Vo zvláštnom, rozmazanom sne sa Róbert korčuľoval okolo jazera Štrbské pleso, pod sivým nebom naplneným labutími mrakmi. Z ničoho nič zazrel tri jelene, ako sa zúfalo pokúšajú vymaniť z hladiny rozbitého ľadu ich nohami sa šmýkali po krištáľových plátoch, zatiaľ čo jazero pod nimi zlovestne šumelo. Róbert, s tvárou pohľadnou a oči rozžiarené nádejou, siahne po svojom kovovom sekáčiku na ľad a šikovne prešmykne cez strieborné vetvy porastu až k zvieratám. O chvíľu už rozbíja ľad vedľa nich, jeho pohyby sú naučené, rýchle, ako by mu ich navrhla samo vedomie zimnej krajiny.
Netrvá dlho a všetky tri jelene sa ocitnú na zemi, ktorú už znovu pokrýva pevný sneh. Róbert, obklopený zvláštnou aurou vďaky, vo sne počuje šepot ľudí vzdialené hlasy z dediny, ako oslavujú jeho láskavosť, že ho chvália v televízii, že je taký dobrý. V myšlienkach sa objaví nádej, že jelene sa nabudúce rozhodnú radšej pre prechádzku vo voňavom lese, než po riskantnom zamrznutom jazere.
Róbert kráča po ľade s istotou, kľučkuje medzi prasklinami a jemne tlačí jelene k pevnému brehu, ku hrubšiemu ľadu, vedľa drevených lavičiek, kde v lete sedávajú deti. S rukami studenými od ľadového vetra bystrým tempom obmotá koniec lana okolo krku jedného z nich je to jelenica menom Izabela, akoby ju sám sen pomenoval a pomaly ju vlečie k bezpečiu. Jazero sa v sne rozťahuje a zmenšuje, breh je raz blízko, raz ďaleko, ale nakoniec sú všetky tri jelene v bezpečí na pevnom snehu.
Keby Róbert nevyšiel ten deň na jazero, možno by zvieratá zmizli pod hladinou ako pozostatky zabudnutých snov. Keď všetko skončí, s rozviazaným lanom v ruke, sleduje ako jelene uháňajú do hlbokého borovicového lesa, kde sa ponoria do ticha. V diaľke sa ozýva jemný hlas svedkov vpádu hovorí sa, že gesto láskavosti je najvzácnejšie, a že v kráľovstve snehu je každý dobrý skutok premenený na zlato, ktoré leží ukryté v srdciach obyvateľov. Cena za odvahu nie je v eurách, ale vo večnom zapamätaní a v podivne krásnom sne, sa všetko stáva nezabudnuteľné.
