Suseda zhora
Marika, kam si dala môj hrniec? Ten veľký, v ktorom varievam kapustnicu?
Oľga Ľudovítová, stál si v strede chodby. Dala som ho tamto, dolu na policu.
Na dolnú policu! Ja sa tam predsa neohýbam, veď vieš, môj kríže! Vieš vôbec, čo robíš, keď presúvaš cudzie veci?
Stála som pri dreze a pozerala von oknom. Za sklom jemne poprchával október, tichý a sivý, ako pondelkové poobedie v Ružomberku. Aj vo mne jemne mrholilo. Ešte nie hnev. Skôr taký ten pocit, keď vieš, že toto je len začiatok.
***
Oľga Ľudovítová prišla v piatok večer. Viktor ju vyzdvihol pri výťahu, vyniesol dve ťažké tašky a obrovskú kockovanú tašku, takú tú štýlovú ukrajinku, aká sa v každej domácnosti predtým našla. Usmievala som sa, naozaj úprimne: mala sedemdesiatosem, v jej byte nečakane začal šialený rekonštrukčný maratón, susedia zo spodku im vyplavili stropy, bytový podnik sa rozhýbal až po pol roku a teraz tam je napoly rozdrbané všetko až na panel. Nemala kam ísť. Presviedčala som sa, že toto nie je invázia, len dočasný pobyt.
Slovo dočasný mi potom bude ešte znieť v ušiach s osobitnou príchuťou.
Mám päťdesiatšesť. Ani babka, ani mladica. Čosi uprostred. Vek, keď už človek vie, čo je zač, ale je ešte dosť ohybný, aby sa nezlomil pri prvom prievaní. Pracujem z domu: beriem zákazky na umelecké vyšívanie, robím to pre súkromné zbierky a malé galérie. Nie je to hobby, sú to peniaze. Slabé nie. Navyše vediem online kurz pre ľudí, čo túžia zvládnuť krížikovú výšivku a zlaté stehy. Môj pracovný kút v spálni pri severnom okne, s priestorom, ihlami, rámami, plátnami, a schémami to je môj ateliér. Moja fabrika na živobytie.
Byt máme s Viktorom dvojizbový, ale šikovne rozdelený. Presťahovali sme sa sem pred ôsmimi rokmi, keď deti vyleteli z hniezda, a prvé dva roky som sa len zbavovala harabúrd. Žiadne drámy: darovala som, predala alebo vyhodila všetko, čo nám nebolo užitočné. Ostalo len krásne a potrebné. Svetlé steny, minimum nábytku, žiadne koberce na stenách, žiadny servírovací príborník prepchatý sklom ani sušené trávy vo váze na spomienku na minulosť. Tri živé kvety: fikus, sansevieria a malý rozmarín v kuchyni. Každá polička vie, čo na nej je. Každá zásuvka sa ľahko zatvára, lebo v nej je presne toľko ako treba.
Viktor zo začiatku trochu šomral. Vravieval, že žije v hoteli. Potom si zvykol, dokonca ho už začali štvať veci na nesprávnych miestach. Našli sme si rytmus, vzduch, spôsob pre dvoch.
A do toho vstúpila Oľga Ľudovítová.
***
Prvé dva dni boli skoro pekné. Uvádzala sa v hosťovskej izbe, ktorú sme narýchlo prerobili: rozkladací gauč, polovica skrine uvoľnená. Doniesla som lampu, nechala na nočnom stolíku pohár vody a knižku, myslela som si, že som milá aj pozorná.
Ale už na tretí deň sa na parapete v chodbe objavila háčkovaná dečka. Krémová, okrúhla, s jemným vzorom, pod jej telefónom, akoby tam bola odjakživa. Ako by ten parapet nikdy nepatril nám.
Dečku som dala preč. Pekne zložila a dala jej na stolík do izby.
Ráno bola dečka späť.
Pochopila som, že to nie je naschvál. V tom bola ta zákernosť. Oľga Ľudovítová nebojovala. Len žila, ako bola naučená. Dečka pod telefón, to je poriadok. Pohoda a správnosť. Vyrastala vo svete, kde viac vecí znamenalo bohatý dom. Prázdny parapet bol v jej očiach znamenie biedy či neporiadku. Päť druhov krúp vo fľašiach bola gazdovská gramotnosť, nie zberateľský chaos.
Aj ja som vyrástla v tom svete. Vedome som z neho však odišla.
***
Do konca prvého týždňa bola kuchyňa nepoznaná. Pribudli tri smaltované hrnce, čo sa nevošli nikam, takže stáli na pracovnej doske. Vedľa nich žltý plastový držiak na pokrievky, v tvare stromu, s ozdobkami ako z panelákového bazáru. Chladnička bola zrazu experimentálny polygón: fľaše s nakladanými uhorkami (vlastná produkcia dcéry z kúpeľov), mäsové sadlo v cesnakovej marináde ako relikvia, fazuľa, nádoba s čímsi, čo som sa bála identifikovať. Jogurty som našla na najspodnejšej poličke dverí bokom odsunuté krenom a domácou Vinea.
Vždy som jogurty preložila. Oľga Ľudovítová preložila naspäť.
Večer kuchyňa voňala dusenou kapustou, opečenou cibuľkou, a čímsi ešte ťažkým, sýtym, socialistickým. Nebolo to vyložene zlé. Len to nebol môj večer, moja kuchyňa, môj vzduch.
Viktor po príchode z práce natiahol nos a zahlásil:
Ooo, mama varila! Parádne tu vonia.
Ja som mlčala.
***
Na konci druhého týždňa sa v obývačke zjavil malý koberec k pohovke. Syntetika, ružičky na kraji, taký, čo kúpite pri autobusáku v akcii za desať eur. Oľga Ľudovítová vysvetlila, že jej ráno býva zima na nohy, a že zvyknutá mávať koberec pri posteli odjakživa. Čo som mala na to povedať? Že mi koberec vadí? Zneznelo by to hrozivo hnidopichsky.
Znovu som mlčala.
Na vešiaku v predsieni sa o chvíľu objavila jej flaušová bunda. Nie v skrini, kde mala miesto, ale rovno medzi nášmi vedľa Viktorovho kabáta. Obyčajné prúžkované sako, ktoré pohlcovalo všetky háčiky okolo a súkalo sa aj na Viktorovu bundu.
Odložila som ho na háčik pri dverách do kúpeľne.
Oľga Ľudovítová ho našla a vrátila naspäť.
Tam je to ďaleko, to sa mi ťahať nechce.
Prikývla som.
Viktor večer opatrne:
Je ti niečo? Máš nejakú náladu.
Všetko je v pohode, povedala som.
Lož ako veža. Obaja sme to vnímali. Ale obaja sme sa tvárili, že nič.
***
O spálni by som rozprávala najradšej, lebo všetko súviselo s mojou prácou, teda s peniazmi tu už nešlo o názory a koberčeky.
Pri severnom okne stojí môj stôl z brezovej preglejky na mieru, so schovkami pre schémy, zásuvkami pre cievky. Nad stolom špeciálna lampa s denným svetlom, nevyhnutná, lebo vo výšivke závisí celý svet od farby nite. V poličke zložené klbká vlny a hodvábu, zoradené od chladných po teplé odtiene. To nie je paráda, ale pracovný systém.
Na veľkom ráme som držala rozrobenú prácu. Veľkú. Zákazku pre súkromného zberateľa z Levoče: replika starej cirkevnej zástavy, v zlatom šite, s japonským hodvábom, ktorý objednáte len na internete, a dokončiť treba do konca novembra. Záloha už na účte. Za štyritisíc eur.
Tri mesiace som na tom robila.
Nikomu nedovolím rám chytiť. Vysvetľujem: napnuté plátno poruší aj letmé dotyky, a potom treba všetko opravovať. Viktor to vie. Mačku nemáme. Deti v zahraničí. Všetko pod kontrolou.
Až kým neprišla Oľga Ľudovítová.
***
Bol štvrtok, okolo obeda. Šla som kúpiť nite konkrétny odtieň, terakota so zlatým leskom, to musím vidieť naživo, cez internet to je lotéria. Bola som preč niečo cez hodinu, zastavila som sa v lekárni.
Prídem domov a v spálni Oľga Ľudovítová stojí pri poličke, usilovne triedi moje klbká a prerovnáva ich po svojom. Na stole vedľa rámu leží rozmotaná cievka japonského hodvábu nite popreplietané, ten najkrajší ružovo-zlatý, aký viac nemám. Najhoršie roh látky na ráme je jemne pripučený, akoby sa niekto oprel.
Stála som v dverách, neschopná slova.
Oľga sa otočila a úplne pokojne:
Marika, mala si tu galimatiáš. Ja som upratala, teraz je to krásnejšie.
Oľga Ľudovítová, povedala som úplne potichu, prosím, vyjdite.
Čo? Veď som chcela pomôcť…
Ja viem. Prosím, skúste odísť.
Odišla. Obeď-natočená.
Zatvorila som dvere, sadla som si na zem a skúmala škody. Niť na rohu zachytená nebola, vďakabohu. Látka len jemne popučená, natiahnutie sa zachránilo. Hodváb tretinu cievky som musela odstrihnúť, inak by sa už zamotal načisto.
Takže nebola to katastrofa, ale bod zlomu to bol.
***
Večer Viktor spýtavo:
Prečo máma dnes prudko tichá?
Vysypala som mu to.
Chvíľu to predýchaval.
Však ona nechcela zle. Len pomôcť.
Ja viem.
Marika, ešte chvíľku vydrž. Je jej ťažko. Je u cudzích.
Viktor, ale toto je môj ateliér. Tu zarábam.
Viem. Ale mama nebude dlho.
To nebude dlho som počula už dva týždne. Vravím priamo:
Ako dlho ešte?
Vraj v decembri dokončia.
December. Ešte mesiac a pol. Pozrela som naň. Mal ten pohľad, ktorý poznám miluje nás obe a nechce si vybrať. Myslí si, že keď bude na všetkých milo žmurkať, samo sa vyrieši.
Vyriešiť som to však musela ja.
***
V tú noc som nespala. Rozmýšľala som. Možnosti: otvorený rozhovor so svokrou? Urážka zaručená. Krik? Katastrofa. Uklimatizovať manžela? Medzi dvoma ohňami to nie je fér. Trpieť? Už nie.
Jediné, čo zostávalo: taktika. Trpezlivá, precízna. Zároveň som potrebovala zamestnať Oľgu Ľudovítovú, aby menej času trávila v byte, a zistiť, ako rozhýbať rekonštrukciu, aby sa ona sama chcela čo najrýchlejšie vrátiť.
Nie pomsta. Prežiť. Diplomacia. Úplne čestne: nechcem jej zle. Chcem svoj dom späť.
***
Najprv som riešila voľný čas.
Oľga Ľudovítová bola akčná typka. Vo svojej štvrti chodievala do knižnice, na omšu, v lete na záhradku dcéry do Zvolena. Ale tu sa nudila a nuda u dôchodcov je matka hyperaktivity (v rámci dostupného priestoru, teda nášho bytu).
Zavolala som kamarátke, čo robí v miestnom spoločenskom centre. Spýtala som sa, čo je pre dôchodcov.
Joj, všetko možné! Nordic walking, spevácky zbor v stredu a v piatok, kurz plstenia, každý utorok prednášky o zdraví. Všetko zdarma, len občiansky a kartička poistenca.
Ako sa prihlási?
Len príde.
Nahrádzam: nebudem svokre priamo rozkazovať. Urobím to inak.
Pri večeri, len tak medzi rečou, poviem:
Oľga Ľudovítová, Viktor spomínal, že ste vždy spievali.
Ožila. Skutočne spievala v mládežníckom zbore, hlas ešte mala.
Vraj v našej štvrti je spevácky zbor. Vraj výborný zbormajster, a vraj veľmi pekná atmosféra. Možno by ste skúšali? Predsa tu nemáte svoje známe
Odvetila, že sama medzi cudzími sa necíti.
Neponúkala som dvakrát. Semienko som zasiala.
Za pár dní som opäť náhodou spomenula, že spevácky zbor vystupuje aj na meste, fotia sa do novín… Pri slove noviny som videla, ako sa jej rozžiarili oči.
Po týždni si pýtala cestu do centra.
Nakreslila som jej mapu veľkými písmenami, aj s poznámkami, ktorým autobusom.
V stredu odišla o desiatej, prišla až o tretej. Uškľabnutá, spokojná.
Tam sú také dobré ženy, vraví večer u čaju. Zbormajster je mladý pán, Daniel Falťan, prísny, ale spravodlivý. Učili sa Koščovú aj ľudové veci. Trocha som zaspievala, povedal, nech prídem, vraj mám pekné altové.
Skvelé! S úprimným nadšením.
Odvtedy každú stredu a piatok chodila z domu na pár hodín. Pribudol nordic walking v utorok, nalákala ju nová kamarátka zboristka Božena Hrnčiarová z vedľajšieho vchodu, absolútne fantastická žena.
Doma bolo tichšie. Nie prázdno ale znesiteľne ticho.
***
Druhá časť plánu bola náročnejšia.
Zavolala som Oľginej dcére, Kataríne. Nikdy sme nemali extra vzťahy: len svokra a žena jej brata. Poviem jej priamo:
Katka, radi tu mamu máme. Ale najlepšie jej bude, keď sa čo najskôr vráti domov. Potrebuje svoje prostredie, vysievanie rekonštrukcie je pre staršieho človeka devastujúce.
Katarína na to, že stavbári vykrúcajú, že sa nedá, večne posúvajú termíny.
Pýtam sa: Ty to riadiš sama, alebo cez niekoho?
Ukázalo sa: rodinný druh to mal pod palcom, on volal partii. Čiže v praxi žiadna kontrola.
Daj, pomôžem. Poznám majstrov, pozrú sa, povedia narovinu, čo sa tam ťahá a čo je reálne.
Nadšene súhlasila. Sama už mala tých meškaní dosť.
Majstrov naozaj poznám náš sused Milan Chudý bol roky stavbyvedúci a dnes pomáha na pol úväzku. Vysvetlila som mu situáciu.
Podlahy, omietky, kúpeľňu osadiť? To je tri týždne, nie tri mesiace.
Šiel, pozrel, porozprával sa s majstrom. Zistil klasiku: ľudia robili ešte dve ďalšie stavby a tu prišli raz za tri dni, zálohu už čiastočne dostali, a nikam sa neponáhľali.
Milan ich trochu vytrénoval svojou “diplomatickou” rečou, navrhol kontrolu každý druhý deň, oznámil reálny termín: tri týždne. Zrazu partia zrýchlila.
Katka prepísala zmluvu, nastavila podmienky. Oľgina rekonštrukcia dostala turbo.
Viktorovi som to ani nespomínala. Nie z tajnostkárstva len aby nemusel zbytočne cítiť povinnosť vybrať si stranu. To bola čisto moja misia.
***
Tri týždne prebiehalo všetko v štýle trochu pohody, trochu atómovky.
Boli večery, keď sa Oľga Ľudovítová vracala zo zboru rozžiarená, rozprávala o Božene Hrnčiarovej, ako po skúške zašli do cukrárne, ako Daniel Falťan pochválil jej alt. Vtedy bola príjemná, ľahká. Sedeli sme s Viktorom traja pri stole, počúvali jej spomienky. Bolo to ozaj úprimne milé.
Aj opačné situácie prišli.
Ráno som našla môj milovaný fikus presunutý zo slnka do kúta pod radiátor. Miesto obsadila kvetináč s pelargóniou, ktorú Oľga privliekla v taške. Pelargónia kvitla ružovo. Vysvetlenie: Fikus mi tieni, pelargónia chce slnko.
Fikus už večer zvädol.
Bez slova som ho vrátila na parapet, pelargóniu šupla k nej. Prišlo nám do očí.
Mohli ste sa aj opýtať.
To platí pre oboch.
Jediný raz, čo sa naozaj zablyslo. Nie hádka. Len pohľad do očí.
Potom odišla do izby, ja na kuchyňu. Obe nás to prešlo. Pri večeri už o inom.
Viktor to všetko videl. Mlčal. Občas som mala pocit, že jeho mlčanie ma vytáča viac než kvety. Chlapi to vedia: ak nepozeráš na trhlinu, možno sama zarastie.
Niekedy nezarastie. Nikdy.
***
Jedného večera, keď Oľga šla spať skôr, sedela som pri svojom stole a pracovala. Ticho, lampa, niť ide hladko. Viktor vošiel, postál za chrbtom, potom sadol na kraj postele.
Ty sa na mňa hneváš, ani sa nepýtal.
Trošku, priznala som. Nie na teba. Na situáciu.
Viem, že ti je ťažko.
Ty áno, ale vieš, že chápať a spolupracovať je rozdiel.
Mlčal.
Čo chceš, aby som spravil?
Nič, Viki. Ja to už robím.
Nespýtal sa čo. Možno nechcel vedieť. Možno sa bál, že sa bude musieť rozhodnúť. Ľahol si, čítal a usnul. Ja som ešte šila, počúvala hodiny a staré, tiché dýchanie ženy, ktorá sem neprišla zo zlosti, len so svojím životom, ktorý nepasuje do toho môjho.
Pomyslela som si: v rodinných prúseroch nerozbíja ľudí nenávisť, tá je aspoň úprimná. Najhoršie je, keď sú všetci slušní, všetci sa majú radi a všetkým vie byť zle.
***
Rekonštrukcia skončila rýchlejšie, než sľúbil aj Milan Chudý.
Katka mi volala práve mne, nie Viktorovi v sobotu ráno. Vraj chlapi včera dobalili náradie, je hotovo, len umyť a trochu vyvetrať.
Poďakovala som jej. Rozprávali sme sa ešte krátko a cítila som, že sa vo vzťahu niečo posunulo. Ako keby ma teraz videla inak nie len ako švagrinú.
Teraz som musela oznámiť Oľge, aby sa necítila vyhodená.
Rozmýšľala som nad tým celú sobotu.
Večer, pri večeri, kde Oľga rozprávala o Vianociach v zbore, som sa usmiala a povedala:
Oľga Ľudovítová, mám pre vás novinku. Nebojte, dobrý typ.
Zostala ticho.
Pred pár týždňami som dohodla s jedným majstrom kontrolu vašej rekonštrukcie. Dohliadal, popohnali partiu. Katka vraví, že môžete ísť naspäť.
Oľga na mňa pozerala dlho. Potom na Viktora. Znova na mňa.
Ty si to celé zorganizovala?
No, nie úplne sama, Milan sused pomohol. Len som nechcela, aby ste sa museli viac hanbiť, že ste tu dlho. Doma vám bude najlepšie.
Viktor na mňa civel, ako by ma prvýkrát videl.
Oľga sa po chvíli postavila, chytila mi ruky do svojich. Suché, teplé, ťažké.
Marika, ty si dobrá.
Nevedela som, čo povedať, len som jej stisla ruky späť.
***
Pohyb bol v nedeľu. Viktor odviezol matku, pomohol s taškami, skontroloval kúpeľňu. Ja som nešla vraj nachystám večeru. V skutočnosti som túžila byť chvíľu sama.
Prvých pol hodiny som len chodila po byte. Otvárala dvere v každej izbe, dotýkala sa stien, postála pri stole pri severnom okne, sledovala svoj rám.
Potom som odstránila koberec s ružami z hosťovskej. Zostal tam zabudnutý, už so syndrómom opustenej veci. Z parapetu som zložila poslednú dečku. Otvorila som okno a chvíľu len počúvala, ako októbrový vzduch prúdi do bytu.
V kuchyni som natrafila na potravinový misučky starostlivo zabalený v potravinovej fólii na druhej poličke. Otvorím: naša obľúbená kapustnica so štipľavkou, tú Viktor miluje, ktorú Oľga vždy robila po svojom, s troma druhmi klobásy. Oľga nám nechala jedlo na dva dni.
Oprela som sa o chladničku.
Sme čudní. Dokážeme si liezť mesiac na nervy a aj tak necháme misu kapustnice ako rozlúčkový telegram.
***
Viktor sa vrátil večer. Najedli sme sa. Veľmi sme nehovorili, ale v mieri. Potom on poumýval riad, ja poumývala dušu, všetko po starom.
Pred spaním si ľahol, pozeral do stropu a vraví:
Čiže ty si celé otravovala stavbárom.
Áno.
A prečo si mi to nepovedala?
Premýšľala som sekundu.
Ty si ma prosil, aby som vydržala. No nevydržala som. Išla som konať. Myslela som, že by ti bolo ľúto zasahovať.
Mohla si mi dôverovať.
Viki dôverujem. Ale vedela som, že keby si sa zapojil, budeš mať výčitky voči mame. Nemusel si ich mať.
Dlho nič.
Bolo to múdre. Aj trochu pichľavé.
Viem. Prepáč.
Ležali sme v tme a ja som premýšľala: dokonalé to nebolo. Nikto nepovedal všetko. Nikto neviedol ten veľký úprimný dialóg ako z psychologických kníh. Vyriešilo sa to obchádzkou silou, nenápadne.
Dobre to, či zle? Netuším dodnes.
***
Oľga Ľudovítová volala po týždni. Spokojný hlas. Byt vraj krásny, svetlý, steny béžové, presne ako chcela. Našla poháre, poukladala veci. Bola u susedy Valérie Kiššovej, tá bola rada, že ju vidí po preležaní.
Do zboru budem chodiť, povedala. Daniel Falťan povedal, že ideme na krajské kolo vo februári. Božena hovorí, že cestujeme spolu.
Paráda, vravím.
Marika, zrazu pomalšie, viem, že som ti možno doma liezla hore krkom.
Nepovedala som: Nie, všetko bolo super. Bola by to lož.
Sme rozdielne, Oľga Ľudovítová. Ale hlavné je, že vám je teraz dobre.
Chvíľu mlčala.
Veru, hlavné je to.
***
Občas dnes myslím na tých sedem týždňov. Nie často, ale myslím.
Na koberec s ružami, hrnce na linke, pelargóniu na mojom parapete. Na kapustnicu v chladničke. Na Oľgine suché, teplé dlane. Na Viktorovo aj trochu pichľavé, čo bolo úprimnejšie než všetko predtým.
Nezvíťazila som. Nebola vojna. Boli úlohy, ktoré bolo treba vyriešiť. Bol byt, ktorý som si uchránila, bez hádok a poníženia.
Nie je to hrdinstvo. Len to sem-tam treba: držať si tvar života, keď ti niekto iný nie naschvál začne ten tvar pretláčať.
Chrániť osobné hranice nie je o stenách či škandáloch. Niekedy stačí vedieť, čo chcem, a potichu, vytrvalo, bez rozruchu za tým ísť.
Rodina. To je podivné zviera. Prežije aj tam, kde sa to nedá. Dýcha cez škáry. A občas ti nechá v chladničke misu kapustnice, keď odchádza.
***
V novembri som zástavu dokončila, zákazník spokojný, poslal zvyšok na účet. Kúpila som si nový japonský hodváb zlatistý, ako opadaný list, uložila som ho do zásuvky. Na svoje miesto.
Na parapete stoja tri kvetináče: fikus, sansevieria, rozmarín. Bez dečiek.
V byte je ticho. Voňá káva a trochu vosku zo sviečky. Viktor číta. Za oknom pomaly začína zima.
Všetko na svojom mieste.
***
O mesiac sme išli k Oľge Ľudovítovej na návštevu. Doviezla som jej pastilky z tej konditérky, ktorú spomínala s Boženou. Oľga okamžite švitorila: ideme pozrieť byt! Všade svetlé izby, béžové steny, presne podľa jej predstáv. A áno, na každom parapete háčkovaná dečka. Koberec s ružami vedľa pohovky, ten istý.
Pozrela som a necítila nič. Ani nervozitu, ani posmech. Len bol to jej domov.
Pri čaji nám ponúkla:
Príďte vo februári na zborové vystúpenie. Spievame Koščovú Nádej. Chcem, aby ste to počuli.
Určite prídeme, mamka, odpovedal Viktor.
Samozrejme, povedala som.
