Chcel by som ísť domov, synček Pán Pirochta vyšiel na balkón, zapálil si cigaretu a posadil sa na nízku stoličku. Hrdlo sa mu zovrelo horkosťou, snažil sa ovládnuť, no ruky sa mu zradne roztriasli. Nikdy by ho nenapadlo, že príde deň, keď mu v jeho vlastnom byte nebude dostatok miesta… — Oci! Nehnevaj sa a kľudni sa! — vybehla na balkón Lenka, najstaršia dcéra Viktora Pirochtu. — Veď od teba veľa nežiadam… Nechaj nám svoju izbu a hotovo! Keď nemyslíš na mňa, aspoň mysli na svoje vnúčatá. Chalani už pôjdu do školy a musia bývať s nami v jednej izbe… — Lenka, ja nejdem do domova dôchodcov, — pokojne povedal starý pán. — Ak vám je s deťmi v mojom byte tesno, presťahujte sa k Michalovej mame. Tá žije sama v trojizbovom. Bude tam izba pre vás aj pre deti. — Vieš dobre, že s ňou nikdy nevydržím! — skríkla dcéra, a s treskom zabuchla balkónové dvere. Pirochta pohladil svojho starého psíka, ktorý mu verne slúžil počas manželstva, a spomenul si na svoju Boženku. Rozplakal sa. Vždy, keď ju spomínal, slzy mu tiekli. Päť rokov už bola preč a nechala ho samého. Po jej odchode sa cítil ako sirota. Celý život kráčali bok po boku — nikdy by ho nenapadlo, že v spoločnosti dcéry a vnúčat ho čaká osamelá staroba. Lenku vychovávali láskou a dobrotou, snažili sa jej vštepiť tie najlepšie hodnoty. No zrejme im niečo uniklo… Ich dcéra vyrástla na sebeckú a tvrdú ženu. Beny ticho zaštekal a ľahol si pri nohy pána. Cítil jeho duševný stav a trpel, keď sa jeho pán trápil. — Dedko! Ty nás vôbec nemáš rád? — vošiel do izby osemročný vnuk. — Ale no… Kto ti povedal takú hlúposť? — prekvapene odvetil starý pán. — Prečo nechceš odísť? Je ti ľúto nechať mne a Kubo izbu? Prečo si taký lakomý? — chlapec sa na dedka pozrel s pohŕdaním a hnevom. Viktor mu chcel niečo vysvetliť, ale pochopil, že hovorí slovami svojej dcéry. Lenka stihla už nahuckať syna. — Dobre. Odídem, — povedal bez života. — Izbu vám nechám. Už nedokázal zvládnuť túto atmosféru. Vedel, že v tomto dome ho všetci nenávidia, počnúc zaťom, ktorý sa s ním už dávno nerozprával, po vnuka, ktorému povedali, že dedko mu zobral izbu. — Oci! Fakt súhlasíš? — pribehla natešená Lenka. — Áno, — zašepkal vzdych. — Sľúb, že nebudeš ubližovať Benymu. Cítim sa ako zradca… — Prestaň! Budeme sa o neho starať, venčiť ho často. A cez víkendy ťa s ním budeme navštevovať, — sľúbila dcéra. — Vybrala som ti najlepší domov dôchodcov, uvidíš, tam sa ti zapáči. O dva dni Viktor Pirochta odišiel do domova seniorov. Dcéra už mala všetko zariadené, len čakala, kedy otec rezignuje. V dusnej izbe zapáchajúcej vlhkosťou a plošticami si hneď ľutoval svoje rozhodnutie. Lenka mu klamala o dobrom bývaní. Skončil v obyčajnom zariadení, kde žili nešťastní, opustení ľudia. Keď si vybalil veci, zišiel dolu a sadol si na lavičku. Takmer sa rozplakal. Pozoroval bezmocných starcov a predstavoval si mizerné roky, čo ho čakajú. — Ste nový? — prisadla si milá staršia pani. — Som…, — ťažko vydýchol. — Nebojte sa, ja som tiež na začiatku plakala, potom som sa zmierila. Volám sa Valentina. — Viktor, — predstavil sa. — Vás sem dali vaše deti? — Nie, synovec. Deti mi Boh nedal, tak som mu nechala byt. No asi som to uponáhľala… Byt si privlastnil, mňa sem poslal. Aspoň ma nedal na ulicu… Do večera si rozprávali o mladosti, o polovičkách. Na druhý deň išli po raňajkách opäť na prechádzku. Táto žena mu priniesla do života aspoň štipku radosti. Nedokázal byť v izbe, vyhľadával kľud vonku. Jedlá boli mizerné, jedol málo, len na prežitie. Viktor čakal dcéru. Dúfal, že sa Lenka spamätá, zistí, že jej chýba, a vezme ho späť domov. Čas bežal, nechodila. Raz skúšal zavolať domov kvôli Benymu, nikto nezdvihol. Jedného dňa pred vchodom uvidel svojho suseda, Štefana Ilčíka. Štefan ho zbadal, prekvapene k nemu utekal. — Tak tu ste! — žasol. — Prečo vaša dcéra hovorí, že ste odišli na dedinu? Mne to bolo podozrivé. Viem, že by ste Benyho nikdy nevyhodili. — Ako myslíš? — nechápal Viktor. — Čo je s mojou psom? — Nebojte sa, dali sme ho do útulku. Netuším, čo sa stalo. Vidím, Beny celý deň sedí pri vchode, vy nikde. Stretol som Lenku, pýtam sa, či ste v poriadku. Povedala, že ste na dedine, ona predáva byt a ide k manželovi. O Benym vysvetlila, že je už starý a vy sa s ním nechcete babrať. Viktor, čo sa vlastne deje? — spýtal sa, keď zbadal, že pán zbledol. Viktor mu všetko porozprával. Že by všetko vrátil späť, aby nebol pochopil svoju chybu. Dcéra mu vzala normálny život, ešte aj Benyho vyhodila. — Chcem ísť domov, synček, — zašepkal starec. — Práve kvôli takým prípadoch sem chodím. Som právnik, často bránim starších ľudí. Vedie sa mi prípad, keď susedia starému pánovi zobrali dom. Nebojte sa. Ak ste sa ešte neodhlásili z bytu, je to v poriadku, že? — Nie. Akurát ak ma sama neodhlásila. Úprimne, netuším, čo čakať od vlastnej dcéry… — Zbaľte sa, čakám vás v aute, — povedal Štefan. — To nemôže takto skončiť! Čo je to za dcéru… Viktor ihneď vybehol, rýchlo hodil veci do tašky a vybehol dolu. Pri vchode stretol Valentínu. — Vale, odchádzam. Stretol som suseda, dcéra vyhodila psa, predáva byt. Také to je, — povedal smutne. — Ach, a čo ja? — spýtala sa zmätene. — Neboj, vyriešim všetko a prídem po teba, — sľúbil Viktor. — Kto by o mňa stál? — povedala smutne. — Prepáč, volajú ma… určite svoje slovo dodržím. Viktor sa domov nedostal. Byt bol zamknutý, kľúče nemal. Štefan ho vzal ku sebe. Čoskoro sa dozvedeli, že Lenka byt už nepoužíva, presťahovala sa k svokre, byt prenajala. Vďaka Štefanovi sa Viktorovi podarilo obhájiť právo na svoj domov. — Ďakujem ti, — poďakoval starec. — Ale neviem, čo ďalej. Veď ona neprestane, kým ma nevytlačí… — Je jedno riešenie, — povedal Štefan. — Môžeme byt predať, dať Lenke jej podiel, a za zvyšok kúpiť vám nové bývanie. Najlepšie by bol domček na dedine. — Super! — potešil sa starec. — To je ideálne. O tri mesiace Viktor Pirochta sťahoval do nového domčeka. Štefan pomáhal so všetkým, aj teraz ho viezol s Benym. — Len by som sa ešte zastavil… — poprosil Viktor. Starec z diaľky zbadal Valentínu. Sedela na lavičke, smutná, dívala sa do diaľky. — Vale! — zavolal. — Ideme s Benym po teba! Už máme domček na dedine, čerstvý vzduch, ryby, lesy, všetko blízko. Poď? — usmial sa. — Akože ja… — zmätene. — Vstaň z lavičky a poď s nami, — zasmial sa. — Rozhodni sa! Tu nám už nič neostalo. — Počkáš desať minút? — usmiala sa, so slzami v očiach. — Samozrejme! — usmial sa Viktor. Napriek intrigám bezcitných ľudí si títo dvaja vybojovali šancu na šťastie. Zistili, že na svete je stále viac dobrých ako zlých. Viktor a Valentína sa o tom presvedčili na vlastnej koži. Dôchodcovia dokázali zabojovať a konečne našli pokoj i radosť v živote…