Z dôchodku si pani Darina Mrázová, okrem povinných platieb za byt a nákupu potravín na tržnici, vždy dopriala jeden malý darček vrecko kávových zŕn. Zrná boli už upražené a keď opatrne odstrihla roh balíčka, miestnosťou sa rozlial omamný, prenikavý pach kávových zŕn. Nadýchnuť sa musela so zatvorenými očami, odhodiť starosti a vtedy nastal zázrak! S tým nádherným aróma akoby do jej tela vstúpila sila, v spomienkach sa zjavili dievčenské sny o ďalekých krajinách, šume vĺn v Jadranskom mori, dunení tatranských búrok, záhadných zvukoch hôr a tichom šepote hôrnych potokov…
To všetko nikdy nevidela naživo, no otcove rozprávania o expedíciách do Južnej Ameriky sa jej v pamäti uchovali. Keď býval doma v Komárne, rozprával jej ako dievčatku o dobrodružstvách v údolí Amazonky, popíjajúc silnú kávu s výraznou vôňou tá jej teraz vždy pripomínala jeho štíhleho, vychrtlého, opáleného cestovateľa.
Že rodičia neboli jej skutoční, to vedela. Pamätala si, ako ju na začiatku vojny, trojročné dievča s temným pohľadom, zachránila žena, čo sa stala jej mamou na celý život. A potom ako u všetkých: škola, práca v strojárňach, svadba, narodenie syna… a napokon samota. Syn pred viac než dvadsiatimi rokmi podľahol žene a vybral sa s ňou za prácou do českej Ostravy, kde žil v dostatku a s rodinou. Za celý ten čas raz navštívil rodnú Bratislavu. Pravidelne jej posielal peniaze, ale Darina ich nemíňala ukládala si ich na špeciálne zriadený účet. Za tie roky sa nazbieralo pekných pár tisíc eur, tie všetky raz ostanú synovi. Potom…
V poslednom čase ju neopúšťala úvaha, že žila síce život s láskou a starosťami, avšak cudzí. Keby nebola vojna, mala by možno inú rodinu, iných rodičov, iný domov, inú dušu. Pamätala si len málo zo svojej pravej rodiny, no často sa jej vybavovalo dievčatko rovnakého veku, ktoré s ňou vždy bolo v tých dávnych, takmer dojčenských rokoch. Volali ju Majka. A stále akoby počula to volanie z dvora: Majka, Daška! Boli to kamarátky? Alebo sestry?
Zamyslenie prerušilo pípnutie mobilu. Pozrela na displej dôchodok jej dorazil na kartu! To je fajn, pomyslela si. Aspoň si pôjde kúpiť niečo dobré, veď kávu dopila už včera ráno. Pomaly, opierajúc sa o vychádzkovú palicu a obchádzajúc jesenné mláky, došla pred obchod.
Pri dverách sa krčila utrápená, sivá tigrinka, ktorá opatrne sledovala chodcov a sklenené dvere. V Darine sa ozvalo súcitné pichnutie: Chudatko, mrzneš, a isto si aj hladná. Vzala by som ťa domov, ale… komu zostaneš po mne? Mne už veľa neostáva… Zlomená súcitom k malej mačke, aspoň jej kúpila lacný balíček kapsičky.
Opatrne vytláčala mäkkú masť do plastovej misky, kým mačka trpezlivo čakala vedľa a pozerala na ňu pohľadom, v ktorom bola celá oddanosť sveta. Zrazu vybehla z obchodu zavalitá predavačka a štekavo prehodila: Bez hanby sem tie zvieratá kŕmite! a prudko kopla misku tak, že kúsky jedla sa rozprskli po chodníku.
Mačka, stále očkom sledujúc ľudí naokolo, začala zbierať kúsok po kúsku z dlažby. Darina pocítila ostrý záchvat bolesti v hlave blížila sa jej migréna. Sústavne prehľadávala vrecká v nádeji, že nájde tabletky, ale márne. Odfukujúc a ledva niečo vidiac, dokrivkala na autobusovú zastávku, kde sa zvalila na lavičku.
V tom ktosi jemne položil ruku na jej plece. S námahou otvorila oči mladé dievča na ňu pozeralo úzkostlivo: Ste v poriadku, babi? Môžem vám pomôcť?
V tom vrecku mám kávu. Otvor a daj mi ju, prosím… zašepkala Darina.
Dala si k balíčku, zhlboka vdýchla ten známy pach. Bolesť ustúpila, aspoň trocha. Ďakujem, zlatko, zachrapčala Darina.
Volám sa Bohdanka a ďakujte radšej mačke, bola tu s vami a tak silno mňaukala! usmiala sa dievčina.
A i tebe ďakujem, moje zlaté, pohladila Darina tigrinku, čo sa vyhrievala na lavičke pri nej. Čo sa stalo? zaujímala sa Bohdanka.
Migréna, zlatko, už mňa to raz za čas chytí, priznala Darina, hladkajúc kožušinu kocúrikovi na kolenách. Bála som sa…
Odprevadím vás domov, sama by ste to asi nezvládli…
… Moja babina má tiež migrény, rozprávala Bohdanka, keď už voňali slabou kávou s mliekom a jedli sušienky v skromnom byte pani Dariny. Vlastne je to prababka, tiež ju oslovujem babina. Býva so starou mamou a mojimi rodičmi v dedine pri Levoči. Ja študujem v Košiciach, na zdravotnej škole, na záchranárku. A viete čo, vy sa na ňu tak podobáte, že som si vás na chvíľu s ňou pomýlila! Neskúšali ste hľadať nejakých svojich príbuzných, tých skutočných?
Ach Bohdanka, ako by som ich našla? Veď si nespomínam na priezvisko, ani odkiaľ sme vlastne boli, odpovedala Darina, hladkajúc hrejivú tigrinku na kolenách. Pamätám si bombardovanie, keď som utekala na voze, potom tanky… Bežala som, bežala, až som nevedela o sebe! Hrôza to zostane v pamäti navždy. Potom prišla tá žena a celý život bola mojou mamou. Po vojne sa vrátil jej muž a stal sa najlepším otcom, akého som mohla mať… Zo svojej minulosti mám už len meno. Moja rodná rodina, mama, Majka… tí asi zahynuli pod bombami.
Nevšimla si, ako Bohdanka pri tých slovách nápadne stíchla a pozrela na ňu veľkými, belasými očami: Pani Darina, máte na pravom pleci znamienko v tvare lístočka?
Darina sa rozkašľala od prekvapenia, aj mačka uprene pozerala.
Ako to vieš, Bohdanka?
Moja babina má také isté. Volá sa Mária. Do dnes sa nevie zmieriť s tým, že jej dvojča Danka zmizlo počas bombardovania, pri evakuácii. Cesta bola preťatá Nemcami a už sa nedali vrátiť… a Danka zmizla. Nikdy ju nenašli.
Darina nemohla v noci spať. Chodila po byte, hľadela von z okna, vyčkávala. Tigrinka, teraz už Margita, sa jej držala stále pri nohách. Neboj sa Margita, so mnou je všetko v poriadku, len srdce mi búši, upokojovala ju pani Mrázová.
A potom konečne zazvonil zvonček. Darina s rozochveným srdcom otvorila dvere.
Dve staršie ženy stáli oproti sebe, nemé, šokované, no v očiach im žiarila iskrička nádeje. Akoby sa v zrkadle videli rovnako blankytné oči, šedivé vlnité vlasy a vrásky bolesti v kútikoch pier.
Napokon návšteva s úľavou vydýchla, usmiala sa a objala pani Mrázovú: Vitaj, Danko!
A na prahu, so slzami šťastia v očiach, stáli ich blízki rodina, čo sa znovu našla…
