Vieš, také sa stáva…
Rodičia na malú Janku dlho čakali. Tehotenstvo však bolo náročné a dievčatko sa narodilo predčasne musela byť v inkubátore. Veľa orgánov nemala ešte úplne vyvinutých. Dýchacie prístroje, dve operácie, odlúčená sietnica. Dvakrát ju k nej pustili, aby sa navždy rozlúčili. No Janka to nakoniec prežila.
Lenže čoskoro bolo jasné, že skoro nič nevidí a ani takmer nepočuje. Postupom času sa to trochu zlepšilo po fyzickej stránke Janka si sadla, chytila hračku, neskôr sa chytila opory a pokúšala sa postaviť. Mentálny vývoj však stále stagnoval.
Rodičia najprv verili, skúšali všetko možné, ale nakoniec otec potichu zmizol z ich života a mama sa s tým musela popasovať sama. Zohnala nejakú výnimku a keď Janka mala tri a pol roka, dali jej implantáty na zlepšenie sluchu. Síce začala lepiej počuť, no posun sa aj tak nedostavil. Chodili po logopédoch, psychológoch a kadejakých odborníkoch. Mama Zuzka s ňou bola aj u mňa viac ráz.
Navrhla som, že môžeme skúsiť ešte toto či tamto, stále sme skúsili niečo nové, no výsledky neprichádzali. Väčšinu času Janka ticho sedela v ohradke, krútila si niečo v rukách, búchala tým o zem, alebo si hrýzla ruku. Občas vyla na jednej tónine, občas to menila. Zuzka hovorila, že ju rozpozná podľa špeciálneho džavotu a že miluje, keď jej škrabká chrbtík a nôžky.
Nakoniec jej starší psychiater povedal: Aký už chcete tu diagnózu? Je to chodiaci zelenina. Zmierte sa s tým. Buď ju dáte do ústavu, alebo sa o ňu postaráte však už to hádam viete. Nemá zmysel čakať na zázrak alebo sa spolu s ňou pochovávať pri ohradke. Aspoň ja to takto vidím. Bol jediný, kto jej to povedal narovinu. Zuzka dala Janku do špeciálnej škôlky a vrátila sa do práce.
Za nejaký čas si konečne kúpila motorku, vždy po tom túžila. Začala jazdiť po Bratislave a aj po okolí, pridala sa k motorkárom. Počas hukotu motora všetky starosti zmizli z hlavy. Otec platil výživné, čo všetko išlo na víkendové opatrovateľky o Janku sa už dalo postarať, len bolo treba zvyknúť si na jej vytie. Potom jej jeden z motorkárskych kamarátov povedal: Vieš čo, Zuzka, mňa k tebe niečo ťahá, máš v sebe niečo zaujímavé aj tragické zároveň.
Zuzka len mykla plecami: Poď, niečo ti ukážem.
Kamarát sa usmieval, myslel, že ho pozýva domov do postele. Ona mu predstavila Janku. Akurát bola čulá a vyla zvláštnymi tónmi asi poznala mamu, alebo ju vyrušil cudzí človek.
Ty kokso! zvolal motocyklista.
A čo si si myslel? Zuzka odpovedala.
Postupne spolu začali nielen jazdiť, ale aj žiť. Motorkár Stano k Janke nechodil a Zuzka to tak aj chcela všetko dohodnuté vopred. Neskôr Stano nadhodil: poďme mať bábätko. Zuzka vyletela: A ak sa nám narodí takéto, čo potom, budeš? Stano stíchol na rok, potom zase opatrne: Ale aj tak, poďme do toho.
Narodil sa Peťko. Našťastie, úplne zdravý. Stano navrhol: Možno by sme Janku už dali do ústavu? Keď máme zdravého syna? Zuzka na to: Radšej teba dám do ústavu. Stano cúvol: Však som sa len pýtal Peťko si Janku všimol, keď mal asi deväť mesiacov a začal loziť.
Hneď ho zaujala. Stano sa bál: Nemal by si k nej chodiť, je to nebezpečné. Ale Stano bol stále v práci, na motorke a Zuzka ho púšťala. Keď bol Peťko pri Janke, ona akosi nevyla. Zdalo sa, že ho počúva, čaká. Nosil jej hračky, ukazoval, ako sa s nimi hrať, skládal jej prštekmi.
Raz bol Stano chorý a zostal celý víkend doma. Uvidel, ako Peťko ešte neisto chodí po byte, bľaboce niečo privolávajúce a za ním ako tieň Janka pritom dovtedy sa vôbec nepohla z kúta izby. Stano bol besný: odveď môjho syna od tej tvojej nešťastnice, alebo ich sleduj! Zuzka len ukázala na dvere.
Vystrašil sa. Potom sa udobrili. Zuzka prišla ku mne a hovorí: Je to riadny drevák, ale aj tak ho mám rada. Nie je to desivé?
To je normálne, hovorím, milovať vlastné dieťa je prirodzené aj keď
Ostané, hovorím o Stanovi! opravila ma Zuzka. Potom sa pýtala, či je Janka pre Peťa nebezpečná.
Podľa všetkého bol v ich dvojici Peťko ten, kto viedol, no každopádne bolo treba dávať pozor. To sme uzavreli.
V roku a pol Peťko Janku naučil skladať pyramídu podľa veľkosti. Sám rozprával v celých vetách, spieval detské piesne, ukazoval riekanky ako prší, prší. On je vzdelanec či čo? smiala sa Zuzka. Stano povedal, nech sa opýtam. Chlapec je na seba hrdý, veď u jeho kamarátov deti v tomto veku povedia akurát mama a tata.
Podľa mňa je to kvôli Janke, vravím jej. Nie každé dieťa má v roku a pol možnosť byť motorom pre cudzie učenie.
No veď práve! To mu večer poviem! tešila sa Zuzka.
Tak sme tam mali domácnosť chodiaca zelenina, drevo s očami, žena na motorke a malý génius.
Peťko, keď sa naučil na nočník, venoval pol roka tomu, aby naň naučil aj sestru. Učenie jedla, pitia z hrnčeka, obliekania a vyzliekania to už bola úloha priamo od Zuzky.
Keď mal Peťko tri a pol, vážne sa opýtal: A čo vlastne má Janka?
No, nič nevidí.
Vidí, odporoval Peťko. Len slabo. Takto vidí, takto už nie. Aj podľa svetla najlepšie vidí pod lampou v kúpeľni nad zrkadlom.
Oftalmológ riadne zíral, že mu diagnózu prišiel vysvetliť trojročný chlapec, ale vypočul ho, poslal na ďalšie vyšetrenia a predpísal liečbu a špeciálne okuliare.
So škôlkou to Peťkovi vôbec nevyšlo. Ten už by mal ísť do školy! Je veľmi múdry, s ním sa nič nedá, má na všetko odpoveď, sťažovala sa učiteľka. Ja som bola zásadne proti skorej škole radšej nech chodí do krúžkov a rozvíja Janku. Prekvapivo, Stano súhlasil: Veď zostaň s nimi doma do školy, čo by tam Peťko robil v škôlke? A všimla si, že Janka už takmer rok ani raz nezavyla?
O pol roka neskôr Janka povedala: mama, tata, Peťko, daj, piť a mňau-mňau. Do školy šli deti naraz. Peťko veľmi tŕpol: Ako tam vydrží bezo mňa? Má tam dobrých špecialistov? Oni jej rozumejú? Aj teraz, už v piatom ročníku, si Peťko najprv s Jankou robí úlohy a až potom svoje.
Janka vie hovoriť jednoduché vety, čítať a používať počítač. Baví ju varenie, upratovanie (diriguje ich Peťko alebo mama), rada sedáva vonku na lavičke, pozoruje, počúva a vníma vône. Zná všetkých susedov a vždy pozdraví. Rada tvorí z plastelíny, skladá a rozoberá stavebnice.
Ale najviac na svete miluje, keď idú všetci na motorkách po dedinských cestách ona s mamou, Peťko s otcom, a všetci spolu kričia do vetra…
