Janka, mám ťa čakať v nedeľu? opýtam sa dcéry. Samozrejme, odpovie mi.
Čakám deti a pripravujem sa na ich príchod. Chcem ich pohostiť niečím chutným. Upratujem byt a všetko dávam do poriadku. Prestieram stôl, a ostáva už len čakať na hostí. Ale nikto neprichádza v dohodnutom čase. Začínam mať obavy, či sa im niečo nestalo. Chcela som im dať väčší obnos peňazí; viem, ako veľmi túžia po novom aute. Rozhodnem sa preto zavolať dcére.
Odpovie mi ospalým hlasom: Mami, celkom som zabudla, že sme dnes mali prísť. Chceš povedať, že som sa dva dni pripravovala zbytočne? A ešte k tomu mám dnes narodeniny. Mami, určite prídeme zajtra. Bola som taká zaneprázdnená, až som zabudla. Nebuď smutná.
Zložím telefón. Je mi veľmi smutno. Všetko, čo som pripravila, vyhodím. Zbalím si veci, vezmem tie peniaze, ktoré som chcela dať deťom, a rozhodnem sa odísť na dovolenku do Piešťan. Dovolenka je nádherná. Jedného dňa v parku ku mne príde pán a pozve ma na kávu. Volá sa Filip, je bývalý sudca. Je mi s ním ľahko a zaujímavo; má plno pútavých zážitkov a ja mu porozprávam o sebe.
Zamilujeme sa do seba. Pred odchodom ma Filip požiada, aby som sa k nemu nasťahovala. Mám byt aj dôchodok, môžeme spolu tráviť čas chodiť do kina, oddychovať. Čo na to povieš? neviem, čo si myslieť. Mám deti aj vnúčatá. A čo s nimi… Majú predsa svoje životy. Prídu nás pozrieť, upokojuje ma Filip. V tej chvíli sa mi vybavia dcérine činny a súhlasím.
O týždeň sa vrátim domov. Na dverách bytu visí oznam s prosbou o pomoc pri hľadaní stratenej ženy. Hľadajú teba, však? pýta sa Filip. To určite moja dcéra, odpoviem. Nevedela, že si na dovolenke? Nie, netušila to.
Zrazu sa na schodoch objaví dcéra. Mami, kde si bola? Všade som ťa hľadala! Bola som na dovolenke. Mám predsa právo aj ja na svoje starosti a radosti. Toto je Filip. Budeme bývať spolu. Nerozumiem… Nerob si starosti. Nič mi nie je. Nechceš, aby som bola šťastná? Ale áno, chcem. Dobre. Poď, dám ti zopár suvenírov, čo som priniesla z dovolenky. Mala by si odvahu urobiť takýto veľký obrat v živote?
