Prechádzal sa nočnou Bratislavou, dosť tackavo, po poriadnej dávke borovičky. Nezaujímalo ho, kam sa to dostal, veď pozná každý kút mesta, nohy ho domov samy donesú. Teraz sa venoval dôležitejším myšlienkam nahlas filozofoval.
Prečo, prečo mám takýto život? Dvadsaťsedem, moji kamaráti už majú deti na základnej, a každá žena odo mňa odíde do mesiaca a to v tom lepšom prípade. Som vraj hrubý? Ale veď nie som… No dobre, som hrubý. Taký má predsa chlap byť, Martin sa uškrnul. Jediné, čo mi v živote vyšlo, je biznis. Milionár zo mňa síce nikdy nebude, ale na slušné bývanie a pohodlný život to stačí.
Zrazu zastal, chytil sa za hlavu, z očí mu vyhŕkli slzy.
Tolko peňazí som dal tomu doktorovi a výsledok? Neviem pomôcť. Tu máte kontakt na jedného známeho špecialistu z Bratislavy. Ale aj ten vám podľa mňa nepomôže. No nič, zajtra tam pôjdem.
Pristúpil k mostu ponad Dunaj. Zahľadel sa na temnú hladinu rieky:
Nemal by som skočiť do vody? Je hlboká, koniec by bol rýchly, pozrel ešte raz na rieku. Nie, utopiť sa nepôjdem. Je zima. A Sokrates nie je nakŕmený. Idem domov.
Vydal sa cez most a vtom si všimol ženu, veľmi mladú, stojacu v strede mostu. Na hrudi mala ruksak s malým dieťaťom. Stála a dívala sa do vody. Vtom sa vyšvihla na zábradlie mosta. Postavila sa na vrchnú tyč, rozpažila ruky a… Martin sa po nej okamžite vrhol. Stihol ju chytiť okolo pása, pevne ju stiahol naspäť a spolu spadli na zaprášený chodník. Dieťa sa rozplakalo.
Si normálna? skríkol Martin, razom triezvy.
Čo chceš? Načo sa staráš? a rozplakala sa.
Nejako sa mi zdalo, že na smrť máš ešte čas, kývol hlavou k plačúcemu dieťaťu. A on už vôbec nie. No, postav sa a choď domov k manželovi alebo mame! Kto na teba čaká?
Nemám domov, nemám muža, ani mamu. Nemám nikoho!
To mám ešte aj ja smolu, postavil ju aj s dieťaťom. Poď.
Nikam s tebou nejdem! Čo ak si nejaký úchyl?
Ak si chceš zaplávať, môžeš kedykoľvek! Ale pred úchylným chlapom je strach väčší? Poď!
***
Kráčali nočným mestom, zatiaľ čo bábo stále plakalo. Martin to už nevydržal:
Prečo stále plače?
Asi je hladný, žena ho pevne objala.
Daj mu mlieka.
Nemám mlieko, nemám ani cent.
A rozum ti asi chýba tiež, utrúsil Martin. Tam je potraviny. Poď, kúpim ti mlieko.
***
Predavačka a strážnik v nonstop obchode na nich zazreli podozrievavo, ale Martin bez váhania nabral košík a kývol žene:
Poď, ukáž mi, kde majú mlieko?
Tam, ukázala prstom.
Prišli k regálu.
Zober, koľko chceš, prikázal Martin.
Toto stačí, chytila jeden kartón.
Vezmi ešte ďalšie. Koľko treba, toľko zober! Kým nakladala kartóny, spýtal sa: Čo ešte?
Plienky.
Plienky? Kde?
Tam sú, na chvíľu sa usmiala.
Vezmi!
Môžem ešte vlhčené obrúsky?
Jasné.
Pristúpili k pokladni. Martin podal kartu.
Platíme len hotovosťou, zahlásila predavačka.
Martina to nevyviedlo z miery, vytiahol prehnutú stoeurovku. Podal ju.
Nemám vydať, povedala predavačka.
Tak mi dajte čokoládu, ukázal Martin podráždene. Tam tú.
***
Prvýkrát vošla do jeho bytu. Obzrela sa a neveriacky pokrútila hlavou. Domáci si vyzul topánky, hneď otvoril chladničku, vytiahol rybu a hodil ju privítavému kocúrovi, potom sa s chuťou napil džúsu. Prišiel ku nej:
Prespíš v tejto izbe, ukázal jej. Kuchyňa, WC, kúpeľňa. Idem spať.
Už odchádzal, ešte sa otočil:
Ako sa voláš?
Želmíra.
Ja som Martin.
***
Asi nie je úchyl, pomyslela si, keď vchádzala do kuchyne a zapla plynový sporák. Bože, ja hlúpa! Takmer som skočila dolu! Keby nie ten čudák… A kde by sme s Filipkom boli? Mrzli by sme vonku. Aj tak nás zajtra vyhodí. Aspoň túto noc budeme v teple.
Keď zovrela voda, bežala s dieťaťom do vyhradenej izby. Položila chlapca na posteľ, vytiahla malú fľaštičku, vrátila sa do kuchyne, umyla ju, nabrala teplé mlieko. Malý všetko vypil a upokojil sa. Prebalila ho, prezliekla, zaspal.
Ona si umyla ruky i tvár, vrátila sa do kuchyne. V tom jej prišlo, že dlho nejedla. Z chladničky vytiahla kúsok oravskej slaniny a chlieb a dychtivo sa pustila do jedenia. Až keď utíšila hlad, zistila, ako nezdvorilo sa správala. Pokrčila plecami, ľahla si vedľa syna a okamžite zaspala.
***
Ráno. Nocou dvakrát vstávala kvôli Filipkovi. Osem mesiacov má, stále hladný. Počula, že domáci vstal a už sa niečo motá v kuchyni.
Tak, bude vyhadzov, pomyslela si, keď zobrala syna a vošla do kuchyne. Ale Martin práve chystal raňajky.
Sadni si! kývol jej. Práve robím praženicu.
Sadni si radšej ty! jemne ho odsunula, vzala čerstvý kôpor, nasekala ho a posypala praženicu. Skontrolovala poháre, dôkladne ich umyla. Uvarila kávu.
On medzitým telefonoval, rozkazoval, hádal sa. Želmíre sa zdalo, akoby si ju vôbec nevšímal. Najedol sa, vypil kávu, vstal.
Žena stŕpla, v očakávaní:
To je ono, poletím.
Želmíra, počúvaj poriadne. Na týždeň odchádzam. Najdôležitejšie kŕm mačku, volá sa Sokrates. Neukŕm ho whiskásom, zje len čerstvú rybu, čerstvé mäso. Do mojej pracovne nevstupuj! V ostatných izbách rob, čo potrebuješ.
V tom sa z izby ozval plač. Želmíra vbehla pre syna a prišla späť. Na stole ležalo niekoľko stoeurových bankoviek.
Myslím, že na týždeň ti to postačí, prehodil Martin. Idem.
Chcel odísť, keď sa malý načiahol za ním a niečo, čo pripomínalo pa-pa, vyslovil. Možno sa to len Martinu zazdalo, no srdce mu prudko stislo. Veď otcom už nikdy nebude.
Želmíra, môžem si ho zobrať na ruky? vyslovil nečakane.
Jasné, podala mu chlapca, na líci sa jej mihol úsmev. Nikdy si nedržal dieťa?
Nie.
Takto sa to robí!
Bábo vystrúhalo radosť, smialo sa a mávalo ručičkami. Martin sa naňho díval s úžasom.
Nikdy nebudem mať syna, zamračene chlapca odovzdal matke.
A odišiel.
***
Vracať sa do bytu bolo ťažké. Bratislavský špecialista mu povedal, že nikdy nebude otcom. Pocit zúfalstva sa stupňoval:
Načo mi sú všetky tie peniaze, štvorizbový byt, veľké auto? Chlap by mal živiť rodinu. V byte bola vždy len špina a chaos a v aute sedem miest, prázdnych…
Vošiel domov pripravený na neporiadok. Ale všade bolo čisto. Žena sa na neho usmiala v rozpakoch. Vtom sa objavili detské rúčky.
Pa-pa! rozbehla sa mu v ústrety ručička.
Taška mu vypadla z ruky a on sám natiahol ruky po dieťati.
Niekedy život prinesie nečakané stretnutia v tom najväčšom zúfalstve a vtedy pochopíme, že podstatné nie je to, čo nám chýba, ale to, s kým dokážeme zdieľať to, čo máme.
