Biela obrus, sivý život
Polievka bola výborná. Zuzana to vedela presne, lebo ju ochutnala trikrát počas varenia a zakaždým bola spokojná. Cvikla bola mladá, zo sobotného trhoviska na Miletičke, mäso na kosti sa dusilo dve hodiny, cesnak pridala až nakoniec, presne ako to má byť. Na stole horeli sviečky, biely, ľanový obrus; ten najlepší, ktorý roky odkladala len na skutočne výnimočné príležitosti. Pätnásť rokov manželstva to predsa výnimočné je.
Za oknom padala tma. Október v Bratislave býva vždy mokrý a šedý, plný vône rozmáčaného lístia a výfukových plynov z električiek. Zuzana upravila vidličku vpravo od taniera, naťahala obrus v rohu, hoci ležal dokonale. Potom zostala stáť uprostred kuchyne, len tak, počúvala pravidelné tik-tak hodín nad chladničkou.
Pavol vošiel o pol deviatej. Počula ho štrngať s kľúčami, potom spadol na dlážku igelitový obal, cvakol vypínač v predsieni.
– Čo tu máš na stole? zabočil do kuchyne ešte v bunde a s červeným nosom od jesennej sloty.
– Poď, umy si ruky, sadni si. Zuzana sa usmiala. Boršč, kura, urobila som aj šalát.
Pavol zhodil bundu rovno v dverách, prevesil ju cez opierku stoličky, obzeral sa.
– Sviečky? Načo?
– Ako načo, Palo. Veď výročie.
Nič nevravel, len prešiel k drezu, hneď si opláchol ruky a sadol si. Zuzana naliala boršč, postavila mu tanier. Smotana domáca, tiež z trhu. Navrch mu položila lyžicu, tak to mal rád.
Pavol privoňal, nabral, ochutnal. Prežúval.
– Kyslé to je.
Zuzana si sadla naproti.
– Fakt? Mne sa pozdáva.
– Mama robí boršč inak. Je taký… hustejší. U nej má pravý šmrnc.
Zuzana vzala lyžicu.
– Jedz, kým je teplé.
– Veď jem. Pavol otočil tanier. Obrus načo biely? Veď zašpiníš.
– Nezašpiním.
– Počkaj. uchechtol sa. Mama na sviatky dáva vždy bordový. Je to praktickejšie. A pekné.
Zuzana sa pozrela na sviečky. Plamienok sa chvel, vždy keď sa Pavol pohol.
– Palo, spokojne povedala, dnes je pätnásť rokov, čo sme svoji.
– Veď viem.
– Nepovedal si ani slovo, keď si prišiel.
Pozrel na ňu, začudovane, pohoršene.
– Čo mám povedať? Gratulovať? Veď žijeme spolu, to nie sú narodeniny.
– Tak aspoň… Ja neviem. Proste pätnásť rokov je…
– Je to pätnásť rokov, prerušil ju. Kde je kura?
Zuzana vstala, priniesla kura rovno z rúry. Dozlatista, s bylinkami, Pavol tak miloval.
– Suché je, povedal po prvom kúsku.
– Práve som ho vytiahla.
– Mohla si ho dať skôr. Mama ho má vždy šťavnaté. V hliníku podá.
Zuzana si nabrala kúsok. Žuvala. Za oknami prefrčalo auto, odrazilo svetlom po strope.
– Bol si dnes za mamou? spýtala sa.
– Zastavil sa po práci. Prečo?
– Tak som sa len pýtala.
Pozrel zas na obrus.
– Nemala si dávať biely, Zuzka, vážne. To nie je seriózne. Mama vie, ako sa má stolovať. Vždy to má tip-top: správny riad, obrus, chlieb nakrájaný na tenko. Ty tu kývol na chlieb aké krajce…
Zuzana odložila vidličku.
Nie prudko. Len ju kľudne položila vedľa taniera.
Vnútri sa jej niečo sťahovalo a uvoľňovalo, ako päsť.
– Pavol, povedala rovno, sama sa čudovala hlasu, čo to vlastne hovoríš?
Pozrel na ňu podráždene, ako keď niekoho vyrušia pri jedle.
– Čo? Hovorím len, že mama vie uvariť lepšie. Neurážka.
– Prišiel si, nepozdravil ani jedno slovo, len všetko kritizuješ. Veci, čo varím, obrus, krajce chleba, kura. Tri hodiny som varila.
– No a? To mám tlieskať? Veď je to tvoja úloha.
Zuzana mlčala.
– Úloha, zopakovala, akoby si to slovo ochutnala.
– Samozrejme. Si doma, staráš sa, ja zarábam. Všetko má logiku.
– A pätnásť rokov je teda tiež len… samozrejmosť?
– Čo sa ti zasa nepozdáva? Chceš, aby som tu deklamoval? Zasmial sa. Mama vždy vravela: Menej romantiky, viac poriadku, rodina tak vydrží.
Plamienok sviečky blikol. Akoby už aj ona počula, čo treba.
Zuzana vstala. Odsunula tanier. Prešla k oknu, pozerala na mokré strechy, žlté okná, strom na dvore už bez listov.
Potom sa obrátila.
– Pavol, zober si veci.
Zdvihol hlavu.
– Čože?
– Zober si veci a choď. Prosím.
Díval sa na ňu, ako keď niekto začne hovoriť cudzím jazykom. Krátko zasmial, skoro zakašľal.
– Myslíš vážne?
– Áno.
– Kvôli boršču?
– Nie kvôli boršču.
– Kvôli čomu teda? hlas mal jačivý. Lebo som povedal o mame? Zuzana, je to smiešne.
– Mne nie je do smiechu.
– Vadí ti to? Vstal, prekrížil ruky. Tak prepáč mi, dobre? Sadni si.
– Nie, Palo.
Čakal slzy, krik, trieskanie dverí. Ale nie tento pokoj.
– Ty nežartuješ, povedal pomaly.
– Nežartujem.
Ticho. Hodiny odtikávali, sviečky horeli.
– Kvôli jednej hádke, začal.
– Nie jednej, zarazila ho. Pätnásť rokov tej istej hádky. Choď, Palo. Zober, čo treba, ostatné neskôr.
Stál ešte minútu. Potom odišiel do spálne. Počula, ako otvára skriňu, šuští igelitkou. Zuzana zostala v kuchyni, pozerala na sviečky. Horeli rovno, ani sa nechyľali.
Keď vyšiel s taškou, na prahu sa zastavil. Pozrel na stôl. Na biely obrus, na boršč, na hrubé krajce chleba.
– Budeš ľutovať, povedal.
– Možno, odpovedala Zuzana. Zbohom, Palo.
Dvere cvakli. Počúvala, ako utíchajú kroky po schodoch.
Potom zhasla sviečky už nebolo prečo ich nechať horieť , pozbierala riad. Boršč schovala do chladničky, nechuttiac na jedlo.
Byt voňal cibuľou, aj trošku vlhkom, vždy tak na jeseň, keď ešte radiátory nehrejú.
Zuzana si ľahla o pol jedenástej. Nezaspala hneď, dívala sa do stropu, počúvala susedov, čo pozerali televízor, a jediné, čo jej išlo hlavou: neplakala som. Zvláštne.
***
Pani Tamara otvorila dvere skôr, než Palo stihol druhýkrát zazvoniť. Vždy stála za dverami, akoby intuovala.
– Palinko! chytila si líca, pozrela na tašku. Preboha, čo sa stalo?
– Vyhodila ma, povedal drsne.
– Kto? Tá tvoja? Ústupila, pustila ho dnu. Hovorila som ti to toľkokrát! Poď, polievku mám, zemiakovú, s kuraťom, čo máš rád.
Vyzul sa, zašiel do kuchyne. Voňalo tam jedlom a tým zvláštnym starým ako v bytoch osamelých ľudí: trochu naftalínu, trochu valeriány, cez to varené.
Mama behala okolo, stále rečnila.
– Hneď mi bolo jasné, že nie ste si súdení. Chladná žena, Palo, to je problém. Od takých sa deti nezvyknú rodiť, to je príroda. Tu, chlieb tenko nakrájaný.
Chlieb bol presne nakrojený, krásne plátky. Palo si pomyslel, že Zuzana vždy krajce na hrubo.
– Mami, nechaj to…
– Čo také? Vravím pravdu! Pätnásť rokov ťa trápila, čo máš z toho? Žiadne deti, žiadna domácnosť. Jedz, polievka studne.
Polievka bola dobrá, silná, presne ako vravela. Palo jedol v tichosti.
Prvé dni prešli ako v sale. Chodil do práce, večer jedával s mamou, pozeral televízor. Tamara varila s radosťou, každý deň vyťahovala kotlety, kládla mu na stôl, hovorila: Máš zle farbu, musíš jesť poriadne.
Na tretí deň mu ona sama vybalila tašku.
– Ten košeľu si už nevezmi za večerou zahlásila. Modrá je lepšia.
– Ja mám rád sivú, povedal.
– Ja vravím, modrá lepšia.
Mlčal. Zjedol, vypil čaj. Mama popritom hovorila o susede z tretieho, ktorá odišla, žije sama, a nič jej nie je, a Palo vedel, že za tým je narážka na Zuzanu, ale nepočúval.
Po týždni povedala, že jeho topánky sú úplne zničené, že v sobotu budú kupovať nové.
– Mami, sú v pohode.
– Vidím, podrážka sa odliepa.
– Nie, neodliepa.
– Odliepa. V sobotu ideme.
V obchode obúvala páry, čo sa páčili jej, nie jemu. On chcel čierne, rovné, ona vybrala hnedé so sponou.
– Pozri, ako fajn.
– Nepáčia sa mi.
– Palo, nebuď dieťa. Tieto sú lepšie.
Predavačka sa tvárila, že nás nepočuje. Palo sa videl v zrkadle: muž v hnedých topánkach so sponou, bez výrazu.
Kúpil hnedé.
Večer mama rozprávala, aký bol dobrý chlapec, ako ho sama vychovala, ako Zuzana nič z toho neocenila. Palo prikyvoval.
Občas myslel na biely obrus. Na sviečky. Nechápal, načo to Zuzana všetko robila. Pätnásť rokov, čo je na tom?
No myslel na to.
A aj na to, že Zuzana neplakala. Nekričala. Iba stála pri okne, kľudná, nechala ho ísť. Nevedel, odkiaľ v nej tá sila. Čakal niečo iné.
Na konci mesiaca mala už mama jeho rozvrh. Povedala v utorok pôjdeš k lekárovi, už si objednaný, vo štvrtok ideme k tete Zuzke, v piatok sa neones, upečiem koláč, nečakám rada.
V piatok sa oneskoril, lebo v práci bola porada. Z autobusu volal mame, tá rozprávala celú cestu Palo držal mobil, pozeral von do tmy.
Koláč bol dobrý. Všetko chutilo.
Sedel za stolom a cítil, ako mu čosi tlačí na hrudi. Nie bolesť, len tlak. Ako by tu bolo menej vzduchu.
***
Prvé tri týždne Zuzana akoby blúdila v hmle.
Chodila do práce, domov, varila jednoduché jedlá pre seba, spala. Najťažšie boli večery v byte bolo ticho, najprv desivé, potom len obyčajné.
Kamarátka Silvia volala každý druhý deň: Zuzka, ako si? Nechceš prísť na kávu? Zuzana odpovedala, že je v poriadku, netreba. Silvia aj tak prišla prvú sobotu, doniesla víno a keksy, sedeli spolu do druhej ráno. Zuzana porozprávala o sviečkach, boršči a maminej správnej úhľadnej výbave, Silvia len ticho povedala: Ten chlap… To ju potešilo.
– Urobila si správne, Silvia povedala napokon. Úplne správne, Zuzka.
– Bojím sa, priznala Zuzana.
– To prejde.
Po odchode Silvie stála uprostred obývačky a dívala sa na ťažké tmavofialové závesy. Pavol ich sám vyberal pred ôsmimi rokmi, hovoril: Hrubé, neprenikne svetlo, praktické. Tak zostali. Zuzana ich doteraz neriešila. Závesy ako závesy.
Na druhý deň ich dala dole.
Bola s nimi vyše hodiny, garniža ťažká, musela stáť na stole. Zložila, schovala ich do skrine. Izba sa okamžite zmenila sivé októbrové svetlo, chladné, bolo lepšie než večná tma.
Potom presunula gauč. Nepomohla si sama, zavolala suseda pána Miroslava, staršieho pána, čo vždy rád pomáhal. Gauč stál teraz pod oknom, naň dopadal iný svet. Divné, ale príjemné.
Od druhej týždňa spávala lepšie. Nie dokonale, ale už nie do tretej rána s očami do stropu.
V práci sa nezmenilo nič. Zuzana bola dobrá účtovníčka, spoľahlivá, presná. Kolegovia ju rešpektovali, najmä pani Kováčová, hlavná účtovníčka, malá, prísna, stále s perlovými náušnicami, málo hovorila o sebe, ale Zuzanu mala rada.
Koncom októbra si ju Kováčová zavolala do kancelárie.
– Zuzana, riekla rovno, od nového roka odchádzam za dcérou. Riaditeľ ti chce ponúknuť moje miesto. Hlavná účtovníčka.
Zuzana chvíľu mlčala.
– Mne? opýtala sa len, nie pre nepochopenie, ale len aby niečo povedala.
– Tebe. Nevidíš, kto maká? Dlhodobo počítam s tebou. Ber to.
Cestou domov v autobuse dumala. Hlavná účtovníčka. Iná zodpovednosť, iné starosti. Trochu sa toho vždy bála. Palo kedysi povedal: Načo ti kariéra, ja zarábam. Vtedy súhlasila, ani neprotestovala.
Teraz sedí v autobuse, sleduje svetlá, a povie si: prečo vlastne nie?
November preletel v zhone. Zuzana začala menší bytový preráb na vlastné náklady: spálňu pretrela na bledžltú, závesy vymenila za ľanové, vzdušné. Kúpila nový lampáš oranžový a večer nechávala horieť len ten. Byt sa menil, pomaličky. Stával sa jej vlastným.
Kúpila pár muškátov, dala na parapet. Tie kvety voniali sviežo, zelene, hodili sa k ľanovým závesom aj žltej stene.
S Pavlom riešila veci cez právničku. Všetko prebehlo pokojne. Byt bol jej, nevyžadoval nič, nehádal sa. Možno mu mama poradila, možno ho to už unavilo.
V decembri ponuku prijala. Kováčová jej podala ruku.
– Šikovná si, povedala. Prvýkrát sa na ňu usmiala skutočne, srdečne.
Silvestra trávila u Silvie, v hlučnej spoločnosti, s deťmi, so psom, s majonézákom v troch misách. Bolo fajn, aj trochu smutno tak špeciálne, ako len vo sviatky. Vypila pohár šumivého, pozrela sa na ohňostroj a pomyslela si: Rok je za mnou. Žijem a celkom dobre.
***
Pavlova zima nevychádzala.
Mama rozhodla potrebuje lekára. Sama ho objednala ku všeobecnému, kardiológovi aj na gastro, lebo zle vyzeráš, Palo. Všetci vraveli na tvoj vek v poriadku, mama sklamaná krútila hlavou, akoby niečo chcela nájsť, niečo veľké na starosť.
V práci bol prchký, kolegovia si to všimli. Mišo, s ktorým fajčili na balkóne, raz povedal:
– Čo si taký nervózny?
– Nič, povedal Pavol.
– Doma niečo?
– Nie.
Mišo dokúril, šiel preč. Palo zostal na chodbe, díval sa do špinavého okna na dvor. Sneh tam bol sivý, vyšlapaný, plný fľakov od oleja. Nechcelo sa naspäť. Ani domov, ani nikde.
A kam by vlastne chcel?
Nevedel.
Mama ho čakala každý večer s večerou, a s programom ďalej: čo si obliecť, kam ísť, kedy byť doma. Nechal mobil, hneď volala. Nedvíhal, volala znovu. Potom SMS: Bojím sa, Palo, kde si?
V jeden februárový večer sa zdržal u Miša pozerali hokej, pivko. Prišiel domov o pol jedenástej.
Mama sedela v kuchyni potme, po jeho vstupe zapla svetlo a pozrela sa naň tak, že mu prebehla husia koža.
– Kde si bol?
– Mami, vravel som.
– Zdržím sa odpísal, to nie je vysvetlenie. Stúplo mi napätie.
– Mami…
– Poď, zohriala som ti. Položila mu pred neho tanier kotliet. Mobil už nevypínaj, trikrát som volala.
– Nevypínal, len som nepočul. Hokej bol.
– Hokej, povedala tónom, akoby išlo o niečo hriešne.
Jedol, pozeral do taniera.
Začal sa ospravedlňovať. Všade, furt: prečo neskoro, prečo tá košeľa, prečo nezavolal, prečo nejedol.
Pamätal sa, kedysi s pýchou hovoril: Mama vie, ako treba. Teraz mu to znie čudne, trápne.
V marci si chcel prenajať izbu. Našiel lacný v Karlovej Vsi, neďaleko práce. Oznámil to mame.
Začala plakať.
Nie nahlas, len ticho, povedala: Takže ti je zle, sťažujem ti život. Už rozumiem, Palo.
Nevzal si izbu.
V noci sa mu občas snívala Zuzana. Nie v romantike len: ona niečo varí v kuchyni, raz spolu idú autom. Obyčajné obrazy. Prebudil sa, pozeral na strop, kde nič nie je, len strop.
Premýšľal: čo robí? Ako je?
A hneď: iste má niekoho.
To ho zvláštne nahnevalo.
***
Február bol prekvapivo žiarivý. Sneh biely, pravý, ráno keď Zuzana kráčala na zastávku, svietilo slnko, až musela žmúriť. Napadlo jej, že si kúpi slnečné okuliare; už dlho chcela.
Tak urobila. Ružové, so subtílnym rámom. Nasadila v obchode, zasmiala sa sebe v zrkadle.
V práci sa všetko pohlo. Nové povinnosti boli ťažšie, ale šli jej celkom dobre. Občas tam bola do ôsmej, triedila doklady, preberala veci s riaditeľom, pánom Horváthom, dôsledným, stručným človekom, ktorému záležalo na presnosti. Bol spokojný, bolo to cítiť.
Kolegyne mala dobré. Mladá účtovníčka Dominika na ňu pozerala s obdivom, nosila jej kávu bez pýtania. Zuzana poďakovala, Dominika vždy trošku očervenela.
V marci ju Silvia vytiahla na oslavu k svojej kamarátke Natálii. Zuzana nechcela cudzie prostredie, neznámi, povinnosť sociálnej role. Silvia trvala: Zuzka, už stačí sedieť doma, budeš sa baviť.
Natália bola veselá, pohostinná, bývala v priestrannom byte s dvoma kocúrmi a obrovským fikusom. Hostí dvanásť, Zuzana prvé polhodiny držala Silviu, po čase však prehodila reč s učiteľkou matematiky o knihách.
Karol sedel oproti nej. Nevšimla si ho hneď. Bol z tých, čo sa nestrkajú do pozornosti: stredne vysoký, trochu šedivé vlasy, obyčajný sveter. Rozprával málo, počúval, smial sa len vtedy, keď fakt mal dôvod.
Ku koncu večera sedeli pri okne s čajom. On sa spýtal, ona odpovedala, potom sa rozhovorili. Bol inžinier, práca na projekte, už štyri roky sám manželka zomrela na rakovinu. Povedal to jednoducho, bez pátosu.
– Ty a Natália, ste sa ako zoznámili? spýtala sa.
– S jej bývalým mužom. On sa odsťahoval, zostala nám kamarátka. Napil sa čaju. Ty si zo Silviou kamarátky už dlho?
– Od vysokej.
– Je dobré mať takú kamarátku.
– Veľmi, priznala Zuzana.
Vymenili si čísla, bez očakávania. Ozval sa o tri dni, káva. Súhlasila.
Stretli sa v kaviarni kúsok od práce. Debatovali dve hodiny; ona porozprávala o rozvode, on počúval, nekomentoval, nesúdil. Potom rozprával on. Vyšli pred podnik, postáli v zime, bolo fajn. Spýtal sa, či môže ešte niekedy zavolať. Povedala áno.
Potom bola prechádzka po nábreží. Potom kino. Až v apríli večera ho pozvala k nej na večeru.
***
Karol býval na piatom v starom tehláku v Ružinove. Zuzana stúpala po schodoch s vínom v ruke, premýšľala: otvorím a bude tam neporiadok, musím predstierať pohodičku. Trochu nervozity, akú poznala človek naučený byť posudzovaný.
Zazvonila.
Otvorilo sa. Z bytu voňali jablká. Sladko, ešte niečo teplé, škoricu by prisahala.
– Poďte ďalej, usmial sa. Pripravil som jablkový koláč. Snáď neprekáža?
– Práveže veľmi vhodný, povedala.
Byt bol jednoduchý, žiadna dokonalá úprava, ľudské prostredie na poličkách knihy, náradie, na kuchynskom stole noviny. Nič vystavované, žiadne dokonalosti. Len obyčajné bývanie.
Spolu pripravovali šalát. Ona krájala paradajky, on syr. Občas rozprávali, občas mlčali príjemné ticho.
Zuzana sa pristihla, že čaká. Už-už povie: S uhorkami by to bolo lepšie, alebo: omáčka mala byť iná, alebo aspoň pohľad, aký tak dobre poznala za tých pätnásť rokov.
Nič nepovedal. Sadli si, nalial víno, pozrel na stôl, potom na ňu.
– Ďakujem, že ste prišli, povedal.
Len tie tri slová. Jednoducho.
Zuzana sklopila zrak a vnútri na chvíľu pocítila uvoľnenie celé tie roky niečo unášala, až teraz mohla zložiť.
Za oknom bol aprílový večer. Zapli lampy, strom pod oknom sa už zelenal. Koláč voňal po byte.
Rozprávali hodiny. Ona o detstve, o tom, že chcela byť učiteľka, skončila ekonómku. On o projekte, reštaurovaní historických budov. Zuzana počúvala a myslela: dobrá práca, opravovať pokazené.
Keď sa chystala ísť, vyviedol ju k schodom.
– Som rád, že sme sa spoznali.
Myslela cestou na koláč, na jednoduché večery bez očakávania úderu.
***
Leto prešlo ticho, pekne.
Vídali sa často, no bez naháňania. Spolu trhovisko v sobotu, ona kupovala bylinky a smotanu, on ryby. Varili spolu, úplne iné ako variť v strese, alebo osamote.
Raz ostala na noc. Dorána varil kávu, bez ceremónií, len tak.
– Ideš dnes do práce? opýtal sa.
– Od dvanásť.
– Nezájdeme na trh? Bude čerešňa.
Zuzana vzala kávu oboma rukami. Za oknami letné ráno, vôňa rosy, krik vtákov. Chcelo sa jej plakať, ale nie zo smútku, z niečoho iného. Z toho, keď si človek zrazu uvedomí, že mu je dobre.
– Ideme, povedala.
Na jeseň Karol ponúkol, aby sa prisťahovala. Nie slávnostne, len medzi rečou pri umývaní riadu: Zuzi, možno by si sa mala presťahovať. Bolo by ti tu dobre. Miesta veľa, aj mne lepšie.
– Potrebujem čas, povedala.
– Jasné. Rozmysli si.
Rozmýšľala dva týždne. Potom povedala áno.
V novembri sa presťahovala. Byt ponechala, zatiaľ neprenajímala. Preniesla knihy, muškáty, lampu, ľanové závesy. Karol posunul poličku v pracovni, aby mala miesto na svoje knihy, ukladali spolu. Jeho technické, jej romány, spolu pekne.
V decembri si dali sobáš ticho, bez osláv, len so Silviou a kamarátom Karola, Milanom. Potom išli štyria na večeru veselo aj chutne, Silvia plakala, ale tvrdila, že od radosti.
V januári zistila, že je tehotná.
Stála v kúpeľni s testom v dlaniach, dlhé minúty nehybne naň hľadela.
Bolo jej štyridsaťtri. Vždy si myslela, že deti už nebudú. Pavol nechcel, alebo ona, nehovorili o tom, roky bežali. Lekári nikdy nezakázali, prosto sama si povedala nie je mi súdené.
No stalo sa.
Karol bol v pracovni, rysoval. Prišla, zastala vo dverách. On to vycítil, otočil sa.
Pozrel jej do tváre.
– Čo sa stalo? šepol.
Podala mu test. Vzal ho, pozrel, mlčal. Potom vstal, objal ju, dlho nič nehovoril.
Napokon riekol:
– To je krásne, Zuzi. Veľmi krásne.
Schúlila sa mu na pleci a konečne sa rozplakala. Po rokoch. Držal ju ticho a len občas šeptal: Bude dobre. Bude dobre.
***
Apríl sa vrátil do mesta. Znova kaviareň, znova nábrežie, tentoraz už Zuzana pomalšie, trochu bokom brucho jej už riadne narástlo, Karol šiel vedľa a držal ju pod pazuchou.
Šiesty mesiac. V robote to vedeli všetci. Riaditeľ jej povedal: Blahoželám, pani Tarabová. Miesto máte isté, nestarajte sa. Dominika na ňu hľadela s novým rešpektom, tým, aký majú mladé ženy voči ženám, ktoré vedia žiť.
V spoločnom byte sa objavovali nové veci výbavička po troškách: postieľka ešte v krabici, malý nočný lampáš v tvare mesiaca, kopa drobností. Zuzana ich niekedy len tak prekladala v šuflíku a myslela, aké je to skutočné.
Ráno pila čaj pri okne, pozerala na dvor, kde sa už zelenala prvá tráva. Voňala mokrá zem, trochu jablká z neďalekej záhrady. Bolo dobre a ticho.
Občas, najmä večer, keď Karol zaspal a ona ešte ležala ticho, vnímala pohyby toho malého vo vnútri a myslela na minulosť. Nie s bolesťou, ale ako na starú fotografiu: bola raz taká kapitola, s takými ľuďmi. Bolo jej niečo ľúto. Ani nie mohla povedať čo možno tých pätnástich rokov, čo nič nedali. Alebo mladej samej seba, ktorá tak poctivo varila boršč a rozkladala biely obrus.
O Pavlovi nič nevedela. Silvia spomínala, že ho raz videla v obchode, vraj zostarol. Zuzana prikývla, nič nepovedala. Nič mu nepriala zlé, stal sa cudzím príbehom, nie jej.
***
Pavol sedel s mamou v kuchyni.
Za oknom apríl, no v byte akoby bola stále zima: ťažké závesy nepustili svetlo, na poličkách tie isté veci, ten istý pach korvalolu, vývaru, dávnej, zabudnutej minulosti.
Tamara miešala polievku, hovorila bez prestania.
– Zasa zle vyzeráš, Palo. Treba ti na vyšetrenie, nie tam na fabriku, samí fušeri, ale do polikliniky na Šancovej, poznám dobrého kardiológa. Ja ťa objednám.
– Mami, je mi dobre.
– Ty to nevieš oceniť; chlapi nikdy nevedia, kým nie je neskoro. Aj tvoj tatko vravel všetko fajn… a vieš, ako skončil.
Palo pozeral do stola.
Na stole bol károvaný obrus, modro-biely. Praktický. Mamina mala pravdu, nezašpiní sa.
Položila pred neho tanier.
– Jedz, je čerstvá. Dnes pohánková s hovädzím, čo máš rád.
– Mám rád, odvetil.
Vzala lyžicu, polievka bola dobrá. Mama vedela variť.
– Palo, povedala, sadla si oproti nerozmýšľal si o tom, čo som vravela? O tej Marte?
Pavol zdvihol zrak.
– Nerozmýšľal.
– Škoda. Slobodná, vdova, byt má vlastný. Pýtala sa na teba.
– Mami.
– Čo mami? Máš štyridsaťpäť. Byť sám je nenormálne, to sa nerobí.
– Ja mám ženu, vyletelo mu.
Mama naň pozrela.
– Kde máš?
– Nikde… Myslím, že nechcem Marťu. Nechcem teraz nič dohadzovať.
– Ako sa postaráš, ak sedíš a nič nerobíš? Hľadíš do stola. Dobre viem, synak, myslíš na Zuzanu. Ale načo? Vyhodila ťa. O takých ženách viem ja svoje…
– Mami! prerušil, a v hlase niečo zaznelo, že stíchla.
Ticho; hodiny klopali, za oknom čvirikal vták.
– Jedz, vychladne povedala mama po chvíli Kto by ťa ešte tak nakŕmil?
Pozrel do polievky.
Bola dobrá. Skutočne dobrá. To sa uprieť nedalo.
Vzala lyžicu, jedol. Pri jedle myslel na ten dávny október, unavený prišiel domov, hneď frflel na obrus, boršč, na to, že mama vie lepšie.
Vtedy nechápal, že nie je o obrus. O čo, začal tušiť až teraz. Prineskoro, s veľkým omeškaním, ako chápu veci tí, čo si nikdy neuvedomujú včas.
Bol v klietke. To slovo prišlo samo, Palo ju takmer položil späť, keď sa zjavilo v mysli. Klietka. Predtým si myslel, že ju stavia Zuzana jej varenie, jej povaha. Ale ona nič nestavala. Len ustupovala, roky. Klietku mal vystavanú sám, najprv doma u mamy, potom v manželstve, teraz zas tu.
– Chutí? spýtala sa mama.
– Chutí, mami.
– Vidíš? Bez matky by si zahynul.
Nič nepovedal.
Za oknom vták pišťal hlasnejšie, jar sa tlačila von; v škáre medzi závesmi sa tlačil pás žiarivého, preňho zbytočného aprílového svetla.
Pavol sa skrčil nad tanierom a dojedol.
***
Zuzana stála večer na balkóne v ich spoločnom byte a dívala sa na západ slnka. Brucho mala veľké, stáť sa nedalo dlho, ale predsa vyšla chcela vzduch, jar. Z dola voňala premočená zem, niečo mladé, čo nemá meno, ale cítiť len na jar.
Za jej chrbtom Karol telefonoval s kolegom. Na kuchynskom stole stáli dve šálky, jej aj jeho, žiaril teplý oranžový lampáš, ten, čo si priniesla.
Položila ruku na brucho. Dieťa sa pohlo, nie silno, lenivo, podvečerným tempom.
– Ahoj tam, povedala potichu.
Bolo trochu strašidelné. Bolo dobre. Tiché, nepokojné, ozajstné šťastie, bez sľubov, len tak: aprílový západ, vôňa hliny, svetlo z okna a nový život, ktorí čaká svoj čas.
Ešte chvíľu stála.
Potom vošla dnu.
