S manželkou sme šťastne zobratí.
Spoznali sme sa na univerzite. Nikdy som neplánoval ostať tam; túžil som vrátiť sa domov do Trenčína. Vedel som, že s mojou špecializáciou budem v rodnom meste vážený odborník, jeden z mála.
Som špecialista na ochorenia srdca, ale nie u ľudí, ale zvierat: mačky, psy, dokonca aj kravy. Bohatých klientov je málo, ale nájdu sa, a aj tí chudobnejší privedú svojich štvornohých priateľov k veterinárovi. Moja manželka je tiež veterinárka, výborná v diagnostike.
Pýtal som sa v miestnych klinikách všade to funguje rovnako. Robia len to najjednoduchšie: sterilizáciu a očkovanie. Zložité prípady neberú, lebo to nie je výnosné.
Tak sme si otvorili kliniku na náročné prípady so spoľahlivou diagnostikou. Venujeme sa tiež výskumu pre kolegov. Pracujeme ako tím a darí sa nám.
Zarábame slušne, no ceny neprepchávame. Aj preto máme dosť klientov. Kúpili sme si už vlastný byt v Trenčíne, zamestnali pomocníkov, takže nespím v ambulancii a mám priestor venovať sa deťom aj domácnosti.
Napriek tomu rodičia mojej manželky so mnou stále nie sú spokojní.
Viem, že ich trápi, že sa ich dcéra presťahovala ku mne domov. Dúfajú, že sa vrátime a presunieme kliniku aj rodinu do Bratislavy. Nerozumiem, prečo sú rozčarovaní: ich dcéra má dve sestry, bývajú vedľa rodičov, nie sú teda sami. Práve my sme im pomohli, prispeli na zálohu za byt.
S nimi som vždy slušný.
Ale svokrovci o osobných hraniciach v živote nikdy nepočuli.
Dnes mi svokor telefonuje:
Príď po mňa dnes o siedmej čakám ťa.
Veď je piata hodina. Tak si pospiš, aby si to stihol.
Fajn. Musím zobrat syna, usmiať moju asistentku, ktorá dnes zostáva dlhšie, a mlčať o zničenom koláči, ktorý som práve piekol.
Cestou…
Najmladší sedí vzadu v autosedačke.
Manželka je v klinike, má pacienta, tučný prípad, bude operovať. Svokor mi nedovolil zavolať taxík.
Tak šoférujem.
Kričí na mňa, už volá po telefóne, zdržiava sa pri zaparkovaných autách. Odmietol som vystúpiť nechcel som zobudiť syna.
Prisadol si, zabuchol dvere a spustil na mňa: Mohol si vystúpiť! Syn spí, nebudím ho. Čo šalieme svokor ani neznížil hlas kto chce spať, ten spí.
Syn sa zobudil a začal mrnčať.
Myslíte si, že ho dedko upokojil? Dal mu aspoň hračku?
Nie, neurobil to. Dozvedel som sa len, že moje deti nie sú vychované, lebo s nimi ostávam doma treba vychovávať, nie pozerať telku. Takže práca v ambulancii päť, desať či dvanásť hodín znamená byť doma?
Ale jeho dcéra tá pracuje!
Potom ma servíroval, že idem rýchlo a zabijem nás. A nakoniec mi oznámil, že moja manželka má doma už snúbenca, mladého chlapa, ktorý jej porodí poslušné a normálne deti.
Syn sa rozplakal a dedko sa obrátil dozadu, aby naňho zakričal, nech je ticho, keď dospelí hovoria.
Tak som sa otočil.
Odviezol som ho naspäť na stanicu: Dovidenia, dovidenia…
Doma ma čakal rozhnevaný manželkyn otec: už si ma aj natočil na kameru. Odovzdal som mu svojho uplakaného syna:
Ešte jedno slovo a ideš za tatinom. Tam ťa čaká snúbenka. Bude z vás rodina s novými poslušnými deťmi. Medzitým pracuj, lebo aj ja začnem kričať.
Manželka uhla pohľadom. A v tej chvíli mi došlo, že túto debatu sme už mali. Jej otec už k nám nikdy nepríde.
Naučil som sa, že v živote je niekedy dôležité jasne určiť hranice, aj keď je to voči rodine. Vyžaduje to silu, ale rodinný pokoj za to stojí.
