Keď moja biologická mama prehrala boj s rakovinou, otec sa rozhodol priviesť do nášho domu novú ženu, aby nám bola matkou mne aj mojim súrodencom. Dlhý čas som sa vzpierala nazývať ju mama, no čoraz zreteľnejšie sa ukazovalo, že si tento titul naozaj zaslúži.
Keď mamka zomrela, bola som ešte malé dievča a otec ostal sám s tromi deťmi. Ťarcha starostlivosti o deti ho pohltila. V srdci si uvedomil, že potrebujeme materskú lásku, a tak požiadal ženu, ktorú poznal volala sa Zora aby nás prijala za svoje deti. Zora súhlasila, s láskavosťou a oddanosťou prijala našu rodinu. Okamžite prebrala domácnosť, dávala všetko do poriadku, a dokonca zo svojho vrecka kupovala látky, z ktorých nám šila školské rovnošaty.
Moji starší súrodenci sa s ňou rýchlo spriatelili a bez váhania ju začali volať mama. Len mne to trvalo dlhšie, nevedela som sa prinútiť. V tej dobe som mávala problém vyjadriť svoje city, no raz som dokázala Zore povedať, že moja mama vždy nosila vlasy v nízkom drdole. Odvtedy si Zora vždy upravovala vlasy presne tak, na počesť mojej biologickej mamy.
Napriek jej snahe a starostlivosti som sa nevedela prinútiť vysloviť slovo mama. Otec však vymyslel plán, ako mi to uľahčiť zorganizoval rodinnú oslavu a Zora upiekla moju obľúbenú makovú štrúdľu. Podmienka bola jasná: ak chcem kúsok koláča, musím ju osloviť mama. Nakoniec som to zo seba vypustila. Od tej chvíle patrila k nám naplno.
Naša rodina čelila viacerým skúškam: rodičia prekonali ťažké časy, zdravotné krízy. Mama si prešla rovnakou chorobou, ktorá vzala život mojej prvej mamy, no dokázala ju zdolať. Najväčšou ranou bola strata brata najstaršieho syna, ktorý záhadne zmizol noc pred svadbou a zomrel. Jeho smrť nás ochromila, no mama zostala pilierom, stelesnením dobrej vôle, nehy a nekonečnej lásky.
Napriek životným ranám vychovala päť detí, starala sa o vnúčatá a teraz s láskou obklopuje prapravnúčatá. Každé ráno vstáva ešte za tmy, aby doma všetko žiarilo čistotou, a pletie drobné šále pre tých najmenších. Rohatá je už svojimi šedinami, no stále má plné srdce rozprávok a lásky. Čas s ňou je radosť, odovzdáva nám dobro, ktoré akoby nemalo konca, a my jej deti aj celá široká rodina vieme, že je to požehnanie, mať ju pri sebe.
