Jozef už nemal ženu; po posledných pôrodoch sa jej duša neodtrhla od zeme.
Či už budeš ľúbiť, či nie, zostalo mu päť chlapcov. Najstarší, Michal, malo deväť rokov. Ilja, sedem. Dvojčatá Šimon a Ľuboš, štyri roky. A najmladšia, akoby z hmlových senov, trojmesačná Zorka dlhočaká dcéra.
Nikdy nepleť smútok, keď deti hlasno prosia o jedlo. A keď ich všetkých poobídne, o polnoci sa usadí v kuchyni, dymí a dýchá tmavú hmlu.
Jozef najprv sám, ako môže, krúžil v neustálom kolese. Prišla švagríny, pomohla aspoň trochu. V rodine už neostalo nikoho. Chcela vziať Šimona s Ľubošom, že bude ti ľahšie. Neskôr prišla nejaká opiová sestra a dvoch priateľov.
Ponúkali poslať všetky deti do internátu. Jozef nepustil ani jeden z nich do cudziej starostlivosti. Ako by sa mohli svoje vlastné deti niekomu dávať? A ako potom žiť? Bolo to ťažké, ale čo iné? Pomaly rástli, a tak rástli.
Starší občas stihli skontrolovať domáce úlohy. S Zorkou bolo najviac zmätenia, rozumel som tomu. Tu však prišiel Ľubomír s Iljou a pomohli.
Patronážna sestra Nina Ivanová často vlekla svoje kroky k domu, starala sa. Raz sľúbila Jozefovi poslať opatrovateľku. Muži s novorodencom si ťažko poradí. Dievča je krásne, šikovné, vravela. V nemocnici pracuje ako opatrovateľka.
Svojich detí zatiaľ nebola, keďže nebola vydatá. Pomáhala vychovávať bratrancov a sesternice, pretože pochádzala z veľkej rodiny z okolitého dedinka. Tak sa v Jozefovej chate objavila Lucia.
Malá, pevnúčká, s okrúhlou tvárou, s nevkusnou copou po pás. Tichá, k slovám nepodelá. A potom sa všetko v Jozefovej chate zmenilo. Dom sa rozžiaril všetko vyčistila, premyla, preperávala detské oblečenie, znovu nažehla. Zorka mala včasný obrad, jedlo bolo uvarené a osmahnuté. V škole aj v materskej škole si všimli zmeny: deti boli čisté, upravené, gombíky už neboli šité čiernou niťou na bielom, lakte neboli roztrhané.
Raz Zorka ochrela, mala horúčku. Lekárka povedala: Vylieči sa, hlavne starostlivosť. Sestra nocne sedela pri nej, ani raz nezavrela oči. Vyšla dievčatko z postele, a akoby sa pomaly zhmotnilo v Jozefovej domácnosti
Mladší sa už stávali matkou, túžili po materinskej nežnosti. Lucia na lásku nešetřila. Chválila, hladila po hlave, objímala. A deti
Starší, Michal s Iljou, najprv zmätení, nevedeli čím ich nazvať. Nakoniec ich všetkých začali volať Lucia. Nie opatrovateľka, nie matka, len Lucia aby si pamätali, že ich pravá mama je tu.
Rodina Lucie proti tomu bola.
Kam takú kožu na krk občasuješ? V dedine chýba chlapcov?
Chlapci sú, odpovedala, len Jozefovi je ľúto
Deti si zvykli, že už viac hľadajú
Tak žili. Pätnásť rokov preletelo, nepozorovane. Deti sa učili, rástli. Nie vždy všetko šlo hladko niekedy sa aj ublížili. Jozef sa hneval, chcel si popasovať opasok. Lucia ho ťahala späť: Zastav, otče, najprv sa zamysli
Zapriatelili sa a ľútali. Už ho v dedine nikto nevolal Lucia, volali ho Ľudmila Vasiljevičová, s úctou. Michal už bol ženatý, čakali na prvú dcéru.
Mladí bývali oddelene, Michal pracoval na statnej farme. Nebyl posledným mechanizátorom; ročne získaval ocenenia, diplomy. Ilja študoval v meste na inštitúte, Lucia bola naň hrdá syn sa stane inžinierom.
Všetci spolu robili aj voľne sa hrali a ako hora spoločne stáli. Zorka vstúpila do deviateho ročníka, hrdosť Lucie. Spievala, tancovala, žiadny sviatok neprebehol bez nej.
Jozef si často spomínal, aká šťastná mu bola Nina Ivanová, keď mu vybrala manželku Letom toto leto Lucia pocítila nejaký nepokoj v tele, niečo nebolo v poriadku. Vek, nikdy nebola chorá, ale v očiach sa zatmieňovalo, nevoľno
Jozef svojou cigaretou vyhnal Luciu z domu na verandku, bolo jej zle. Najprv myslela, že to prejde, ale nie. Musela ísť k lekárovi.
Domov sa vrátila tichá a zamyslená. O Jozefových otázkach odmlčala, povedala nejaký nezmysel, že je všetko v poriadku.
Iba večer, keď všetci zaspali, privolala Jozefa na verandku.
Sadni, otče, musíme si porozprávať Vieš, čo mi lekár povedal? Budem mať dieťa Veľmi neskoro je niečo robiť, treba to nechať povedala a rukami si zakryla tvár. Hanba, to je hanba
Jozef bol šokovaný takým oznámením. Toľko rokov bez detí a teraz!
Akú hanbu, mami? Starší sa takmer rozprchli, čím budeme? Príroda všetko správne nastavila! Pripravíme sa!
Ako to povedať deťom? Povedia, že som stará, a všetko to zostane
Ale nie si stará, máš tridsať deväť, to nie sú roky!
Ó, neviem, čo robiť, čo robiť Hanba
Dobre. Povedzeme to zajtra, všetci sa stretnú.
A tak povedal. Keď sa zhromaždili pri stole, oznámil: Moje milé deti, čoskoro budete mať brat alebo sestru.
Lucia sklonila hlavu, v miske sa jej zdal nejaký vklad, zahorčala sa až k slzám.
Michal, ktorý práve navštívil rodinu so svojou mladou manželkou, sa smial.
Skvelé, mami! Super! Dajme sa rozrástiť spolu! Deti budú mať spoločnosť!
Šimon tiež radosť vyjadril:
Áno, mami! Potrebujem brata!
Ľuboš však namietol:
Nie dievča. Chceme viac dievčat, lebo chlapcov máme veľa, a dieťa je len jedno. Rozmaznili sme princeznú
Zorka len prešklebla Ľuboša.
Rozmaznili Ty si ju rozmaznal? Samozrejme, dieťa! Mami! Budeme jej viazať mašle, kupovať krásne šaty! zvolala nadšená.
Šaty Čo je to za bábätko? zasiahla Ilja. Deti ešte treba vychovávať, povedal poučujúc.
Budeme ich vychovávať, potvrdil Jozef.
Lucia však stále zakrývala brucho, ktoré rástlo, zahalené šálou alebo v horúcom dni plášťom, akoby jej bolo chladno.
Mesiace plynuli nepozorovane. Prvou radosťou bol brat Michala chlapec! Ilja odcestoval na štúdium, prázdniny skončili. Šimon a Ľuboš nastúpili do poľnohospodárskej technickej školy.
A Zorka začala školský rok. V dome bolo ticho, prázdno. Zorka buď v škole, alebo u kamarátok. Dokonca nejaký chlapec začal ju sprevádzať z nedelných tančov.
Lucia nečakávala, čakala na Zorku. A náhle ostrá bolesť taká prudká, že v očiach sa zatmieľ.
Jozef, šepkla slabým hlasom, zdá sa, že začína
Jozef bledol, topánky mu okamžite nepasovali.
Zastav, mami, hneď Pošli pomoc! zakričala Zorka, a okamžite vybehla ku dverám.
Do dvoch minút pribehla.
Mami, Tolik prinesie auto, otec ho požiada, počkaj!
Tolik, pomyslela si, a opäť ju prenasledovala ostrá bolesť v dolnej časti brucha
Ach, mami! Čo sa to deje!
O päť minút neskôr vstúpil chlapec, ktorý ju sprevádzal.
Otec ťa odvezie, povedal Zorke. Pôjdeš?
Pôjdem, roztrhal Jozef košeľu z vešiaka. Neboj sa, Lucia, idem s tebou
Celú noc Jozef sedel na verande miestneho pôrodného domu a dymil jednu po druhej. Ráno otvorili dvere, vyšla necelá mladá opatrovateľka.
Sedíš, ocko? Fajčíš? Teraz budeš fajčiť menej Prvý to je?
Päť detí mám, povedal Jozef hrdelne.
Už? Si bohatý! Nie päť, ale sedem! Tvoja kráska ti priniesla dvojčatá!
Dvojčatá? zakýchal sa Jozef.
Chlapčeka a dievčatko! Chlapčeka kričavého, zasmejala sa, a dievčatko krásne! Choď domov, ocko. Zajtra príď. Medzičasom nejaké časy čoskoro skončia. Deti musia pribrať. Prines, čo potrebuješ, rozumieš?
Áno, prikýval Jozef zmätený.
Na prepustenie sa zišla celá rodina. V tom okamihu prišli traja študenti, ktorí si odpadli zo štúdia, a prišli. Sestra slávnostne podala dva balíčky, jeden viazaný modrou stužkou, druhý ružovou. Zozadu kráčala zahanbená Lucia.
Jozef vzal jeden balíček, druhý nevedel, ako si ho vziať.
Dva naraz je nepríjemné Zabudol som, ako, zamotal sa.
Druhý balíček vzal Michal:
Daj, ocko Nie som po prvýkrát!
Aká kráska! pozrela Zorka do obalu. Sestra, moja sestrička!
Po odovzdaní kvetov a koláča (ako sa patrí) a rozhovoroch o svojom, všetci nastúpili do farmárskeho autobusu riadiaci pracovník farmy ho zabezpečil, keby to bolo také dôležité.
Mami, všetko sa podarilo! usmial sa Michal.
Lucia držala v rukách jeden zo svazkov a ticho sa usmiala svojim myšlienkam. Deti, vychováme ich dobrých pozrela na Jozefa, ktorý držal druhý balíček.
Vy výchováme, skorigovala sa, samozrejme, my
Deti, obrátila sa k deťom, ako ich budeme volať?
Všetci hneď začali ponúkať svoje mená, niečo blízke ich srdcu, čo sa im páčilo alebo spájalo s niekým.
A šofér autobusu, Jozefov priateľ, počúval veselý šum za chrbtom a pomyslel si, že to nie je vôbec ich vlastná, tých päť A či to vôbec je?
—A tak sa v ospalom podvečernom svite rozplývali ich sny o budúcnosti, spojené v jedno tiché srdce rodiny.
