Os meus pais propuseram uma troca: o seu apartamento em Lisboa pelo nosso capital de nascimento. No entanto, com o passar do tempo, eu e o meu marido percebemos que fomos enganados.

Sendo filho único na família, nunca fui propriamente o favorito, embora tivesse sido bastante aguardado. Quando tinha 23 anos e a minha esposa, Leonor, estava grávida de cinco meses, comecei a duvidar se de facto era mesmo filho dos meus pais. Os meus pais já passaram dos setenta e a nossa situação financeira é muito complicada. Vivemos num apartamento arrendado em Lisboa e mal conseguimos fazer face às despesas. Tanto eu como a Leonor estudamos e trabalhamos, mas o dinheiro não chega para cobrir todas as contas.

Por duas vezes recebemos avisos de despejo devido ao atraso nas rendas e fomos obrigados a pedir dinheiro emprestado a amigos. O resultado foi um acumular de dívidas e vivemos sempre a contar os trocos para a comida, com uma preocupação constante em relação ao futuro. Por vezes, os meus pais ajudam-nos trazendo algumas mercearias, mas é pouco. Eles querem muito que nos casemos oficialmente, por isso, sem grandes cerimónias, eu e a Leonor fomos à Conservatória do Registo Civil para tratar do casamento. Logo a seguir, os meus pais começaram a falar insistentemente sobre o desejo de terem netos.

A minha mãe fez questão de me lembrar, mais do que uma vez, que devia ter um filho, caso contrário estava destinado a acabar como ela. No entanto, eu e a Leonor não nos sentíamos minimamente prontos para uma criança, ainda para mais sabendo os encargos financeiros que isso traz. Mas os meus pais surgiram então com uma proposta tentadora. Disseram que, se eu tivesse um filho, entregavam-nos o valor do subsídio de natalidade que tinham guardado para mim, e com esse dinheiro podíamos comprar uma casa numa aldeia perto de Santarém. Em troca, eles mudavam-se para a aldeia e nós ficaríamos com o apartamento na cidade. Pensámos bem, e pareceu-nos uma solução viável acabaríamos com a angústia de andar sempre a mudar de casa arrendada e até nos sobraria algum dinheiro para outras necessidades. A minha mãe garantiu ainda que cuidaria do bebé enquanto eu terminava o curso.

Prometeram mais apoio financeiro, ajudando a comprar tudo o que fosse necessário para mim e para o bebé. No entanto, agora que a Leonor está com sete meses de gravidez, nenhuma dessas promessas foi cumprida. Nem sequer compraram um pacote de fraldas. A minha mãe liga-me muitas vezes, querendo saber das preparações para o nascimento, mas eu não tenho dinheiro nem para o mais básico, como roupas de bebé. Ela só sugere que eu arranje um terceiro emprego para conseguir pagar as despesas. Lembro-lhe das promessas de apoio, mas ela nega tudo e não perde uma oportunidade de criticar as nossas escolhas, dizendo que não pensamos com juízo.

Quando finalmente nasceu a nossa filha, Matilde, os meus pais lembraram-se do tal subsídio de natalidade, mas tanto eu como a Leonor decidimos que a melhor solução era comprarmos o nosso próprio apartamento, sem mais depender de promessas vãs. Com isto tudo, aprendi uma lição que levo para a vida: por mais que queira acreditar em certezas vindas da família, a confiança deve estar naquilo que consigo conquistar com o meu próprio esforço.

Оцініть статтю
Додати коментар

;-) :| :x :twisted: :smile: :shock: :sad: :roll: :razz: :oops: :o :mrgreen: :lol: :idea: :grin: :evil: :cry: :cool: :arrow: :???: :?: :!:

four × 2 =

Os meus pais propuseram uma troca: o seu apartamento em Lisboa pelo nosso capital de nascimento. No entanto, com o passar do tempo, eu e o meu marido percebemos que fomos enganados.
Mne netreba ochrnutú… — povedala nevesta a odišla… No vôbec netušila, čo sa môže stať ďalej… V jednej slovenskej dedinke žil obyčajný dedo, ktorý si po práci rád dal za pohárik domácej. Mal svoj veľký sen: chce si zaobstarať psa, ale nie hocijakého – práve čistokrvného stredoázijského ovčiaka. Kvôli nemu by bol ochotný ísť až do Ázie, len aby si ho tam kúpil a priviezol domov. Volali ho Dedo Deniska. Či to bolo meno, alebo prezývka, nikto poriadne nevedel. Všetci v dedine hovorili „Deniska“ či „Deniška“, ale on nikdy nikoho neopravoval. Sedával po práci na lavičke pred domom, spomínal na staré časy a rozprával mládeži, aké to bývalo kedysi v dedine. Manželku Deniska pochoval už dávno. Klára mala slabé srdce. Lekári jej dokonca zakázali rodiť, ale ona túžila po dieťati. Porodila mu syna, ale zostala už úplne chorá. Deniska Kláru miloval a pre ňu spravil doma všetko, ešte aj mlieko z obchodu nosil sám. „Nemôžeš! – hovoril, – lekári zakázali!“ O syna sa sám staral, varil. Klára sa trápila: – Už si ma mohol ušetriť hanby! Pozri, babky sa mi smejú, veď nič doma nerobím! Všetko je na chlapovi!.. A ženy sa nesmiali, ale závideli: – Klárka, požičaj nám svojho Denisku, aspoň na deň by sme si radi vyskúšali život tvojej! Ona len odpovedala úsmevom. Tak s úsmevom aj odišla zo života. Deniska ju ráno našiel už studenú. Plakal ako malý, tri dni, potom sa začal starať o syna. Chlapec mal práve 14, ťažký vek. Po vojenčine sa skoro oženil a zostal žiť tam, kde slúžil. Tak Deniska zostal úplne sám. No sa nevzdával – rád sa rozprával s mládežou na lavičke pred domom. Synovi sa narodila dcéra, vždy ich s rodinou čakal na návštevu, ale nikdy neprišli. Raz práca, raz nemajú čas, raz jedno, raz druhé. Vnučku poznal len z fotografií. A zrazu si dedinčania všimli, že Deniska chodí zamračený, ani sa neusmeje, neštrikuje vtipy, na lavičke nesedí. Začali sa vypytovať a zistili: Deniska dostal telegram, v ktorom mu nevesta píše, že mali autonehodu aj s rodinou. Vnučka leží v nemocnici vo veľmi zlom stave, syn Denisku zahynul. „To je nešťastie, to je žiaľ!“ – súcitili s ním všetci v dedine, no čo sa dá povedať, aby to pomohlo v takomto žiali?.. Deniska prijímal sústrasť, ale lepšie mu nebolo. Syn mu chýbal, ale to sa nevráti, ešte viac mu bolo ľúto vnučky. Leží v nemocnici, v kóme, mladá, 15 rokov. Žiť by mala… Deniskovi pukalo srdce. A hlavne – od nevesty už žiadne správy. Nepíše, neodpovedá na telegramy, telefón dvihnúť nechce. Ako zistiť stav vnučky?.. Deniska ju síce nikdy nevidel, ale ľúbil ju od srdca. Podľa fotiek bola ako Klára za mlada. Už sa chystal Deniska vyraziť do mesta, kde syn žil, keď zrazu, deň pred cestou, pred domom zastane auto. Z neho vyložia nosidlá. Do domu sa vvalí akási pani. Dedo hneď nepochopil, že je to žena jeho zosnulého syna. Za ňou vynesú nosidlá, na ktorých ležala vnučka. Prosto ju zhodili na gauč a odišli. – Ona je ochrnutá od hlavy po päty. Také dieťa nepotrebujem. Stihnem sa ešte vydať a porodiť si zdravé dieťa! – vyhlásila nevesta. – Ale veď ja nie som lekár! – stihol Deniska protestovať. – Lekár netreba. Nepomôže jej. Potrebuje opatrovateľku. Ak sa jej nechcete venovať – zakopte ju zaživa, ja si neplánujem ničiť život. Ja jej opatrovateľka nebudem! – vyhlásila a hrmotne zabuchla dvere. – Ty jej azda ani nie si matka! – vykríkol za ňou Deniska. Teraz pochopil, prečo syn nechodil na návštevu s rodinou. S takou ženou len na trh na hádky chodiť, nie na návštevu jazdiť. Ako si syn mohol nájsť takú drsnú ženu?… Ale to sa už nespýta. Keby vedel, že žena sa vzdá svojej dcéry, snáď by sa v hrobe obrátil. Tak ostali dvaja – Deniska s vnučkou. Dievča bolo skutočne úplne ochrnuté, no Deniska bol zvyknutý starať sa o domácnosť aj opatrovať. Ale konečne našiel zmysel života! Hlavný cieľ – dievča uzdraviť. Lekári sa vnučky vzdali, púšťali ju z nemocnice. Pri nehode dostala zranenia nezlučiteľné so životom. Ostávali len ľudové liečivá a liečiteľky. Liečiteľka v dedine nebola, najbližšia niekde ďaleko, s ochrnutým dieťaťom tam nedôjdeš, ona na dom nechodí, už je veľmi stará. A čo robiť, nevedel… Deniska jazdil takmer každú nedeľu za liečiteľkou, ona dávala bylinky, rôzne odvary. Tým liečil vnučku. Prešlo viac než rok, stále sa nevedela pohnúť rukou ani nohou, len ležala akoby polienko pod prikrývkou. Ani hovoriť poriadne nevedela, len nezrozumiteľne mručala. Občas dedo zbadal, ako jej po líci steká slza. V tých chvíľach mu pukalo srdce. Myslel si, že vnučke chýba mama a otec. Dlho sa s ňou rozprával, čítal jej knižky, ale ona mu nemohla odpovedať. Obom im bolo ťažko. A raz večer sa stalo nečakané. Keď dedo sedel pri posteli chorej, do domu sa vvalila opitá partia mladých. Zistil, že nechal nepozornosťou otvorené dvere. Boli na diskotéke, uvideli svetlo. Vedeli, že tam býva ochrnuté dievča. Niekoho napadlo ísť sa pobaviť, veď keď má ochrnutie, len bude rada… Dvere strčili, a už boli dnu. – No, dedo! Zhoď tak vnučke deku, roztiahni jej nohy! Hádžeme los, kto pôjde prvý… – zahlásil najopitejší. – Preboha! Veď má len 15! – protestoval dedo. – Počkaj chvíľu, len si umyjem zuby! – povedal Deniska, už bežal do kuchyne, otvoril podzemný sklad a zvolal: „K nohe!..“ A odtiaľ vybehol obrovský ovčiak. Štartoval na opilcov, chytal za gate! Hlavnému takmer odhryzol prsty na nohách. Ostatným roztrhol nohavice na zadkoch. Tak utekali s holými zadkami po dedine, na smiech všetkým, ovčiak za nimi vyskočil cez okno a hnal ich až na kraj dediny. Príde Deniska do izby, tam vnučka už sedí na posteli a kričí von oknom: – Muťko! Muťko! No poď, dedo, drž ho, nech neutečie!… Dedo slzil od dojatia. Odvtedy sa vnučka začala uzdravovať. Za krátky čas začala aj chodiť. Či pomohli zázračné babské bylinky, či stres zo psa, ale dievča začalo dorozumievať sa bez prestávky. Za tie roky sa veľa nenahovorilo. A kde sa zobral pes, spýtate sa?… Je to jednoduché. Ovčiak Muťko býval u syna Denisku, keď sa stala tragédia a majiteľ zomrel, nezodpovedná nevesta sa zbavila aj dcéry, aj psa. Na psa do domu mu nič nepovedala. Po tom, čo nevesta opustila dom Denisku, išiel zatvoriť bránu za ňou, vidí – pri bráne sedí pes. Chudý, utrápený, so smutnými očami ako chorá krava, slzy mu tečú zo skutočnej bolesti. Dedo ani nevedel, že syn mal psa. Nemohol synovho psa vyhnať na ulicu – zobral si ho domov. Pes mu slúžil verne, a keď tí výtržníci prišli, práve sedel v podzemí, lebo bolo horúce leto. Aby sa pes netrápil od horúčavy, dedo Muťka cez deň držal v pivnici, večer, keď zapadlo slnko, ho vypúšťal. Ten večer ešte nestihol vypustiť. Keby bol Muťko hore – tí výrastkovia by sa do domu nedostali. Vnučka potom dedovi povedala, že keď plakala a slzy jej tiekli po lícach, chýbal jej pes. Deduško ho držal vo dvore, do izby nepúšťal. Dievča túžilo, nedokázalo to povedať dedkovi. Muťko po vyhnaní opilcov sa vrátil domov a s radosťou oblizoval tváričku svojej malej gazdiny. Aj on po nej veľmi túžil. Tak začali žiť traja: Deniska, vnučka a Muťko. O matke dievčaťa už nikdy nič nepočuli.