Teta Soňa, prepáčte, že ruším, nemohli by ste mi na chvíľu postrážiť dieťa? Pri dverách stála mladá žena s previnilým výrazom.
Prosím? Gazdiná bytu sa zatvárila, že otázke nerozumie.
Susedia vraveli, že občas strážite deti, keď rodičia musia na chvíľku niekam odbehnúť, pokúsila sa mladá žena o úsmev.
Zapamätaj si, dieťa, cudzie deti neexistujú. Všetky deti sú naše, znameniate odvetila teta Soňa, ako by práve prednášala výrok zo starej ľudovej rozprávky.
No áno, teraz už natešene žiarila mamka. Takže môžem ho nechať u vás?
Na koľko mi ho zverujete?
Tak na dve hodinky…
Presne na dve?
Možno… možno na tri, koktavo odpovedala matka.
Nie, dieťa, takto to nejde, prísne povedala staršia žena. Dieťa prijmem iba na presne určený počet hodín a poriadne to zapíšeme.
Zapíšeme? Načo?
Pretože za každú minútu omeškania budete mi doplatiť tri eurá.
Čože? To hádam nie!
Presne tak. Tri eurá za minútu. Takže hodina navyše vás vyjde na sto osemdesiat eur, drahá moja.
Fíha… A koľko teda beriete za tri hodiny?
A akého máte potomka?
To je dôležité?
Samozrejme. Dievča je za tri hodiny tridsať eur, chlapec šesťdesiat.
Prečo taký rozdiel?
No akože? Vy nevidíte rozdiel medzi dievčaťom a chlapcom?
Nie. Okrem pár detailov sú predsa rovnakí.
Práve tie detaily sú podstatné! Ak máte chlapca…
Mám chlapca.
Nuž, pred jeho príchodom sa musím dať do poriadku.
Akože?
Doslovne. Vyžehliť župan, nalakovať si nechty, upraviť oči, namaľovať pery, to predsa niečo stojí. Kozmetika dnes nie je zadarmo.
Ale veď, vybuchla matka, môj Miťko má len päť rokov. Načo mu je vaše líčenie?
Čože načo? Chlapec si už od mala musí pestovať vkus.
A dievča?
Dievča si ho vyvinie aj samo. Ale chlapec musí vedieť, aký je rozdiel medzi peknou tetou a škaredou. Alebo chcete, aby raz priviedol domov fúzatú strigu ako som ja dnes? Veď vy azda doma pred synom nechodíte v roztrhaných pančuchách a špinavom župane?
Ja? zamyslela sa žena, potom sa začervenala. To snáď nie…
Zlaté dieťa, zvýšila hlas teta Soňa, nezabudni, chlapec si hľadá ženu takú, akú pozná doma. Ak chceš mať neporiadnicu v rodine…
Nechcem! Takže… môžem ho teda priniesť?
Kedy?
Hneď teraz. Veď potrebujem len na dve-tri hodinky odbehnúť.
Bez meškania?
No dobre… Zaručene po neho prídem presne za tri hodiny.
Nech sa páči. Ale až o pätnásť minút. A čo má váš synček rád?
Ako to myslíte, čo rád?
O čom rád hovorí? O technike, prírode, alebo je zaľúbený do umenia?
Ale veď má päť rokov!
Práve preto sa pýtam.
Práve preto?
Pravdaže. Záujmy sa formujú práve teraz. Môj Peťko v piatich rokoch rozobral každý bicykel, neskôr aj motor z trabantu.
V piatich?!
Nuž, jeho otec bol najlepší automechanik v Bratislave. Nebodaj ste to nevedeli?
Nie.
Škoda. Druhý syn už v piatich hral na husliach. Stále sme mu vraveli, nech radšej čosi stavia, veď jeho otec sa nevolá Jozef, ale Karol. No, presadil sa a teraz v Piešťanoch učí solfežo. Človek môže všetko, ak len chce. Tretí…
Ten je tuším športovec, však? prerušila teta Soňu mladá matka.
Presne. Preto máme doma ešte aj hrazdu. Ak by teda váš Miťko po nej zatúžil, ukážem mu zopár cvikov.
Vy? Ukážete? začudovala sa mlada.
A prečo nie? Okrem toho tu mám klavír, husle, knižky o technike, umení aj rybárčení. Stačí povedať, čo vaše dieťa baví, tri hodiny preletia, ani nevie kedy.
On nemá žiadne záľuby, smutne povedala matka.
A o čom sníva?
Myslím, že o ničom.
Zvláštne, zamračila sa teta Soňa. Správny päťročný chlapec chce kúzelnú paličku, lietať s vtákmi, byť mimozemšťan, vliezť do práčky a spustiť ju, rozobrať televízor, pohladkať v zoo tigra. On nič z toho?
On chce iba jedno mobil ako dospelí, žalostne povedala matka.
Tak to je jasné, prikývla teta Soňa. Hneď ho priveďte. Teda, za pätnásť minút. Za tisícku. Ako za dievča.
Ale prečo? urazene vyhŕkla mamka. Veď je to chlapec!
No a čo? To, čo má alebo nemá v nohaviciach, nič neznamená. Uistím vás, urobím z neho ozajstného chlapca.
Urobíte?! vydesila sa matka. Ako?
To nie je vaša starosť. Ale pamätajte, nabudúce a on bude chcieť prísť znova, o tom niet pochýb bude už stáť ako za chlapca. Súhlasíte?
Ehm, rezignovane prikývla. Nič iné mi nezostáva.
Výborne. Bežte po dieťa. Ja idem spraviť poriadok na tvári.
Na druhé ráno sa Miťko, iba čo otvoril oči, spýtal:
Mami, a dnes pôjdem k babe Soni?
Načo? urazene sa spýtala matka.
Lebo je to tam také zvláštne! zvolal nadšene Miťko.
