Výborne, že si navrhol oddelené financie. Tak si teda nechám všetko svoje.
Keď manžel pri večeri odsotil tanier s výrazom, akoby som mu nepriniesla vyprážaný syr, ale predvolanie na súd, vedela som, že prichádza veľký monológ. Peter si uhladil obrúsok, odkašľal si a s pohľadom, ktorý smeroval niekde za mňa asi už plánoval svoju žiarivú kapitalistickú budúcnosť predniesol: Martina, rátal som to. Náš rozpočet praská kvôli tvojej finančnej negramotnosti. Od zajtra ideme na oddelené financie.
Napätie padlo, ešte skôr než sa narodilo, no v miestnosti začal byť jasne cítiť nezmysel, ako keď sa v paneláku v nedeľu varí karfiol. Pomaly som odložila vidličku.
Výborne, že si navrhol oddelené financie, Peťo, usmiala som sa tým istým úsmevom, ktorým had zdraví dobrovoľného králika. Tak ja si teda nechávam všetko svoje.
Peter zažmurkal. V jeho hlave, pripomínajúcej biliardový stôl, kde sa myšlienky zrazia raz do mesiaca a so silným rachotom, táto veta akosi nepasovala do žiadnej diery. Čakal slzy, výčitky alebo možno aj scénu, ale určite nie pokojné prijatie.
Vidíš, tak je to správne, prikývol blahosklonne, v duchu už míňal peniaze, ktoré ušetrí na mne. Ja si budem šetriť na status. Chlap potrebuje status, Martina. A ty… no, na pančuchy ti hádam vystačí.
Môj manžel, Peter Štefanovič, bol pravý unikát. Mal zvláštny talent považovať sa za biznis žraloka, hoci robil len ako vedúci v predajni plastových okien. Ten jeho status sa spravidla prejavoval kúpou drahej elektroniky, ktorej funkcie nikdy nepochopil, a čítaním motivačných citátov na internete.
Platí, prikývla som krátko. Dojedáš ten rezeň? Alebo už nezapadá do tvojho rozpočtu?
Zjedol. Poslednýkrát zadarmo.
Prvá týždeň novej ekonomickej politiky prebehol pod záštitou hrdosti. Peter sa po byte prechádzal ako páv, okázalo si nevšímajúc, koľko stojí prášok na pranie. Kúpil si dokonca prémiový diár s koženým obalom (v skutočnosti z umelej kože) a začal si tam zapisovať výdavky.
V stredu prišiel domov s igelitkou, kde smutne štrngali dve lacné pivá a sáčok najlacnejších halušiek z diskontu. Ja som medzitým vykladala nákup z kvalitného obchodu: losos, čerstvá zelenina, výberové syry, fľaša dobrého slovenského rizlingu.
Peter sa postavil do dverí kuchyne a oprel sa o zárubňu, akoby práve vyliezol z vojny. No pozerám, ty si tu robíš hody? kývol na rybu. Preto sme nikdy nič nemali našetrené. Si rozhadzovačná. Nie my, Peťo, ja, poopravila som ho s pohľadom na citrón. Veď ty teraz šetríš na status. Mimochodom, kúpil si si na chladničke poličku? Tvoja je tá dolná, v šuplíku na zeleninu. Na tvoje… aktíva je tam vhodná teplota.
Zamračil sa, vytiahol halušky a začal ich variť v mojom hrnci. Plyn, povedala som bez toho, aby som sa otočila. Čože? Plyn, voda, opotrebovanie hrnca a saponát. Však delíme všetko?
Necháp sa za slovo, Martina, mávol rukou, ako pán, čo odháňa muchu. To sú škriepky o drobnosti. To sa na ženu nehodí. To nie sú drobnosti, Peťo. To je trh. Takže – účty.
Pokúsil sa zasmiať, ale horúci haluška mu prilepil úsmev ako mopslíkovi, čo ukradol citrón. Len preto sa hneváš, že som ti zatrhol svoju kartu, uzavrel, keď opatrne odlupoval cesto z podnebia. Ženy vždy vyvádzajú, keď stratia kontrolu.
V sobotu k nám prišla Eva Štefanovičová. Moja svokra žena zo starej školy, presne tak milovala mňa, ako opovrhovala synovou hlúposťou. Robila kedysi hlavného účtovníka vo veľkom závode, rešpektovala čísla viac než ľudí.
Sedeli sme nad koláčmi a čajom. Peter naproti chrúmal suchár (svoj, kúpený v akcii) a vyzeral ako mučeník nového režimu.
Mami, vieš si predstaviť, že Martina už aj toaletný papier skrýva! sťažoval sa, dúfajúc, že matka bude držať jeho stranu. V záchode visí jeden nahrubo, ako šmirgeľ, a ona má v skrinke trojvrstvový s broskyňovou vôňou! To je diskriminácia!
Eva Štefanovičová položila šálku na podšálku. Peťo, a keď si zavádzal tú svoju ‘diskrimináciu’, čím si myslel? Tým miestom, na ktoré sa toaletný papier používa?
Mami! Ja optimalizujem rozpočet! Chcem kúpiť auto! Auto? svokra nadvihla obočie až pod ofinu. Za tie drobné, ktoré schovávaš pred ženou? Šetríš na hajzliku, aby si kúpil starú rachotinu a hral v nej kráľa cesty? To je investícia! vystrel Peter. Investícia je, že ťa tvoje manželka trpí vo vlastnom byte, utíšila ho Eva Štefanovičová. Martinka, ten koláč je úžasný.
Peter skúsil uchmatnúť kúsok koláča. Moja ruka s nožom na maslo ho jemne, no dôrazne zablokovala. Dvanásť eur, Peťo. Alebo chrumkaj suchár. Fakt to odo mňa chceš? Od vlastného muža? Pred mamou? Trh je neľútostný, drahý. Vidlička ďalších 50 centov.
Peter sa zachvel, očervenel, zovrel svoj suchár a vyšiel z kuchyne. Hystérka, povzdychla si svokra. Celý po otcovi. Ten tiež šetril ‘kapitál’, kým som ho so spodkami nevyhodila k jeho mame. Drž sa, dcérka. Teraz príde fáza: ‘urazil som sa a všetkým na truc si omrznem uši’.
Po dvoch týždňoch experiment dosiahol kritickú fázu. Peter schudol, zvesil plecia, no pýcha mu nedovolila vzdať sa. Chodil v pokrčených košeliach (prací prášok a aviváž boli moje, svoje žlčové mydlo nenávidel), voňal lacným deodorantom a pozeral na mňa ako zbitý pes, ktorý si stále myslí, že je vlk.
Rozuzlenie prišlo v piatok večer. Prišla som domov z práce, unavená, ale spokojná dostala som prémie. Na stole ma čakal prejav ústretovosti: zvädnuté klinčeky a fľaša Hubert De Luxe.
Peter sedel pri stole, tváril sa dôstojne, ako sviatočný cent. Martina, sadni si. Myslím, že by sme podmienky mohli trochu zjemniť. Prispel by som do rozpočtu… urobil dramatickú pauzu, dvesto eur. Na jedlo.
Pozrela som na neho. Na zvädnuté kvety, čo pôsobili ako herbár z čias normalizácie, na šumivé víno, z ktorého by som mala hneď pálenie záhy.
Dvesto eur? zopakovala som. To je naozaj veľkorysé, Peťo. Ale mám tu jednu vec. Vytiahla som z tašky zložku. Obsahovala precízne vytlačený excelovský súbor.
Čo je to? spozornel. Účet, drahý. Pozri: nájom izby v centre Bratislavy (zahŕňa obývačku a kuchyňu) tristo eur. Energie (veď sa kúpeš polhodinu) šesťdesiat eur. Upratovanie (upratujem len ja) tridsať. Celkovo tristo deväťdesiat eur mesačne. Za posledné dva týždne stodeväťdesiatpäť eur. Plus opotrebenie spotrebičov.
Peter zbledol. T-to akože mi účtuješ za to, že bývam v byte vlastnej ženy? V byte ženy, s ktorou máš oddelený rozpočet, opravila som ho jemne. Ty si hovoril: ‘Všetko moje je moje.’ Byt je môj. Ty si nájomca. Bez zmluvy ťa môžem vyhodiť do 24 hodín.
To je vypočítavé! Je to nízke! Ja som chlap! vyskočil a prevrhol stoličku. Si chlap, čo šetrí na manželke a býva na jej úkor, hovorila som potichu, no každé slovo padalo ako závažie. Chcel si byť partner? Tak ním buď. Zaplať. Alebo si nájdi, kde je ‘status’ lacnejší.
Začal lapať po dychu. Chcel niečo povedať, mával rukami.
Ešte uvidíš! Odídem! Nájde si ženu, ktorá si ma bude vážiť a nie metre štvorcové! Veľa šťastia, Peťo. A nezabudni si svoje halušky z mrazničky. Nepretendujem na cudzie aktíva.
Behal po byte, hádzal veci do tašky. Kričal, že som vypočítavá potvora, že som zabila lásku, že ide v noci do tmy a zimy…
Zavolaj mame, nech ti pripravi posteľ, poradila som si, nalievajúc si pohár dobrého rizlingu. A objednaj lacné taxi, status je predsa status.
Búchal dverami tak urazene, akoby dúfal, že vo mne zobudí svedomie. Zobudila som len susedku pod nami.
Ticho v byte bolo tak sladké, ako včelí med. Sedela som v kresle, pozerala na nočnú Bratislavu a cítila neuveriteľnú úľavu. Telefón cinkol. SMS od Evy Štefanovičovej: Prišiel. Je nahnevaný, hladný, žiada spravodlivosť. Povedala som mu, že spravodlivosť je drahá a on na ňu teraz nemá. Vystavila som mu účet za večeru aj za nocľah. Nech si zvyká na trh. Ako, držíš sa?
Usmiala som sa a napísala odpoveď: Držím, mama. Plánujem kúpiť nové závesy. Za ušetrené.
Nikdy nie je potrebné vysvetľovať človeku, prečo je hlupák. Oveľa efektívnejšie je nechať ho, nech si za svoju hlúposť poriadne zaplatí. Ak vám muž ponúka nezávislosť, uistite sa, že prežije, keď mu ju naozaj dáte.
