Polovicu detstva som strávila so svojou jednovaječnou sestrou v detských domovoch. Keď naša teta Mária, maminina sestra, oslávila osemnásť a získala rozum do hrsti, zobrala nás k sebe. Ona a neskôr aj jej manžel Juro sa nám stali naozajstnými rodičmi. Do dnes ich ľúbim ako šofér bratislavskú zónu A a som im vďačná za všetko, čo pre nás spravili.
Na naše osemnáste narodeniny nás odviezli do trojizbového bytu v centre Nitry, ktorý kedysi patril našim rodičom. Celý čas ho prenajímali a teraz nám navrhli, nech ho predáme a peniaze si rozdelíme. Každej tak ostane dosť na vlastný byt. To bol nápad podľa môjho gusta! Byt nebol žiadna hanba, tak sme zaň dostali slušné euráče. Ja som mala dosť na pekný dvojizbák v Ružinove samozrejme som si k tomu zobrala hypotéku, veď kto v dnešnej dobe nie? Ale našťastie som ho splatila za rok a mohla som sa vrhnúť do prerábky a nakupovania nového nábytku.
Rodičia boli nadšení, že som sa konečne usadila, no o sestru sa triasli ako stará nitrianska babka nad posledným makovníkom. Neustále jej mudrovali, ako má žiť. Ale Zuzana sa k ničomu nemala, namiesto bytu si kupovala predražené telefóny, večere v reštauráciách a lietala na výlety do zahraničia, akoby peniaze rástli na strome pred Mestským úradom.
Nakoniec to teta Mária nevydržala a povedala jej na rovinu, že ak nekúpi byt, lieti von, lebo inak všetko vyhodí na blbosti. Samozrejme, Zuzke už potom neostalo dosť ani na garzónku, tak jej ostalo len niečo si prenajať.
V tej dobe už mala frajera, tak začali bývať spolu a šetrili (alebo teda aspoň prestali rozhadzovať). Ja som bola rada, že sa jej rozum konečne vrátil z dovolenky. Medzitým mňa povýšili v robote, pomáhala som rodičom, zašla som na dovolenku na Liptov a zoznámila som sa s perfektným chalanom, s ktorým sme plánovali spoločné bývanie.
Krátko po tom sme všetci sedeli u mňa na byte, keď mi sestra oznámila bombu novinu že je v tom. Následne spustila dlhý monológ o tom, aké ťažké je dnes prenajať si byt, najmä keď nájomné stojí viac než učiteľský plat. Najskôr som len prikyvovala, až kým sa neotočila ku mne:
Daj mi svoj byt, veď ty bývaš sama a čoskoro budem rodiť! Čo ti to spraví, keby si sa presunula k tete, má predsa voľnú izbu? vychŕlila Zuzana.
Odpovedala som jej jasné nie. Rozplakala sa, zobrala svojho milého pod pazuchu a vybehli.
Potom mi ešte párkrát volala, či som už nezmenila názor, ale ja som bola tvrdohlavá ako tatrovka v stúpaní. Ten byt som si vydrela, prerobila som ho sama a za každú pohovku i lampu som si poctivo zarobila. Teraz by som to mala len tak odovzdať?
Môže si za to sama. Keby namiesto reštaurácií trochu popremýšľala nad budúcnosťou, už dávno by mala domov podľa svojich predstáv.
Prečo nám nedáš byt? Čoskoro porodím a ty aj tak bývaš sama.
