Dnes som si zapísal krátky zážitok, ktorý s nami prežil nádherný zimný deň v našej záhrade v Trnave. Moji dvaja malí psí bratia, Samko a Miško, nikdy predtým nevideli sneh. Keďže máme doma fenu Fifi, ktorá nás vždy ochotne sprevádza, rozhodol som sa so svojou dcérou Vierkou vziať chlapcov von a ukázať im tú bielu nádheru.
Obaja blázni sa hneď rozbehli po záhrade, akoby objavovali nový svet. Skákali, váľali sa v snehu a pokúšali sa zachytiť snehové vločky jazykom. Sledovať ich čistú radosť bol balzam na dušu; ten smiech a štekot sa niesol až k susedom. Vierka sa nevedela prestať smiať a ani ja som sa neubránil úsmevu.
Po hodine šantenia boli psíkovia takí unavení, že len ledva vošli späť do tepla domu. Fifi ich pobádala a jemne zaviedla, akoby bola ich starostlivou sestrou. Zohriali sme ich pri radiátore, dali im misku vody a obaja zaspali okamžite, sladko ako slovenské deti po zimných radovánkach.
Táto chvíľa mi pripomenula, že radosť často nenájdeme v drahých veciach, ale v obyčajných okamžikoch v smiechu, vo chvíľach s blízkymi a v prírode. Dnes som sa naučil, že aj malá zmena v každodennom živote môže priniesť veľkú radosť a stmelí rodinu. Sneh za oknom, smiech dcéry a psíkov, to je tá pravá slovenská spokojnosť.
