V pamäti mi utkvela jedna príhoda, ktorá sa odohrala ešte pred rokmi v jednom z bratislavských autobusov. V tých časoch sa autobusy často preplnili a cesta nebývala práve pohodlná. Vo vnútri sedelo viac starších ľudí, niektorí držali tašky z trhoviska, iní sa navzájom rozprávali o cenách a o počasí. Pri uličke sedel mladý muž, hádam osemnásťročný, ktorého meno bolo Peter Novotný. Mal na ruke i na krku tetovania, na brade jemné strnisko. Obliekol si tmavé tričko a tváril sa veľmi unavene. S nikým sa nerozprával, iba hľadel pred seba.
Na ďalšej zastávke nastúpila mama s dvoma malými deťmi, Veronikou a Dorotou. Jedno dievčatko ju držalo za ruku, druhé sa silno pridŕžalo jej kabáta. Voľné miesto nebolo ani jedno. Mama sa rozhliadla a zamierila pohľadom priamo na Petra. Prišla k nemu a hlasno, celkom netajene podráždene, prehovorila:
Mladý pán, pustite ma sadnúť. Mám dve malé deti.
V autobuse nastalo ticho. Ľudia sa začali obracať ich smerom. Peter zdvihol oči a pokojne sa na ňu pozrel, ale stále nevstal.
Veď hádam vidíte, že mám dve deti, povedala ešte hlasnejšie. Alebo je vám to jedno?
Kdesi na druhom konci autobusu zaznelo šuštanie šepotov.
Tá dnešná mládež už nemá žiadnu úctu, prehodila mama tak, aby ju všetci počuli. Sedí tu, rozťahaný, a matka s deťmi musí stáť.
Peter jej odvetil pokojne:
Nevšímal som si nikoho, nikoho som neosočil.
Tak teda ustúpte, skočila mu do reči. Veď to je len základné vychovanie. Pravý chlapec by nikdy nesedel, keď je tu matka s deťmi.
Pár cestujúcich jej prikyvovalo. Mama pokračovala:
Je vám ťažko postaviť sa? Ste mladý a zdravý! Alebo vám prekážajú tie tetovania?
Ste si istá, že si zaslúžite tu sedieť len preto, že máte deti?
Samozrejme, odvetila rázne. Ja som matka. Azda vy si to zaslúžite?
V autobuse zavládlo napätie. Peter sa pomaly postavil a podržal sa madla.
Vidíte, že to ide, keď sa chce, povedala matka tónom víťazstva. Mohli ste tak spraviť hneď.
No v tej chvíli spravil Peter niečo, čo všetkých šokovalo. Pomaly vyhrnul nohavicu a pod ňou sa zaleskol kov jeho protézy. Svetlo v autobuse sa na nej odrazilo. Niekto nahlas vydýchol, znovu nastalo ticho, starší muž sklopil pohľad, stará pani si prikryla ústa dlaňou.
Mama sa odrazu celá stratila, pobledla a sebaistota z nej vyprchala. Chvíľu nemohla nájsť slová, deti sa k nej ešte viac pritúlili.
Peter ticho stiahol nohavicu a sadol si späť. Nepovedal už ani slovo, neobzeral sa, nikoho nekáral. Bol v ňom iba únava nie hnev či výčitky.
V autobuse zavládlo rozpačité ticho. Jeden pán vzadu poznamenal, že posudzovať ľudí podľa tetovaní alebo veku je nerozumné. Iní mu pritakali.
Mama už miesto viac nežiadala. Ostala stáť a zadívala sa zamyslene z okna. Časom sa rozhovor v autobuse obnovil, no táto spomienka mi ostala na dlhé roky.
