V poslednom čase začala mama bývať sama. Po rozvode s otcom ostala v prázdnom dome len s mojím bratom, ktorý s ňou pár mesiacov žil, no napokon sa presťahoval k svojej priateľke. Mama mi často nariekala, že je jej v tom veľkom dome ťažko samote bojí sa a cíti opustená. Túži po niekom, s kým by sa mohla porozprávať. Prišlo mi jej ľúto, a tak som jej navrhla, aby skúsila bývať so svojou sestrou Vlastou. Ani ona už dávno bývala sama. Mama však nápad odmietla. Vraj v jej rokoch sú ľudia tvrdohlaví a dve ženy by spolu dlho nevydržali.
Keď sa brat odsťahoval, mama nás začala často navštevovať. Prichádzala bez ohlásenia, či už cez víkend, alebo uprostred pracovného týždňa. Vždy sme ju radi prijali a boli sme vďační za jej spoločnosť. Sami sme ju navštevovali pri každej príležitosti. Keď ideme k svokrovcom na chalupu, berieme ju so sebou, aby nebola sama. Robili sme všetko preto, aby nezostávala v osamelosti.
Všetko bežalo pokojne, až kým sa nám nenarodil synček. Krátko po návrate z nemocnice prišla mama s návrhom, že u nás ostane veď predsa treba pomáhať s vnúčikom. Bolo jasné, že nám vypočítala všetky dôvody, prečo by to bolo dobré. Dlho sme s manželom váhali, ale nakoniec sme súhlasili. Musím priznať, že nám naozaj pomohla. Starala sa o malého, upratovala, varila, bola nepostrádateľná. Lenže akosi sme si neuvedomili, že to nebude len na pár dní. Prešli dva mesiace a mama stále neodišla, naopak začala plánovať, že svoj byt radšej prenajme, aby nestál prázdny. Vraj u nás je jej lepšie.
S manželom sme vďační, že nám pomáha. Robí toho ozaj veľa. Lenže jej neustála prítomnosť nás už začína vyčerpávať. Túžime po chvíľke súkromia. Mama je na dôchodku, nikam nechodí a tak trávi celé dni v byte s nami. Vyrovnáva kuchynské skrinky, dáva veci do iných políc podľa svojho úsudku, všetko mení po svojom. Naša malá domácnosť je zrazu akási stiesnená necítime sa tu ako po svojom. Veľmi nám chýba voľnosť, rozhodovať sa sami. Veď sme mladá rodina, ktorá sa rozhodla žiť osobitne z nejakého dôvodu.
Navyše, akoby sme už nemohli po byte chodiť ani v spodnej bielizni, nieto ešte nahí… Je to stresujúce. Mama začala hodnotiť, čo a kde robíme zle, ako utrácame eurá, a často manželovi vyčíta, že mi málo pomáha. Skúšala som sa s ňou otvorene rozprávať, vysvetľovala som, že mladé rodiny potrebujú svoj priestor, svoj svet. Nechce však pripustiť, že by mala ísť vlastnou cestou. Podľa nej je úplne normálne žiť s mamou, a navyše tvrdí, že rodičia predsa sami dieťa nezvládnu. Bábätko je veľká zodpovednosť, treba si pomáhať.
A aj keď ju ľutujem, že na staré kolená ostala sama, čiastočne za to môže aj sama. To, že sa rozviedla s otcom, nie je naša vina. Ešte stále si môže nájsť niekoho nového, troška otvoriť srdce. No v tejto chvíli neviem, ako jej povedať, že nám už začína byť doma na obtiaž. A pri všetkej úcte, aj keď je nám jej ľúto, túžime byť zase sami rodina, akou sme dúfali byť.
