Vtip
– Vierka! Vierka, tak mi daj odpísať!
Šepot Lenky sa niesol celou triedou, a pani učiteľka Martina Viktorová zdvihla hlavu od triednej knihy.
– Tichá! Lenka, upokoj sa, prosím ťa! Píš sama, nech sa učíš!
– Ale pani učiteľka, však je to ťažké! Lenka bola vždy hotová s odpoveďou.
– Nikto ti nesľuboval, že to má byť ľahké. A navyše, Vierka má iný variant zadania. Takže tentoraz jej prosby nepomôžu.
– Ako to?! Veď sedí tu vpredu!
– Práve preto. Martina Viktorová sa uškrnula. Dala som jej individuálnu úlohu.
– To je nespravodlivé! Lenka na chvíľku zaborila pohľad do zošita, ale vzápätí sa rozhliadala po ďalších možnostiach záchrany.
Nikto si nevšimol, ako sa Vierka stiahla za lavicou, nechcela sa pozrieť ani hore, ani okolo.
Všetci učitelia vedeli, že Vierka je prvá pomoc celej triedy. To dievča malo naozaj bystrú hlavu! A využívali ju všetci, čo mohli a čo nesmeli, len tak ľahko by niekomu neodmietla. No skús to povedať niekomu rovno do očí, hneď by sa urazili.
Vierka však nie bola zlomyselná. S odpísaním pomáhala, ale ako jej radila mama, opatrne, aby z toho nemala problémy u učiteľov.
– Vierka, viem, že si dobré dievča, hovorievala mama Júlia. Ale musíš myslieť aj na seba. Ak chceš ísť na školu, kam túžiš, potrebuješ dobré vysvedčenie. Nezabíjaj si ho tým, že za teba budú učiť iní.
Mama mala pravdu, Vierka to vedela, ale v triede, kde sa nikomu nič nechcelo, byť jednotkárkou bolo naozaj ťažké…
Po rozvode rodičov ju mama presťahovala na inú školu. Dôvodov bolo viacero. Jedným bol aj Vierkin mladší brat ten sa narodil v otcovej novej rodine, ešte kým mama s otcom boli svoji.
Nikto jej nič nevysvetľoval. Dospelí riešili svoje, Vierka sedela s kresliacim blokom a ceruzkami v detskej izbe. A stránku za stránkou usilovne vyfarbovala na čierno. Opakovane, starostlivo, snažiac sa, aby neostala ani malá biela škvrna.
Prvá si to všimla starká.
– Čo to robíte? Pozrite sa, kam ste dieťa dostali!
Starká bola mamina svokra, no prekvapivo, aj tak sa postavila za Júliu.
– Celá po otcovi, veru! Ten tiež mal večne pokušenia. Taká je povaha Bože, aký je podobný! Ale ten sa vždy vrátil a bez detí.
– A vy ste mu odpúšťali?
– A čo iné mi ostávalo, Julka? Mala som ho rada A vedela som, že aj on mňa. Inak by sa vrátil?
– Ťažké bolo odpustiť?
– Čo ti poviem! Ani po toľkých rokoch som to nedokázala úplne. Ale koho to teraz zaujíma. Ale vďaka Bohu, že tvoj muž mal dieťa tam vonku. Ty by si ho inak vzala späť si ako ja. Ale mysli teraz na Vieru. Nech netrpí, ona za nič nemôže
– Viete, to je pravda. Len my sme vinní
A robila, čo sa dalo. Našla si chvíľku a posadila šesťročnú Vierku pred seba, otvorene jej vysvetlila:
– Vierka, už nebudeme bývať s ockom v jednom dome.
– Prečo?
– Rozchádzame sa. Budeš so mnou a ocka uvidíš cez víkendy alebo keď bude čas, dobre? Ale nezabudni, ocko ti ostáva ockom! Nestratíš ho!
– A ty? Vierka si utierala hnev do sĺz. Dospelí sú takí čudní! Vždy musia po svojom!
– Ja od teba neodídem, veď vieš.
Vtedy Júlia pochopila, čoho sa najviac bála jej dcéra, keď každý výkres zafarbovala načierno.
Zabralo veľa času, kým Vierke vysvetlila, že ju nikto neopúšťa. S otcom sa stretávala nie tak často, ako si želala, ale aspoň pochopila, že to je medzi dospelými, nie ňou. Otec ju rozmaznával, ona sa hrávala s bratom a bola v poriadku aj s otcovou novou manželkou. Nikola nebola zlá a deti mala rada, takže nebolo dôvod na žiarlivosť či výčitky.
No aj tak sa v Vierke usadil tieň. Zamyslela sa občas, či neodišiel otec preto, že jej niečo chýbalo. Veď v novej rodine bol spokojný, vychovával syna, plánoval ďalšie deti. A ju nechcel vychovávať? Bola azda iná?
Mama i starká jej dookola hovorili, že to nie je pravda, no vnútorný hlas jej tieto slová nedovolil veriť úplne.
Ten vnútorný hlas bol zákerný vždy v pravú chvíľu rozvliekol pocit neistoty, keď Vierka potrebovala cítiť istotu.
Najskôr to nebolo také zjavné. Veď čo, keď sa jej triasli kolená, keď ju na začiatku školy vyvolali recitovať.
Celý týždeň predtým sa Vierka básničku učila s mamou. Rozprávala ju pred zrkadlom, s výrazom, presvedčená, že to zvládne. Aj v škôlke dostávala vždy hlavné úlohy, všetko si pamätala.
No tentokrát sa v pamäti rozhostila prázdnota. Vzala mikrofón, pozrela na blízkych a zabudla všetky slová. Slzy stekali, no slovo zo seba nedostala.
Zástupkyňa školy, ktorá jej dala mikrofón, si k nej čupla, pohladkala ju po tvári a zašepkala:
– Povieš mi ju potom?
Len prikývla.
Našťastie, Martina Viktorová nezabudla na Vierkinu básničku. Po hodine ju počkala pred školou.
– Tu si! Povieš mi tú básničku? Veľmi by som si ju rada vypočula!
Zdanlivo nepodstatná chvíľa, no pre Vierku práve vtedy nebolo nič dôležitejšie. Vystrela sa, pustila maminu ruku a zarecitovala verš od začiatku do konca. Okoloidúci dospelí jej zatlieskali.
– Výborne! Vedela som, že to dáš!
– Lenže Ja som to na pódiu nezvládla Vierku zaliali slzy.
– To nie je pravda! Jasné, že áno! Pozri, koľko nás tu je a všetci ti tlieskame! Úplne jedno, či to bolo teraz, alebo na zasadnutí! Vierka, si úžasná! Hovorím ti to ako zástupkyňa školy! Rozumieš?
– Asi áno
Ten moment si Vierka uchovala v srdci. A keď neskôr prešla do vyšších ročníkov a Martina Viktorová sa stala ich triednou, bola za to úprimne rada. Vedela, že ten človek podrží, nezradí.
A pani učiteľka naozaj na Vierku dozerala.
– Máte veľmi vnímavé dievča! Šikovné, múdre, ale krehké! hovorila Vierkinej mame. Také treba opatruvať. Rozmýšľali ste nad gymnáziom s matematikou? Má na to veľké dispozície. Tu jej je škoda, tu nájde málokoho, koho škola baví. Myslí na druhých, nechce vyčnievať, a to je, ako keby ste ju zakryli troma perinami. Je to škoda.
Júlia to chápala, len teraz nemohla nič zmeniť. Gymnázium bolo ďaleko, stará mama bola chorá, sama pracovala na dvoch miestach, šetrila na väčší byt v tej garsónke po rozvode im už začínalo byť tesno.
– Vydrž ešte chvíľu, Vierka. Poriešime to, keď sa všetko trochu upokojí, dobre? Júlia ju unavene hladila po vlasoch a privíňala k sebe na gauči.
– Maminka, neboj! Ja to zvládnem
– A v škole?
– Dobre je! usmievala sa Vierka, no v srdci vedela, že dobré to nie je.
– Dobre neznamená nič. a mama ju šteklila, kým Vierka všetko nevyrozprávala po pravde.
Navonok ju v triede nikto neponižoval. Ale za chrbtom počúvala:
– Zasa sa Vierka vyťahuje! Počuli ste, ako to zabila pri tabuli? Po jej odpovedi už nemáme šancu na jednotku!
Do očí nikto nič nevravel, ale jedného dňa sa všetko zmenilo.
– Vierka! Desať minút do konca! duplovala Lenka a nútila Vierku posunúť svoj ťahák.
Pani učiteľka bola vtedy zamestnaná správou na mobile a nič si nevšimla.
Vlado, sused z lavice, jej nenápadne posunul zošit, aby si mohla cez úlohy Lenky pomôcť.
– Ďakujem, šepla Vierka a iba ukázala prstom na zlý postup.
Viac sa nebolo treba dohadovať. S Vladom sa poznali od malých detí, nemuseli sa ani rozprávať. Pár čísel, kývnutie, a Vlado si opravil chybu sám.
Vierkin ťahák sa ocitol u Lenky a v triede bol až do zvonenia pokoj.
A po zvonení prišiel výbuch.
– Si normálna?! Sedíš tu ako socha! Koniec štvrťroka, ja nič nestíham a ty?! Lenka rozčuľovala a trieskala päsťou do lavice.
– Lenka, robíš z toho vedu Vierkin hlas bol navonok pokojný, vnútri sa však rozpaľoval hnev.
Prečo by mala stále niekomu niečo robiť navyše?!
Výraz dočerta s tým používala jej starká namiesto nadávok a prísne zakazovala Vierke hrubšie slová.
– Ty si slečna, nie prístavný robotník!
– Babka, ale aj ty si slečna! A nadávaš! Počula som!
– Ja už mám vek na to, aby som raz za čas povedala niečo pichľavé. Ty ešte nie! To sa pre mladé dievča nehodí, pochop máš byť originálna!
– Ale chalani nadávajú.
– To je iné. Zapamätaj si: čo sa smie chlapovi, nie je vždy dovolené dievčaťu. Taký je svet. Chceš byť kamoška pre svojho vysnívaného?
– A prečo nie?
– Lebo chalani sa so svojimi kamarátkami neoženia. Priateľku si vezmú domov, ale ženu hľadajú mystériu, nie parťáka. Vieš?
– Asi áno Babka, aj mamina s otcom to tak mali?
– Čiastočne Ale s tým ťa zdržovať nebudem. Spýtaj sa mami či otca Radšej si zapamätaj, že v žene musí zostať trošku tajomstva. A nadávky to nie sú.
– A čo teda?
– No, niečo iné! A neťahaj to zo mňa! Aspoň občas buď slečna!
Teraz by Vierka najradšej povedala niečo ostré ako Lenka, ale vedela, že by to nič nezmenilo.
– Lenka, daj jej pokoj! ozval sa zamračene Vlado, ktorý si balil učebnicu do ruksaku. Nemusí ti každý pomáhať.
– Ale kamaráti si pomáhajú! trucovala Lenka.
– Nie je to pravda! Vierka zvýšila hlas. Vlado si robí úlohy sám! Ja len niekedy ukážem chybu. A pomohla som aj tebe! Tak čo riešiš?!
Chytila ruksak, uvoľnila si cestu a vybehla z triedy preč, lebo mala čo robiť, aby sa nerozplakala.
Lenka za ňou nešla, len si zamrmlala:
– Už viem, ako s tebou, Vierková. Aspoň budeš pokornejšia
Týždeň spolu nehovorili. Ani potom.
Lenka pohovorila, trieda čakala, čo vymyslí tato, kto prekročí cestičku kreatívnej spolužiačke, bude mať sviatok, na to sa dalo staviť.
Vierka čakala trest, no Lenka ju prekvapila.
– Vierka, už dosť ticha! Dva týždne spolu nehovoríme. Udobrené? Ako budeš tráviť Silvester?
Lenka sa smiala tak nevinne, že sa Vierka trochu upokojila.
Lenže veľmi sa upokojila a darmo. Lenka nevie odpúšťať ani to, čo si sama domyslela.
Tak, keď Vierka našla v ruksaku lístoček, vôbec si to nespojila s Lenkou.
Vierka! Veľmi sa mi páčiš! Vlado
Písmo bolo na nerozoznanie od Vladovho a Vierke ani nenapadlo, že za tým môže byť niekto iný.
Kde mala tušiť, že Lenka celý týždeň nosila Gabriele Andrašovej, učiteľke slovenčiny, domov zošity, len aby našla niekoho, kto píše rovnako. A potom všetko zariadila s pomocou dievčat z vedľajšej triedy.
– Teraz si, Vierka, poplačeš! usmiala sa a šou sa začala.
Pri šatni na telocvik nebolo nikoho. Vierka trénovala podania, Lenky kamarátky ju držali bokom.
– Vierka, to bolo slabé! Skús silnejšie!
Keď Vierka našla lístoček, nik z dievčat nedal najavo ani myknutím brvy.
– Čo to je? Vierka! Neverím vlastným očiam! Naša tichá kráska, a Vlado sa zamiloval! Lenka schmatla lístok a tancovala po šatni, Vieme, čo teraz! Treba plán!
– Lenka, vráť mi to!
– Ale no! Vlastne počkaj! Najskôr stratégia! Vlado! rozbehla sa ku chlapčenskej šatni.
Vierka zbledla. O tom, že sa jej Vlado páči, vedel len jej denník. A mama.
– Je to zlé, mami?
– Prečo by malo byť?
– Je to skoro
– Láska predsa nemá skoro.
– Myslíš, že ho ľúbim?
– Myslím, že zatiaľ je to zamilovanosť. A tá je krásna. Je ako stáť pred otvorenými dverami. Za nimi je všetko radosť, šťastie, občas aj smútok. Láska je silný cit, ale bez nej život nemá chuť. Hľadať ju je normálne. A odpustiť si ju, to je najťažšie. Neboj sa pred ňou. Aj čakanie pred dverami môže byť nádherné. Vieš čo ešte?
– Čo?
– Že nič krásnejšie som v živote necítila. Okrem dňa, keď si sa narodila.
– Takže je to v poriadku?
– Samozrejme! S rozumom.
– Mami
– Mlčím! Veď vieš, čo je správne. Povedz mi radšej o tom chlapcovi. Poznám ho?
– Áno
Tajomstvo si Vierka strážila, no teraz…
Lenka podľa reakcie hneď vedela svoje. Stačil pohyb rukou pri skrytí lístka, pohľad na dvere, keď rozmýšľala, ako sa jej to mohol Vlado dostať do ruksaku. Ak by sa nezľakla Lenkineho vykrikovania v tej chvíli, isto by jej došlo, že on na to ani nemal možnosť veď bol s ňou v telocvični.
Chlapci vyšli zo šatne a zrazu všetci zistili, ako Lenka máva lístočkom, Vierka v kúte je bledá a trasie sa.
– Čo sa tu deje?
Martina Viktorová sa objavila odrazu a trieda na chvíľu stíchla.
– Pani učiteľka, máme novinku! Lenka bozkom lístok a tancovala nad hlavou. Tili-tili-testo, ženích a nevesta!
– Čo tárate? zamračila sa Viktorka. Čo to je?
– Lístoček! Vlado ho napísal Vierke! Že sa mu páči!
Smiech triedy stíchol na povel.
– Ticho! obrátila sa na Vierku. Vierka?
Vierka si spomenula na ten deň s básničkou a pohľad pani učiteľky, keď ju prosila, aby prišla za ňou recitovať.
– Nemáš sa čoho báť! Ja viem, že to zvládneš!
A nejako prirodzene, teraz spravila krok vpred, pohľadala v žene pred sebou kúsok maminej láskavosti.
– Lenka mi vzala lístok. Nechcela som, aby ho niekto čítal.
– Dobre, rozumiem. Vlado? obrátila sa pani učiteľka.
– Áno, napísal som ho! povedal Vlado namiesto vykrikovania, vytiahol lístok z Lenkinej ruky a pevne ho vrátil Vierke.
– Cudzie listy sa nečíta, Lenka!
– To nie je pravda! zakričala Lenka, už jej bolo jasné, že zo žartu nenávisti nič nebude. Vierku v triede nezosmiešni, skôr sa spojí s Vladom.
A práve v tej chvíli v Vierke niečo preplo. Zdvihla bradu, cítila v chrbte zvláštne šteklenie že by krídla? Ale veď lietať sa nedá! Ale prečo má pocit, že môže?
– Lenka? nahnevane pani učiteľka.
– Veď ja som len žartovala!
– Vráť mi ho! Vlado podal lístok Vierke. To je pre teba, nedávaj viac nikomu čítať, áno? Pani učiteľka, bude dnes písomka? Gabriela Andrašová vravela, že bude. Nesplnil som zadanie
– No, aspoň že s pravdou von! Bude. Ale tému upravím na aktuálnu vlnu. Poďte, hodina už beží, prezlečte sa.
Trieda sa rozbehla, nebrala už ohľad na rozhorčenú Lenku, smejúcu sa Vierku s Vladom, a maličký biely lístok, ktorý Vierka pevne žmýkala v ruke.
Tento lístček si Vierka starostlivo vlepi do svojho denníka. A bude ho strážiť, kým ho na vlastnej svadbe neodovzdá Vladovi.
– Tu to máš, muž môj.
– Čo to je, žena?
– Naše začiatky
– A veríš mi tak, že mi umožníš prečítať si, čo tam je?
– Ale veď všetko vieš
– Nie, všetko nie.
– A čo nevieš? Vierka sa k nemu túli, nevšímajúc si krik hostí a štrnganie pohárov.
– Vieš, keď si mi hovorila o tom prekročení prahu lásky?
– Áno?
– Urobila si ten krok?
Vierkine oči zažiaria a šepot Vlado jasne počuje aj cez krik a hudbu:
– Pravda, že áno! Ešte aj dvere som za sebou zavrela! Ja už do teba niesom len zamilovaná.
– Ako to? Vlado prekvapene na ňu pozrel.
– Tak to! Ja ťa milujem! Jasné?
– Teraz už áno Na zdravie, Vierka!
– Na zdravie!
Láska si cestu nájde, aj cez vtip. Ale najdôležitejšie je, že si Vierka začala veriť sama sebe. A to je to, čo človeka v živote posunie najďalej.
