Keď Ján dorazil do práce, zostal v nemom úžase. Kolegovia sa zhromaždili a niečo oslavovali. “Je dnes nejaký sviatok?” zamyslel sa Ján. “Áno, dnes máme dôvod na radosť moja manželka je konečne tehotná,” odpovedal kolega.
Všetci okolo boli rozžiarení, že Marek bude otcom. Zrazu sa k nemu priblížil ďalší spolupracovník a povedal: “Ty si prvý muž, ktorý oslavuje tehotenstvo svojej ženy. Zvyčajne všetci ľudia slávia až narodenie dieťaťa. Si skutočný chlap! Len si uvedom, že odteraz ti každý začne dávať rady a vyprávať strašidelné príhody o otcovstve.” Ján bol prekvapený a len ticho prikývol.
Kolega pokračoval: “Nasledujúcich deväť mesiacov budeš musieť plniť všetky želania svojej ženy. Keď sa nám narodilo prvé dieťa, manželka mi nedala pokoj! Bude ťa zasypávať požiadavkami, a potom už radosť opadne.” “Koľko detí máš a aké sú staré?” opýtal sa ďalší kolega. “Dve, ale už si ani nepamätám, koľko majú rokov. Dcéra má asi sedem alebo šesť. Už to letí.” Ján sa len usmial a nehovoril viac.
Keď večer prišiel domov, objal svoju milovanú ženu Vieru. “Dobre, že ti v práci nepovedali, že dieťa sa narodí už o pár dní. Ešte stále si myslia, že máme pred sebou deväť mesiacov. Neudržíš to v tajnosti, však?” Viera sa láskavo usmiala. “Pokúsim sa, ale asi to nevydržím,” povedal Ján s úsmevom.
O pár dní nato jeho žena porodila zdravého chlapčeka, ktorému dali meno Matúš. Ján si zobral voľno z práce, aby mohol pomôcť manželke a synčekovi. Každý deň sa ponáhľal domov, aby bol s rodinou, a kolegovia jeho konanie nikdy celkom nepochopili. Ján však vždy dával svoju rodinu na prvé miesto, už v tých dávnych časoch, keď sa ešte počítalo v slovenských korunách. Tieto časy si pamätám ako obdobie veľkej radosti a rodinného šťastia, ktoré žiarilo vo všetkých domácnostiach v Bratislave.
