Pamätám si, ako sa kedysi v minulosti zvykla dohadzovať svadba podľa starých slovenských tradícií, ale často bol medzi rodinami rozruch a napätie, podobne ako to zažila moja rodina a ja sama. Keď sa začali prípravy, rodičia môjho budúceho manžela sa ujali slova ako prví a ich požiadavky ma prekvapili. Najviac ich trval na tom, aby som si zabezpečila lekárske potvrdenie. Bolo to pre mňa nepochopiteľné a zo začiatku som to ignorovala, hoci ma to hlboko zarazilo. Moji rodičia sa chovali podobne a odmietli to ako nezmysel, čo však moju budúcu svokru vôbec neuspokojilo.
Prekvapilo ma, že svokra požadovala lekárske potvrdenie nielen odo mňa, ale od celej našej rodiny. Bolo to u nás absolútne neobvyklé. Otec nedokázal svoj hnev skrývať a radšej odišiel z izby, aby zabránil hádke, zatiaľ čo mňa prepadla hanba. Môj snúbenec, Ľubomír, len bezradne sedel a chápal, čo jeho rodičia od nás očakávajú. V ten večer som sa dozvedela, že svokra pripravila samostatné izby jednu pre mňa, druhú pre Ľubomíra. Myslela som si, že je to starý rodinný zvyk, tak som to ticho prijala, hoci sa mi to zdalo zvláštne.
Pred spaním mi svokra povedala, že ráno skoro musíme ísť do notárskej kancelárie v Bratislave, kde nás čaká podpis zmluvy o manželstve. Bola som z toho úplne zmätená, nevedela som, čo mám cítiť. Uistila som ju, že sa pripravím, ale v noci som sa rozhodla odísť. Zbalila som si veci, zavrela dvere a utiekla domov. Vymazala som Ľubomíra z kontaktov, zmenila číslo a odpojila sa aj od jeho rodiny. Dôležité bolo, že som pochopila, ako mi siahnuli na moje hranice, slobodu a práva. Dnes odporúčam všetkým mladým ženám na Slovensku: dbajte o seba, nikdy netolerujte ponižovanie či neúctu. Nikto nemá právo obmedzovať vaše slobody a práva preto neváhajte odísť, ak vám niekto berie úctu, ktorú si zaslúžite.
