Môj manžel prišiel včera domov z práce a bol akýsi zvláštny.
Spýtala som sa ho na svadbu a hneď pohol hlavou dolu. Povedal, že pôjde na svadbu sám…
A ja? Bola som zaskočená.
Manžel mi povedal: Miláčik, v januári som dostal prázdnu výplatu. Tak asi pôjdem na svadbu bez teba. Ty zatiaľ stráž dcéru. Nič zlé sa nestane. Odídem na tri dni, musím prespať v hoteli a niečo si kúpiť na jedenie. A samozrejme musím kúpiť dar pre novomanželov.
Boli sme mladá rodina. Bývali sme v jednoizbovom byte. Svokra nám ho prenechala. Ja som bola na materskej dovolenke. Dcéra mala takmer dva roky. Do práce som sa neponáhľala. Nemala som komu zveriť dcéru. Svokrovci nám dali byt, takže ako sa u nás hovorí, patrí im veľká vďaka.
Moja mama sa starala sama o seba, pracovala nad rámec. Odkedy som bola tehotná, hovorila mi rovno, že keď budem musieť nastúpiť do práce, ona určite príde pomôcť s dcérou. Ale kúpiť si nové šaty či si prefarbiť vlasy, ani reči. V tom prípade nebude strážiť moju dcéru.
Dobre poznám povahu mojej mamy. Okrem toho mama každý rok cestuje do zahraničia. Celé víkendy trávi v kozmetických salónoch a na masážach.
V našej rodine nenastali žiadne mimoriadne situácie. Keď bol manžel doma, mohla som si niečo vybaviť. Pravda, manžel nebol veľmi nadšený, vždy ma pustil von iba na chvíľu a len občas.
Všetko sa zmenilo, keď prišla pozvánka na svadbu.
Mladší brat môjho manžela sa rozhodol, že sa ožení. Bolo treba ísť do iného mesta na tri dni. Tak som šla prosiť mamu, nech stráži svoju vnučku. Predsa len svadba je dôležitá vec. Nuž, len tri dni. Dcéra je pokojná, neplače, nerobí neporiadky.
Mama dlho odmietala, potom si vzdychla a zobrala si tri dni voľna. Bola som šťastná. Dva roky som bola doma s dcérou a túžila som si oddýchnuť… aspoň na svadbe.
Lenže moje nádeje sa rozpadli po manželovom oznámení.
Pre mňa to mala byť významná udalosť. Rok som dojčila, nevychádzala z bytu. Potom sa ukázalo, že nikto nechce byť s mojou dcérou. Manžel často chodieval na firemné akcie a na služobné cesty.
Samozrejme, jeho brata som nepoznala príliš dobre. Snúbenicu som videla raz na fotografii.
Bola som veľmi smutná. Manžel však nechcel nič chápať. Myslel si, že je to úplne v poriadku.
Prosím ťa, mama nie je príliš nadšená, keď má dcéru doma. Dopraj jej oddych a ty zostaň doma. Nechceš jej robiť starosti. Ak nechce, tak nech nechce. A našu rodinu naozaj nepoznáš. Aký má vôbec tento výlet pre teba zmysel? Tvojou úlohou je zostať doma a starať sa o dcéru. Ja odídem a vrátim sa.
Tak som si povedala, že nikto nikam nejde. Aký má manžel právo rozhodovať, čo mám robiť?
A kto má podľa vás pravdu v tejto situácii?
Myslím, že mama dievčaťa aj jej manžel sú trochu neslušní. Samozrejme, babka nemusí strážiť vnučku, ak nechce. Ale mohla by myslieť nielen na seba, ale aj na svoju dcéru.
Manžel nerozumie svojej žene. Tá venovala dcére celé svoje dni a noci. Ona potrebuje oddych.
Mal by chápať ak ju naozaj miluje…
Táto slovenská dievčina je smutná a bezmocná. Je úplne závislá od manžela. Nemá nikoho, kto by jej pomohol.
Zaujímalo by ma, čo by na to povedali čitatelia. Dúfam, že sa dievča odváži zastať svoje želania a povie svojmu mužovi svoj názor.
Milé Slovenky, nezabúdajte, že žijeme v slobodnej krajine! Vyjadrite svoj názor, nič sa nestane. Nejde o to, že by muž okamžite požiadal o rozvod, keď si žena položí svoje podmienky. A ak by sa to predsa len stalo, znamená to, že tie city neboli úprimné. Vážme si navzájom jeden druhého a ponúkajme si radosť…
