Sedem rokov som chodila pracovať do tej istej firmy.
Začínala som ako asistentka a postupne som sa vypracovala na koordinátorku administratívneho oddelenia.
Moja najlepšia kamarátka, Vierka, nastúpila približne po dvoch rokoch na moju radu.
Učila som ju všetky procesy, vysvetľovala som jej naše vnútorné systémy, dávala jej kontakty a keď spravila chybu, prikrývala som jej chrbát, len aby ju neprepustili.
Spoločne sme jedli bryndzové halušky na obedoch, v piatok sme po práci popíjali kofolu v starom podniku pri hlavnej stanici a dôverovala som jej ako vlastnej sestre.
Pred polrokom prišla zvláštna správa otvára sa manažérska pozícia.
Šéf mi medzi rečou priznal, že som medzi najsilnejšími kandidátmi.
Tak som začala chodiť do práce ešte pred siedmou a domov odchádzať, až keď sa Bratislava zapĺňala červenou električkou.
Prijímala som ďalšie a ďalšie úlohy, ktoré mi postupne nakladali.
Vierka stále dookola opakovala: Tá pozícia je tvoja, Nikolka, zaslúžiš si ju. Zverovala som sa jej so všetkými nápadmi, dokonca s detailmi stratégie na interné pohovory.
V deň pohovoru sa zrazu objavila vo firemných chodbách aj ona, úplne nečakane.
Nič mi predtým nepovedala.
Zistila som to až vtedy, keď som ju uvidela s kávičkou v ruke, sediacu pred riaditeľovou kanceláriou.
Len sa na mňa pozrela a sucho povedala: Rozhodla som sa skúsiť to. Snažila som sa nemyslieť si nič zlé.
O týždeň neskôr vyhlásili výsledky Vierka bola zvolená za novú vedúcu oddelenia.
Ostala som sedieť pri svojom sivom stole, pozerala som do monitora, zabrzdená v čudnom tichu.
Postupne sa začali diať podivnosti.
Ako nová šéfka menila pracovné procesy, ktoré som predtým zostavila ja.
Odsunula ma od projektov, žiadala zbytočné reporty, ktoré nikto nečítal.
Kolega mi šepkal po slovenských chodbách, že Vierka vraj hovorí, že nemám vodcovské vlastnosti a mnohé jej nápady, ktoré prezentuje na porade, sú vlastne moje, hoci ich podala ako svoje vlastné.
Jeden upršaný deň, keď vietor na Šafku lámal dáždniky, som ju pozvala na malinovku.
Priamo som sa jej opýtala: Prečo si o mne toto povedala? Pohľadila si vlasy a povedala: Nika, to je práca, nie priateľstvo.
Musela som si pozíciu zabezpečiť, inak by som tu nebola. Pripomenula som jej všetko dobré, čo som pre ňu spravila.
Usmiala sa a sucho poznamenala: To bolo tvoje rozhodnutie, ja som ťa nenútila.
Od vtedy sa atmosféra stala znepokojivo hustá, akoby v kancelárii pršalo iba za mojím chrbtom.
Vierka so mnou komunikuje chladno, opravuje ma pred celým tímom, prikazuje nelogické a nezmyselné úlohy.
Domov sa vraciam cez roztrhané bratislavské chodníky s roztrasenými rukami, vystrašená, so slzami vo vrecku kabáta a s túžbou vykričať sa, alebo aspoň odísť.
No zároveň ma hryzie zlosť, že odídem bez slova.
Som na zvláštnej križovatke mám trpieť ďalej v tichosti, len aby som nepreniesla svoje výplaty v eurách do novej neznámej budúcnosti?
Alebo mám zatvoriť dvere a začať svoje rána niekde, kde mi nikto neukradne sny?
Vy by ste zostali alebo by ste odišli?
