Jano, nepozeraj do blba!
Už niekoľko dní Jano nechcel zožrať ani kúsok žrádla, čo mu nosila Ľudmila:
No tak, zlatko, to sú tie isté fašírky, čo ti nosieval pán Jozef. Ten teraz nepríde… Nečakaj ho, Ľudmila bezmocne rozhodila rukami…
Zvláštny obraz… Na dlhom žltom prístrešku sa všetci robotníci z fabríky tlačili na jednu stranu, čakajúc autobus. Druhá polovica bola prázdna, ak nepočítam ryšavého huňatého psa so zlepenou srsťou, čo sa rozvaľoval pred lavičkou…
Jano mal za sebou štyri zimy a vedel, ako chutí život, presne ako poznal svoje štyri laby. Celé dni trávil na zastávke pri internáte. Za internátom bola fabrika, a potom už len pole. Nič zaujímavé Jano tam už všetko videl, neraz aj dvakrát.
Ako sa stal Janom, si tento ryšavý pes vlastne ani nepamätal. Tak ho začali volať mladé ženy z internátu, čo ho zľutovaním nad jeho psím údelom občas prikŕmili. Väčšina ľudí si však držala odstup.
Jano na vás nepozrie smutným pohľadom, nikdy nebude radostne vrtieť chvostom…
Jano bol iný. Po svojich troch rokoch vyzeral ako neustále mrzutý dedko, nespokojný s celým svetom. Jano sám ľudí často desil svojou tvrdohlavou povahou.
Čo dobré by ste o ľuďoch hovorili? O väčšine z nich? Nič! Tie dve baby, čo Janovi nosili zvyšky, mal slušnosť nevnímať ako väčšinu.
Nemal ich rád. Nebol nadšený z vrán. S odporom sledoval aj škriekajúce a kúpajúce sa vrabce v mlákach.
Ten čas, keď je zo psa šteňatá, čo slepo verí, že každý človek len čaká, aby ho pohladkal, dávno prešiel. Aj u Jana.
Podľa neho boli ľudia ako vrany samé škaredé zvuky, rečnenie, pošťuchovanie na zastávke, odháňanie psa, že sa im pletie pod nohami.
Za čo ich mal mať rád? Ani nebolo treba hľadať odpoveď…
S vránami to bola iná pesnička. Tie potvory mu pravidelne kradli zvyšky, čo mu k internátu ženy priniesli.
Jano sa na ne rozčúlil. Vrany odleteli, potom sa škriekavo poradili a rozhodli, že sa veru ľahko nevzdajú.
Tak bežal deň. Najskôr zaškrekotal s vranami, prepočítal potvory ktorá ešte celý chvost má? Oštekal dvoch dvojnohých…
Na žltej zastávke sa v zásade žilo znesiteľne. Žiadny palác, ale pred dažďom sa tam skryl a v horúčavách bola aspoň trocha tieňa. Akurát ľudí bývalo akosi stále veľa…
Pozri sa, rozvaľuje sa tu ako pánisko! Uhni, daj sa mi na bok! vynorila sa topánka rovno pred Janovými labami, čo ho vytrhlo zo spánku.
Jano otvoril oči. Topánka sa ho pokúsila preskočiť, no domáci pán dal rýchlo najavo, že toto bude jeho boj:
Chceš sa hádať? Tak poď!
Jano sa ihneď postavil. Topánka sa snažila zmiznúť, ale vtom už prišiel jej autobus.
Najviac Jano neznášal ten moment: ľudia naskakovali do autobusov, stále o nich na zastávke brechali. Takto mu utiekol kdejaký nepriateľ.
Topánka však ostala osamotená na zemi. Opustená, bez pána.
Dobre ti tak! uzavrel Jano, spokojný s výhrou. Okúsil trofej z každej strany a hrdo odtlačil topánku za smetný kôš.
Táňa, poď sem, nenechávaj sa pri tom psovi zaťahala ju za ruku svetlovlasá žena.
Je besný ten pes, s ním sa nič nedá spraviť prikývol chlapík s cigaretou.
Nedopalok letel okolo koša a skoro Janovi pristať pred ňufák. Psa to rozčúlilo a spustil zvučné brechanie. Chlapík radšej zmizol na druhý koniec zastávky…
*****
Na druhý deň znova stretol Jano vlastníka topánky. Táto raz neprišiel sám.
Tu! prst topánky smeroval priamo na Jano, pričom sa držal čo najďalej od psa. Táto agresívna doga! Spravte s ňou niečo!
Čo? nechápavo pokrčil plecami druhý chlap. Nie ste prví, čo sa sťažujete. Ale v našom mestečku žiadna odchytová služba nie je.
Topánka už nemával prstom, zato rozhadzoval rukami a hulákal, až sa to podobalo škriekanju straky. Jano zodvihol hlavu a počúval.
Nakoniec aj druhý muž začal nadávať. Jano spokojne sledoval duel. Nie je to krajší obraz než vraní divadlo o orech?
Majiteľovi topánky sa možno zazdalo, že pes sa uškrnul. To bude predstava, to však nemôže byť možné!
Ja strážim internát, nie autobusovú zastávku! uzatvoril ochrankár a pobral sa späť. Po pár krokoch sa obzrel: Hoďte mu nejakú kosť, nebude vás odháňať.
Ochrankár mal pochopiteľne dobrý úmysel.
No, to ešte! Žeby som mu sem mal z jedálne nosiť polovicu fašírok? zaškrípala medzi zubami topánka. Pozrel na Jana: A ty čo mlčíš? Nevieš ani zabrechať? Zver!
Zver okamžite vedela, čo si myslí o takom oslovení. A opäť pomohla urazenému chlapíkovi, aby nesiehal autobus s rýchlosťou pretekára.
Jano štekal pozdĺž zapnutých dvier autobusu, kde rozčúlenú tvár pána Jozefa tak sa volal majiteľ topánky ešte dlho nebolo možné prehliadnuť…
Stretnutiu sa vyhnúť veru nedalo. Jozef sa totiž len nedávno stal zástupcom riaditeľa fabriky.
Všetko bolo preň nové. Ľudí pomaly spoznával, no s týmto chlpáčom to hneď na začiatok nedomyslel. A auto mal v servise! Každé ráno ho na zastávke vítal besný štekot. Prečo naňho ten blcháč vždy vyštartuje?
Od toho dňa akoby Jano nemal rád už len Jozefa. Všetci iní akoby preňho prestali existovať.
Pes netrpezlivo vyzeral svoj známy autobus. Kedy už zas ten povestný botník vystúpi!
Jozef skúsil rady ochrankára (už ho nebavilo znášať posmešky kolegov!) a kúpil v závodnej jedálni fašírku pre Jana.
Jedz vysypal mu ju z vrecka pred internátom, a čakal, čo pes spraví.
Jano pôvodne chcel botníka zase riadne vyprevadiť. Ale omamná vôňa mäska bola silnejšia.
Fašírka zmizla tak rýchlo, akoby tam nikdy nebola. Na asfaltu ešte dlho zostal len jej pach. Jano sa oblízal a pozrel na človeka.
No! Nestačí? No dobre! Manželku nemám, fašírky variť neviem. A do závodnej chodiť každý deň ešte mi pysky od tej tvojej zúrivosti prasknú!
*****
Na druhé ráno bol Jozef úprimne prekvapený.
Máte to, Jozef, Jano vás už asi nemá rád, ani na vás nešteká! smiala sa ružolíca sekretárka Ľudmila.
Vidíš to, Ľudka, teraz má rešpekt! usmial sa Jozef, no do očí s obavami pozrel na psa.
Odvtedy Jano začal veriť, že každý deň dostane delikatesu fašírka vždy príde s Jozefom.
Možno predsa len nie sú všetci ľudia takí hlúpi, ako si Jano myslel? Možno nie sú ako vrany, čo sa ráno dohadujú o lesklé viečko?
Začalo chladnúť… Zima prichádzala ako mačka na vankúš. A jedného rána celú žltú zastávku prikryl biely prach. S prvými vločkami priletel aj studený vietor z polí.
Jozef, ako si už zvykol, vždy vyložil Janovi pred nos fašírku a iné lahôdky.
No Jano, trasúci sa od zimy, nestihol poriadne ani ovoňať a už bolo všetko preč. Prisahám, tie fašírky vždy zmizli v zlomku sekundy!
Jozef postával a díval sa na trasúceho ryšavca.
Autobus, Jozef, Ľudmila ho ťahala za rukáv, ale Jozef len mávol rukou.
Eh! zaprskal Jozef mrzko a kráčal späť do vrátnice.
O chvíľu sa pri Janovi zjavila ruka v čiernej koženej rukavici. Opatrne hladila psa.
Mrzneš, tuláku? Teraz už nie si taký bojový, čo? Ľahni si na kartón, nech je aspoň trocha teplo… Tu ti dám ďalšiu fašírku…
*****
V sobotu bol Jozef doma. Pred jeho domom na sídlisku v Trnave ležal pod nánosom snehu celý záhon. Vietor mrzol a fúkal kade-tade.
Jozef si usmažil praženicu so salámou. Najedol sa, zobral lopatu a išiel pred dom.
Ruky pracovali, sneh lietal do strán, myšlienky však lietali inam…
Jozef zastal, pozoroval padajúce vločky. Čosi neartikulovane zamrmlal, odhodil lopatu a vyšprintoval von z dvora…
Ľudí na zastávke nebolo. Jano vedel stávalo sa, že celý deň ledva kto prišiel. Autobus sa aj tak otváral, no vystúpili dvaja-traja.
Vtedy žalúdok Jana škrípal ešte viac. Ani ženy z internátu dnes neboli vidieť…
Jano vstal. Tušil, že bude musieť cválať celý kus ku známym potravinám a panelákom. Tam mohlo niečo vyžobrať, ak na zastávke nedostal nič.
Práve sa chystal opustiť svoj domov, keď zrazu pri zastávke znova zastavil autobus.
Kamže tak, v takomto nečase chceš zablúdiť?
Jozef vysypal Janovi pred ňufák pár balíčkov špekáčikov. Pes ich hltal, akoby mali o chvíľu zmiznúť.
Fašírky nie sú, jedáleň má voľno, vysvetľoval akoby na ospravedlnenie Jozef. Ale toto ešte mám…
Na zastávke sa zjavila veľká škatula so starou dekou vnútri.
Nič lepšie mi nenapadlo. Poď, zalez tam. Aspoň trocha tepla…
Zrazu sneh aj studený vietor prestali pre Jano existovať. V srdci mu niečo zvláštne, teplé zažiarilo.
Jano myslel len na jedno: ešte nikto mu nikdy nič také nedoniesol…
*****
Opäť niekoľko dní Jano odmietal žrádlo, ktoré mu nosila Ľudmila.
No tak čo, zlatko, tie isté fašírky ako od pána Jozefa. Nepríde, veľmi prechladol… Nečakaj ho, rozhodila rukami.
Jano, s ušami k zemi, na ňu smutne pozeral.
Vyskakoval vždy, keď sa otvorili dvere autobusu alebo vrátnice. On však neprišiel…
Potom smutne zviezol na svoju deku do škatule. Vrany vzadu na zastávke bojovali o suchý chlieb. Každá chcela odniesť korisť na tajné miesto.
Jano ich sledoval, nervózne zabrechal. Tie hlúpe vtáky! I on mal svoje tajné miesto diera pod zastávkou, hneď pri koši.
Vytiahol odtiaľ topánku. Kedysi ju neznášal. A teraz…
Čo je to za zvláštny pocit? Kde je Jozef? Jano už vedel, ako ho medzi sebou ľudia volajú. Jeho človek…
Ale je to priateľ? Čo je pes za psa, že keď už má svojho človeka, ešte ho aj stratí?
Jano zahnal vrany štekotom. Niečo nové v ňom zaiskrilo. Dosť! Dosť bolo tohto všetkého!
Jozef! Jozef!
Jano nastražil uši, keď počul hlas dievčiny s telefónom.
Zle ťa počujem… Idem do autobusu. Mám pre vás papiere na podpis…
Ľudmila sadla do autobusu a nevšimla si, že za ňou prešiel v mikroskopickej chvíli ryšavý chvost…
*****
Pes s očakávaním sledoval, ako dievčina opakovane volá meno jeho človeka.
Ľudmila si ovinula šál okolo krku, vyskočila z autobusu. Jano za ňou, v papuli tesne držal čiernu topánku.
Janovi bolo veselo. Ako si mohol myslieť, že ten biely sneh je len zima a nešťastie? Ako vtipne chrupe pod čižmi Ľudmily…
Keď zazvonila pri bráne, ozval sa známy hlas. Pes spustil lavínu radostného štekotu. Ľudmila sa v šoku pošmykla, papiere sa rozsypali do snehu…
Jozef, najprv mi pomôžte vstať, až potom psa hladiť! rozosmiala sa.
Jozefove oči boli dojaté. Odkiaľ tie slzy?
Prišiel si za mnou? Prišiel? A ešte si aj darček doniesol, čo? opakoval, silno objímajúc psa v jednej ruke a v druhej držal topánku.
Ľudmilu, samozrejme, zdvihli a dali jej horúci čaj.
Jedno nechápem, Jozef, Ľudmila sledovala psa, ako vrtí chvostom po kuchyni, prečo ste si ho dávno nevzali domov? Veď máte rodinný dom
Bal som sa, priznal Jozef bol som dlho sám, chápeš. Pes je starosť. Je to rodina, aspoň malá… Teraz ho už nikam nepustím. Len nech sa dám do poriadku, naučím sa variť fašírky…
Tak vás musíme dobýjať, čo? rozosmiala sa Ľudmila Tak aspoň, že Jano prišiel za vami sám.
A Ľudmila sa snažila schovať úsmev do šálky čaju…
