Lovec snov
Znova?! Sima, Simka! Vstávaj! Inak zobudíš aj tých najmenších! Drž ju! Elena sa zosunula z postele a potriasla sestru za plece. A kedy už prestane
Sonia sa hádzala vo sne, jej stenanie bolo dlhé, smutné, až sa zdalo, že napĺňa celú izbu, vyťahuje z nej dušu a človek sa musel obzerať, či niekto nestojí za chrbtom.
Ako v zlom horore! Sima si strhla paplón zo seba a so zavretými očami sa rozbehla k Soniinej posteli. Prikryla ju svojim paplónom, ľahla si vedľa nej, objala ju a začala potichu spievať:
Hajaj, buvaj, zlatíčko, nespi na krajíčku Preboha! Ela! Aké hajičky? Veď je celá horúca! Choď zobudiť mamu!
Ela nervózne postávala pri posteli Soni, povzdychla si, ale nakoniec predsa len vbehla do rodičovskej spálne. Inak by ich mama určite vyhrešila, ak by niečo zatajili.
V rodičovskej izbe bolo ticho. Ela natiahla ruku nad postieľkou Paľka, ktorá bola tesne vedľa manželskej postele, a pohladila mamu Magdalénu po pleci.
Mami
Hnedé oči, rovnaké ako mala Ela, sa okamžite otvorili, akoby Magda vôbec nespala, a teplá dlaň prikryla dievčatiné prsty.
Čo je, moja?
Soni je zle! Mami, má asi horúčku. Je horúca ako kachle!
Paľko sa trochu zamrvil, a Magda začala spievať presne ako Sima:
Hajaj, buvaj, zlatíčko
Jej prsty uchopili Paľkovu útlu ruku, pritiahla si dcéru bližšie a pošepla jej:
Zatiaľ ho pohúp, nech sa nezobudí. Hneď som tam
Ľahko a rýchlo, akoby ju predvčerom neboleli kríže po nešťastnom páde zo stoličky pri umývaní okien, Magda vstala a po špičkách prebehla do izby dievčat, načúvajúc tichu spiaceho domu.
Dom bol jej pýcha. Koľkokrát počula, že s manželom Marekom dom nepostavia Že je to zbytočné úsilie, že v byte by im bolo pohodlnejšie
Príbuzní len mávli rukou a bez rozpakov zahriakli:
Načo vám také sídlo?! Veď už nemáte deti!
A Magdalénu zakaždým zabolelo pri srdci a hlava klesla, akoby ju niečí ľahostajný pohľad tlačil k zemi. Nemôžeš byť matka? Nedostala si ten dar? Tak nemáš právo hrdiť sa! Sú lepšie ženy ako ty!
Koľkokrát Marek, prekvapený pohľadom na jej sklopené oči a zarmútenú tvár po ďalšom rozhovore s jej mamou či tetou, ju objal a silno pritlačil k sebe, akoby sa zlievali do jedného celku. Cítili nielen teplo, ale aj najtajomnejšie myšlienky jeden druhého.
Nestoj to za to! Nevšímaj si ich, oni nevedia nič!
Ale Marek, majú pravdu. Detí nebude
To ešte uvidíme! Marek si zaťal zuby od zlosti na všetkých, ktorí jeho ženu trápili, a prisahal, že splní jej sen.
Zdalo sa, že všetko je možné, ak človek žije blízko Bratislavy a má peniaze. Jedna klinika, druhá, tretia Všade len pokrčené ramená:
Nie sme kúzelníci!
A Magdaléna opäť skrývala oči, teraz už aj pred manželom, nevediac, ako mu povedať, že sa so všetkým už zmierila. Až keď Marek doma začal stavať dom, našla odvahu prehovoriť.
So mnou nie, Marek Milujem ťa, ty to vieš Ale mal by si mať rodinu. Ak ti nemôžem dať dieťatko Požiadam o rozvod.
To by si len snívala! Marek sa rozčertil, prudko položil šálku s čajom na stôl a poskakoval po kuchyni, chytiac sa obarenými prstami za ucho. Magda! Prestaň! Som jednoduchý človek, viem povedať pravdu. Tvoja mamka by so mnou nebola spokojná! Že vraj má zaťa, čo len nadáva! Tak nech! Kto ti povedal, že pustím takú prosím Bohu o odpustenie hlúpu ženu, akou si ty! Prepáč, vieš, že by som to povedal aj inak, ale ty si v urážaní majsterka!
Ja?! Magdaléna zo zaskočenia zdvihla pohľad a zabudla, že chcela plakať.
Kto iný?! Musíš takéto hovoriť? Ty si pre mňa dôležitá! Deti sú dar, ak budú, bude to radosť, ak nie taký je náš osud. Nie každému je dané byť rodičom
Samozrejme, po tejto debate Magdaléna nebola pokojná. Veď čo ak si to Marek časom rozmyslí? Je mladý, má silu, ale čo ak neskôr bude ľutovať, čo nestihol?
Ale Marek si stál za svojim. Príliš dlho čakal na to, kým stretol niekoho, kto sa stal jeho šťastím.
Manželstvo s Marekom bolo Magdalénino druhé.
Prvý raz sa vydávala v devätnástich. Jej cieľom nebolo ani tak stať sa niekoho manželkou, skôr uniknúť z domu, z pod dozoru a výčitiek.
S mamou mala Magdaléna ťažký vzťah. Kvetoslava, jej matka, raz dcéru milovala do šialenstva a všetkým rozprávala, aké má úžasné dievča, inokedy, akoby ju čerti lapili za dušu, zabúdala, čo ešte včera hovorila.
Ako mi napadlo mať také čudo za dcéru?! Magdi! Niekedy pozerám, génius z teba! A inokedy Čo ti to v hlave behá, dieťa moje?!
Keby mohla odpovedať Ale namiesto slov len skromne sklápala oči pod maminým výčitkovým pohľadom a mlčala, premýšľajúc, ako sa dá milovať niekoho, kto na teba stále kričí.
Keby sa jej niekto opýtal, či mamu miluje, Magdaléna by povedala: Áno! Veď ako možno nemilovať mamu? To je hlúposť! No vekom pochopila, že ani vzdelanie, ani dobrá práca, ani priateľov nezaručia človeku dobrotu a teplo. Jej mama vedela zapôsobiť na všetkých, bola múdra, rozhľadená, vedela hneď odhadnúť ľudí len so svojou dcérou to nevedela.
Mama, prečo ma tak nemiluješ? opýtala sa Magdaléna týždeň pred svadbou, keď Kvetoslava uvidela dcérine svadobné šaty, skrčila nos a hneď sa pýtala, kde zobrala tú handru.
Magdaléna hladala šaty skoro mesiac, verila, že striedmy, elegantný štýl nebude vadit. Ale stratila reč a nakoniec vyhŕkla to, čo ju dlho trápilo.
Mami! Odpovedz! Nerozumiem. Som tvoj jediný potomok. S otcom ste žili dobre, aspoň som vás nikdy nepočula hádať sa. Čo je so mnou zle? Prečo si taká prísna?
Nehovor hlúposti!
Aké hlúposti Čo by som urobila, nič nie je dobre
Skús urobiť dobre! A všetko bude dobré! Magdaléna! Prestaň mi šúľať nervy! Keď si sa rozhodla, vydaj sa! Ale nežiadne odo mňa, aby som schvaľovala tvoj výber! Je to tvoj výber, nie môj, a nebudeš mi vyčítať, že som ťa nevarovala! Myslíš, že mám všetko schvaľovať? Nie! Matka nie je tá, čo stále bozkáva dieťa na temeno! Občas treba aj pokarhať.
Občas
Dosť! Keď budeš mať svoje deti, pochopíš!
Čo pochopím, mama?!
Aké ťažké je milovať dieťa! Ukázať mu, že je ti drahé! Málo som ti toho dala?!
My sa nebavíme o tom!
O čom teda?! Otec sa venoval len sebe. Ja som ťa vychovávala, lebo dievča je podľa neho starosť mamy. Keby bol syn
Vtedy Magdaléna pochopila, čo je zle v jej rodine. Po rozhovore s tetami mala jasno rodičia túžili po synovi, jej narodenie ich veľmi nepotešilo.
Bože, aké stredoveké! Magdaléna sa prechádzala v jesennom parku, premýšľajúc nad tým. Chlapec je niečo, dievča nie?! Hlúposť Ak budem mať deti, nikdy ich nebudem deliť. Dúfam Bože, prečo to tak je? Prečo rodičia niekedy nedokážu milovať? Ako to prekonať? To nie je pravidlo! Tak nech to nie je aj u nás Pomôž mi, nauč ma
Svadba bola hlučná a rozpačitá. Magdaléna ledva dýchala v korzete, zatiahnutom do prasknutia, a mama vzdychala a stále ju objímala okolo pása.
Všetko je dobré, dievčatko! Ste nádherný párik! Si šťastná?
Na to Magdaléna nevedela odpovedať jednoducho. Kývla a pohľadom hľadala kamarátku, ktorá by jej povolila korzet. Mame sa radšej nesťažovala. Jednou chybou by si kazila deň, ktorý mal byť predsa najšťastnejší.
Manželstvo jej nevyšiel, trvalo len rok a pol. Keď sa muž dozvedel, že potratila, zbalil sa a odišiel bez rozlúčenia.
Byt, ktorý jej rodičia pred svadbou kúpili, ostal prázdny. Kvetoslava, ktorá si po dcéru prišla do nemocnice, švitorila, a sama seba uisťovala, že veď to takto malo byť. Magdaléna mlčala. S mamou sa nehádala, ale večer si našla otca v jeho pracovni a poprosila ho, aby jej pomohol žiť samostatne.
Tata, ak ma aspoň trochu miluješ, nechaj mi bývať samostatne. Nemôžem teraz byť s vami.
Prečo?
Bolí to
Divné, ale tentoraz pochopil. Nedovolil žene zasahovať do ich vzťahu a Magdu podržal.
Magdaléna dostudovala, postúpila v práci, ale v osobnom živote sa jej nedarilo. Nebola škaredá, ale jej krása jej nepridala a chýbala jej iskra. Bola ako žeravý uhlík, čo nehori.
Dôvod bol jasný.
Komplikácie po potrate spôsobili, že od lekárov čoskoro počula ortieľ: pravdepodobne už nikdy nebude matkou.
Táto správa ju zlomila. Pokračovala v práci aj v žití, akoby len zo zotrvačnosti, ale život jej unikol z očí.
Čo je z Magdy, Kvetka? staršia sestra jej mamy na to upozornila.
Nič mama len mávla rukou, ale všetci videli, že Magda je len tieň.
Nikto jej o tom nehovoril, ale častejšie oslavovali, pozývali mladých mužov a rodina akosi dúfala, že sa stane zázrak.
Na jednej takej oslave Magdaléna spoznala Mareka.
Marek nebol žiaden kandidát. Bol úplne obyčajný vodič dodávky, ktorý priviezol tetu s rodinou na oslavu. Bol zaskočený, keď mu do snehového záveja ku bráne vbehla krásna, vysoká blondína v bielom kožuchu:
Do mesta prosím!
Prečo jej trpezlivosť toho dňa praskla, nevedela. Nechcela viac rodinné zábavy, kde by ju isto postavili na stoličku s básničkou pre mamičku. Tak to chodilo v rodine Magdalény celé detstvo. Odchádzala s ťažkým srdcom, nechcela byť len dobre vychovaná, chcela byť chápaná.
Marek sa na nič nevypytoval. Odviezol ju na adresu a keď si Magdaléna v kabáte nahmatala, že nemá peňaženku
Prepáčte Peniaze nemám, kabelku som nechala u tety
Stačí, ak sa na mňa usmejete. To bude platiť.
Magda nespokojne pokrútila hlavou.
Počkajte minútku, hneď to donesieme.
Ale Marek už nebol pred domom, keď Magdaléna obehla s peniazmi schodisko. Ten čudný zážitok ju nenechal celý večer na pokoji.
Mama jej vyčítala neúctu k rodine. Otec len pokrútil hlavou, že na budúce má dať vedieť, keď zmizne, aby nevyvolala rodinnú paniku.
Na druhý deň Marek stál ráno pod oknom. Nebola prekvapená. Rovno si sadla do auta:
Si vyššia než ja! poznamenal usmiaty, keď sa prezuvala z čižiem na podpätku do obyčajných.
Tak začal ich vzťah.
Magdaléna bola opatrná, bála sa vlastných citov. Ona, dcéra znalca jazykov a podnikateľa, a obyčajný šofér? Ale mal v sebe niečo, čo hreje. Rozhodla sa, že skúsi bez ohľadu na to, čo povie mama.
Mama povedala svoje:
Zriekam sa ťa! Nebudeš mať odo mňa nič!
Ale Magdaléna už prvýkrát v živote presne vedela, čo chce.
O svojich zdravotných problémoch povedala Marekovi ešte pred svadbou.
Možno nebudeme mať nikdy deti. Chápeš to?
Chápeš, že keď si niekoho zoberieš, je to aj kvôli láske? Mňa nezaujíma, či budeme mať desať drobcov, dôležité je, že ťa milujem.
Vydali sa na mestskom úrade, svadbu oslávili v malej dedine u Marekových rodičov. Magdalénina mama odmietla ísť, otec aspoň na záver prišiel a sucho jej zablahoželal.
Marekova mama, pani Božena, bola priamočiara.
Je chudunká Marek, musíš ju riadne kŕmiť! Ak nevie variť, naučila som ťa ja! K žiadnej svokre neprináležíš. Poď, pomôžeš mi s lekvárom, muži by všetko zjedli a nič by nám neostalo!
Tak si Magdaléna na starej kuchyni v dedinskom dome, pod jednoduchým obrusom, uvedomila, že sa jej to páči Tento dom, táto láska, otvorenosť, pravosť všetko, čo jej vlastná rodina nepoznala.
Akeď Božena zistila, že Magdaléna nemôže mať deti, len ju objala:
Dievčatko, to je smola Ale nevieš, čo Boh zamýšľa! Moji rodičia ma tiež nevychovali z krvi, ale milovali ma najviac na svete. Skús preto adoptovať dieťa! Uvidíš, šťastie príde.
Magdaléna prvýkrát vnímala pravdivosť tých slov.
Dom postupne rástol, Marek začal podnikať. Otcova pomoc tiež padla na úrodnú pôdu. Magda sa posúvala v práci, začala pracovať v advokácii, no hlavne tužila naplniť srdce niečím, čo chýbalo.
Kurzy náhradného rodičovstva absolvovali spolu a na dieťa dlho nečakali. Nakoniec im zavolala sama Božena:
Deti, Magdi! Akíže deti! Naši susedia, čo vyhoreli, mama napísala papier, že sa ich vzdáva. Opatrovníctvo ich vzalo, no to sú vynikajúce dievčatá, Simona a Elenka, a malý Paľko. Pozná ich, boli sirotami už dlho! Viem, že ste chceli jedno dieťa, ale skúste si ich vziať, sú to úžasné dušičky! Nechcú skončiť v ústave Neváhajte!
Tak sa Magdaléna ani nespamätala a bola mamou troch detí.
Sedemročná Simona a šestročná Elena sa rýchlo adaptovali:
Neboj sa, vieme, že si dobrá!
A dvojročný Paľko ani neodmietol a zakrátko za Magdalénou behal ako malý chvostík.
S rodinou to však nebolo jednoduché. Mama neveriacky len lamentovala:
Čo si to urobila? Tri cudzie deti? Si normálna?!
Prvý raz v živote Magdaléna zvýšila hlas:
Celý život som ťa počúvala, mama! Teraz je na mne, aby som robila rozhodnutia sama!
Možno vtedy pochopila, že už je konečne dospelá.
Rok, dva, tri prešiel. Deti rástli, Magdaléna prešla na prácu z domu, užívala si nový život matky.
Že je tehotná, zistila Magdaléna až neskôr. Príznaky pripisovala únave, až Marek ju ráno v kúpeľni donútil ísť na vyšetrenie.
Božena, prichystaná pri šporáku, sa len pohladkala po tvári:
Počúvaj muža, dievča! Si zelená ako nezrelá paradajka. Choď!
Keď lekár oznámil správu, Magdaléna neverila:
To nemôže byť pravda, klamete!
Pozrite sa na obrazovku, je to faktpozrite!
Magdaléna plakala dojatím nad malým čiernobielym tieňom na ultrazvuku.
Paľko sa narodil v zime, priniesol do domu hluk i radosť. Simonka a Elenka prijali brata s rozvahou, Paľko trochu žiarlil, ale rýchlo si zvykol.
A keď bol dom už plný, prišla ešte Sonia dcéra Magdaléninej sesternice, ktorá ostala zo dňa na deň sirota po tragickej udalosti.
Soniu Magdaléna zachraňovala z krízového centra, dievčatko bolo vyplašené a v noci stále kričalo zo sna.
Ani láska a bezpečie nový domov jej nepriniesli rýchlo. Simonka a Elena sa snažili, ako vedeli, zvyčajne otázkami na Boženu:
Babi, prečo sa Sonia tak bojí? My sme sa nebáli
Lebo ste silné. Tieto sily ešte nepoznáte, ale sú vo vás. Sonia je slabá, ona bola rozmaznávaná, bojovať ju nik neučil Čas, láska a dom jej pomôžu.
Dali Soni darčeky, nové oblečenie, ale nič nepomáhalo.
Pomohol nakoniec Paľko. Božena mu doniesla knižku o indiánoch, a hneď doma zamieril za Soniou a dievčatami.
Toto je lovec snov! Musíme ho urobiť pre Soniu! Zlé sny sa zachytia do pavučinky, aby už neplakala!
Dievčatá sa pustili do výroby, objednali nite a korálky, už ani husi z dvora nemali perie.
A Sonia v noci opäť plakala Tá noc, keď prebudila dom a siahla rukami po Magdaléne:
Neodpusť ma!
Dievčatko, nikam ťa nedám! objala ju Magdaléna.
A jeho?
Koho, maličká?
Ocka
Len vtedy Magdaléna pochopila, že Sonia vie o všetkom hroznom, čo sa stalo.
Po príchode záchranky (doctori len kývli hlavou, že bude v poriadku), Magdaléna prespala s deťmi v detskej. Ráno prebudila ju zvláštna ozdoba na stene nad hlavou.
Čo to je? šepkala na Elenu, ktorá čítala pri posteli.
Lovec snov, mama! My s Simkou sme ho včera dokončili. Paľko to celé vymyslel prečítať z knižky, urobiť ho.
Ale podľa mňa ho Sonia až tak nepotrebuje.
Prečo?
Lebo už má vlastného lovca snov.
A koho?
Teba. Celú noc ťa držala za ruku a nespúšťala. Nepočuť krik, mami. Ty si všetky zlé sny odohnala.
Možno A viete čo? Nie som sama jej lovec snov. Skús spočítať! Ty, Simka, Paľko, tato, ja, babka Božena, dedko Veľa vás je.
Z kuchyne sa niesol detský smiech, Božena nakukla so synčekom na rukách a vyhnala deti jesť.
Vám donesieme. Ako sa má?
Už nie je horúca, babka
Tak dobre! Najhoršie je za nami. Psychológovia Deti potrebujú hlavne lásku a domov. Ostatné vylieči čas.
Magdaléna si sadla k Soni, pofúkala jej čielko:
Pa, pa, smútok! Toto dievča je naše!
Deti ešte chvíľu šuškali v kuchyni, Paľko nakukol do dverí:
Mama, polievka sa už dovarila!
A keď si všetci konečne sadli za stôl, Magdaléna so šťastným srdcom zistila, že je všetko, ako má byť.
Možno im ešte niečo chýba domáci miláčik? Uvidí sa časom Ale jedno isté už sú kompletní, doma, spolu. Všetko nakoniec prišlo, ako maloV ten deň sa v dome, kde kedysi bývalo ticho a chlad, rozliehal smiech, vôňa domácej polievky a teplé slová. Magdaléna hľadela na svoje deti a manžela, na Boženu, ktorá deťom servírovala taniere a cítila, že jej život je ako mozaika, kde každý kúsok, aj ten, čo kedysi bolel, teraz žiari.
Všimli si, že Sonia, ktorá vždy sedela na kraji stola a pri jedle mlčala, si dnes sama nabrala polievku. Poctivo pár lyžíc zjedla, potom sa pozerala na Magdalénu ale už nie s obavou. Soniine oči sa usmiali.
Mami môžem si dnes večer ľahnúť k tebe?
Magda natiahla dlaň a Sonia sa k nej privinula.
Môžeš vždy, keď budeš chcieť. Náš dom je veľký pre všetky sny aj tie smutné, aj tie krásne.
A za oknom dobelasela ranná hmla, v rohu na stene sa v slnku ligotal lovec snov a perie sa jemne chvelo. Paľko hlesol do ticha:
Myslím, že dnes v noci už nikoho zlý sen nenájde.
A všetci sa na seba pozreli ticho a s istotou tých, čo spoločne prežili viac, než sa dá vyrozprávať. Dom, ktorý kedysi staval Marek zo sna, patril teraz všetkým a sny v ňom už nemali koho strašiť.
Tam, kde končili bolesti, začal ich skutočný príbeh písaný smiechom, zavretými dlaňami a srdcom, ktoré konečne našlo domov.
