky debatoval o projekte pri bielych magnetických tabuliach. Oľga šla ďalej, ramená jej sťahovalo napätie ako príliš úzky kabát.
V hale uvidela Ondreja, ako krúži okolo recepcie, rukami rozhadzuje, občas kričí na ochranku, potom cúva. Jeho pohyby boli otrasené, teatrálne. Ochranka už bola na prahu trpezlivosti.
Čo chceš? spýtala sa bez úvodu, ticho, no o to tvrdšie. Aký tu robíš cirkus? Želáš si spoznať políciu zbližša? Môžem ti to vybaviť.
Ondrej sa otočil, červený ako paradajka, tvár mu planula. Skočil k nej, výhražne ukazoval prstom, akoby nachytal zlodeja.
Ty! skríkol. Vika všetko priznala! Pol roka po rozvode a ty už máš frajera?
Z jeho hlasu kvapkalo zranené ego, nevera a žiarlivosť šumená ako čaj v šálke. Stále dúfal, že dcéra si len vymýšľa z rebelácie. Ale Oľgina pokojná tvár hovorila jasne.
Oľga nadvihla obočie, hlavu naklonila. Bola uvoľnená, no v očiach jej zasvietilo chladné svetlo.
Mám ti byť verná do smrti? Aj po rozvode? Požaduješ príliš, “drahý”, keď si aj počas manželstva na vernosť kašľal.
Vzduch stuhol. Ondrej zmeravel, ruku sklonil. V očiach sa mu mihol zmätok na takýto fedrúnsky pokoj nebol pripravený.
Medzitým po chodbách prechádzali zamestnanci, návštevníci, kuriéri. Jedni zazerali, iní predstierali, že nič nevidia. Dünya sa akoby zúžila len na to magické miesto medzi Oľgou a Ondrejom, nabité starými krivdami, nevyslovenými výčitkami a čerstvou realitou, ktorú už neovládal.
Ty Ty prosto konečne z neho vyšlo, no Oľga ho zarazila:
Nerob divadlo, hlas ostal mierny, no pevný. Ak niečo chceš, môžeme to rozobrať rozumne. Ale nie tu a nie takto.
Divadlo? Tak ti jedno ukážem!
Ondrej už vykrikoval, ozvena jeho hlasu hučala po celej hale. Tvár mu posial pot, žily na krku sa nafukovali, aj päste zatínal a povolil, akoby dokazoval vlastnú silu.
Nedovolím, aby moja dcéra žila pod jednou strechou s cudzím chlapom! Odvediem ti Vieru! Už ju nikdy neuvidíš! Ty
Jeho slová šľahali ako bič, ale Oľga len ľahko zdvihla obočie, v pohľade absolútny pokoj. Ešte že je na Slovensku normálne, že každá mama je kráľovnou svojho domu!
Už si dopovedal? Ako z cirkusu. povedala ironicky, neutrálne. A ešte, že si chcel byť herec.
Čo sa tu deje?
Ondrej zamrzol na pol slova, keď v dverách do haly vstúpil muž v elegantnom tmavomodrom obleku. Mal voľnú, ale dôstojnú postavu a úprimný pohľad. Ochranka náhle stála v pozore – poznali riaditeľa!
Nepleťte sa! precedil Ondrej a prestrelil pohľad na neznámeho. To je medzi nami.
Muž sa neponáhľal. Pomaly prešiel bližšie a s úsmevom, ktorý Ondreja ešte viac popudil, riekol:
Je medzi vami len dovtedy, kým tu nerobíte škandál. Potom je to vec všetkých.
Oľga sledovala scénu vo vzduchu sa dalo cítiť napätie ako búrku nad Roháčmi. Vôbec netušila, že šéf pán Roman Kolar zasiahne. Mal na to zvláštny dar narušiť Ondrejovu rutinu hrozby.
Ondrej sa nadýchol k ostrej odpovedi, ale Roman sa nepohýbal, v pohľade mu horela skúsenosť.
Kto ste vy, že mi niečo rozkazujete? zavrčal Ondrej.
Roman pristúpil k Oľge. Bez slova jej položil ruku okolo pása, pokojne a pevným gestom, aby každý videl.
Kto som ja? povedal pokojným, bežným hlasom, v ktorom však znelo čosi oceľové. Ja som ten, čo robí Oľgu šťastnou. Ty si kričíš na moju ženu, to netrpezlivo neprejdem. A ak si trúfaš zapojiť do svojich hier dcéru… Rozumeli sme si?
Ondrej skamenel. Tvár strácala farbu, oči lietali medzi Romanom a Oľgou, zožieralo ho, že už nič neovláda.
Chvíľu stál, päste otváral, zatváral, no slová mu zamrzli. Či už preto, že Roman pôsobil ako žulová stena, alebo pochopil, že jeho hry tu neprejdú, zvesil ramená.
Napokon niečo zabľabotal a prudko vyrazil. Keď sa na prahu obracal, kričal:
O výživné nežiadaj!
Ani mi ho netreba, švihla Oľga celkom vľúdne a uľavene. Hlavne že Vierku už nič netiahne k nemu!
Vzápätí si Oľga uvedomila, že Romanova ruka jej stále pevne spočíva na páse. Sčervenela, jemne sa odtiahla.
S rozpačitým úsmevom sa obrátila k svojmu nečakanému záchrancovi:
Ďakujem vám, Roman. Ani si neviete predstaviť, akú službu ste mi preukázali!
Roman sa pousmial, pohľad mu na okamih znežnel:
Poďme si o tom pohovoriť pri obede? navrhol a ponúkol jej ruku.
Oľga na sekundu zaváhala či nie je príliš skoro? No chuť ísť za ním bola zvláštne upokojujúca. Nebol dotieravý, prejavil úctu a pokoj, a jej dušu pohladil známy záujem.
Vloženie ruky do jeho dlane bolo veľmi príjemné pevné, spoľahlivé. Cítila, ako dôvera postupne vytláča napätie vybičované ranným incidentom.
Popoludní, o pár ulíc ďalej, sedeli v malej bratislavskej kaviarni, kde vôňa kávy miešala sny s dennými starosťami. Svetlo, teplo, sladká vôňa štrúdle všetko sa rozlievalo akoby v zlatom opare.
V rozhovore sa odkrývali nové vrstvy príťažlivosti, ktoré dovtedy ani jeden nevedel pomenovať. Roman jej rozprával jednoducho, bez veľkých rečí, že k nej cíti už dávno nežnú náklonnosť.
Dlho som sa neodvážil prísť bližšie, priznal, pohrávajúc sa s lyžičkou. Vždy si pôsobila tak uzavreto… Nechcel som byť ďalšou záťažou v tvojom živote.
Oľga počúvala mlčky, vedela, že v jeho slovách je len úprimná úcta.
Dnes, keď som videl, ako ťa ten človek uráža… zamračil sa Roman. Nedalo sa mlčať.
Oľga sa krátko usmiala. Veď už dlho tušila, že sa niečo za jeho pozornosťou skrýva, ale nikdy si netrúfla pomyslieť, že zrovna on sa stane jej oporou…
************************
Za tri mesiace bola svadba. Ich sobáš pripomínal prastaré sny: mal veľkoleposť i hravosť bratislavského leta. Roman Oľge skutočne splnil každé želanie.
Vierka úprimne žiarila šťastím. V deň svadby pomáhala s vejárom, líčením, všetko muselo byť dokonalé. Keď zazneli sľuby, objala mamu i Romana:
Tak veľmi vám prajem šťastie! šepkala a v očiach jej svietila radosť.
No hneď dala najavo, že Romana ešte “otcom” volať nehodlá:
Si mi sympatický, Roman, povedala v jeden večer, keď zostali doma traja. A som rada, že mama nie je sama, ale môj otec… no je len jeden.
Roman sa usmial a prikývol:
To je v poriadku, Vierka. Hlavné, že sme spolu.
Ondrej pozvánku na svadbu dostal tiež skôr zo škodoradosti než z povinnosti. Oľga chvíľu váhala, ale napokon mu kartu poslala poštou, bez zbytočných slov.
Prišiel? Samozrejme nie. Zostal zatvorený vo svojom byte, zúrivý ako búrlivé dunajské vody. Miesto oslavy šíril svoje sklamanie medzi kamarátmi, v telefónoch opakoval:
Vieš si to predstaviť? Ona ma pozvala na vlastnú svadbu! Po všetkom, čo bolo!
Niektorí ho počúvali so súcitom, iní odbavili frázou “Každý má svoj život”, ďalší len mlčali. A čím častejšie hovoril túto vetu, tým viac cítil, že sa s ním nik nestotožňuje.
Zároveň začal viať do sveta:
Veď odišla len pred pol rokom! Za ten čas predsa nemôže vzniknúť láska!
Neskôr to menil na:
Ani mi nenechala šancu! Keby mi ešte dovolila, mohol som všetko napraviť
Nikdy dopovedať, čo by napravil, nenašiel odvahu. Raz skončil pri:
Toľko som pre ňu spravil, ani vďaku nepoďakovala. Odišla a vzala dcéru!
Zdalo sa, že hľadá súhlas, pochopenie, že ona je tá zlá. No namiesto toho sa mu len minula para.
Napokon prestal volať. Sedával vo svojom rozostlanom byte, medzi starými Oľginými sponkami, albumom, šatami, ktoré už nikomu nesedia a pomaly si pripúšťal, že život beží ďalej. On sám akosi ešte nenašiel v novom svete svoje miesto.
A tak Oľga, Roman a Vierka plynuli dennými snami: večere, nedeľné prechádzky po bratislavských parkoch, hádky o večerný film všetko surreálne, no mäkké, teplé a po slovensky dôverné. Ako divný sen, z ktorého sa nechceš prebudiť, pretože vieš: aj na Slovensku vie byť rodina oporou a život si dokáže nájsť vlastné veselšie cesty.
