Môj kamarát mi stále tvrdí, že ma miluje, ale za celé tie roky ma nikdy naozaj nevybral.
Už tri roky hráme túto zvláštnu hru. Tri roky sa zvádzame potajomky ako dvaja tínedžeri skrývajúci sa pred rodičmi. Tri roky počúvam stále tie isté sľuby ako pokazený rádioprijímač v starej škodovke. Tri roky žijem vzťah, ktorý existuje iba ak jeho manželka nie je nablízku a to je, povedzme si úprimne, dosť nepraktické.
Neprišla som do jeho života s tým, že viem, že je ženatý. Nie, až po pár mesiacoch mi svitlo oni žijú s manželkou bežný život, spoločne kupujú zemiaky na trhu, hádajú sa pre ponožky rozhádzané po celom Petržalke a chodia na hrob babičky do Košíc. V tom čase som už však bola citovo namočená hlbšie než slovenské zemiaky vo vode pred varením.
Od začiatku bolo všetko na podmienky. Vídať sme sa mohli len v presne určené dni a časy a vždy niekde, kde náhodou nestretneš spolužiaka z gymnázia alebo tety z Hriňovej. Nikdy nemohol prespať. Nikdy sme spolu necestovali do Tatier ani do Bojníc. Ja som nikdy nemohla pridať ani nevinnú fotku na Instagram, nieto ešte spoločnú selfíčku z výletu. Ani len zamatová narážka!
Keď som mu večer napísala a on neodpísal bolo mi jasné, prečo. Ak zmizol na celý víkend takisto. Jeho skutočný život bol niekde inde. Môj svet sa točil len okolo prázdnych medzier, ktoré pre mňa vo svojom kalendári vyrezal ako šunky v chladničke po výplate.
Nespočetnekrát som sa ho opýtala priamo či opustí ženu. Pokojne, rozumne, ako dospelá. Vždy rovnaká odpoveď: Áno, ale teraz ešte nie. Stále čakal na ten pravý moment ten, čo nikdy nepríde. Vraj to nie je jednoduché, treba niečo vybaviť, ona je na ňom závislá, nechce jej ublížiť… Túto vetu som už začala nenávidieť asi viac ako pondelkové rána. Vždy nové ospravedlnenie. Nový termín. Nová nádej.
Ja som bola tá, ktorá sa prispôsobovala. Menila som si rozvrh, rušila plány na kofolu s kamarátkami, naučila som sa nevyzvedať, aby sa neboli hádky. Keď šiel s ňou na dovolenku alebo slávil výročie svadby predsierala som, že o nič nejde a svoj stres som riešila tatrankami. Keď prišiel za mnou po hádke doma, ja som bola tá, ktorá ho objala a povedala, že všetko bude dobré.
Ja som bola tá, ktorá počúva.
Tá, ktorá chápe.
Tá, ktorá čaká.
Napriek tomu som nikdy nebola tá vyvolená. Boli chvíle, keď som si myslela, že teraz už naozaj odídem. Raz tvrdil, že hovoril s právnikom. Ja mu opäť povedala, že takto nie som šťastná. Zas som hľadala podnájom, zas som dúfala, že tentoraz všetko vsádzam na jednu kartu. Ale vždy sa niečo prihodilo práca, rodina, peniaze, jednoducho teraz nie je vhodná chvíľa.
A ja som zostávala. Zamrznutá v príbehu, ktorý sa neposúval ani o milimeter.
Medzitým žilo moje okolie ďalej. Kamarátky sa vydávajú, stavajú domy, plánujú deti s menom Ľubomíra alebo Bohumír. Ja som klamala. Tvrdila som, že som sama, alebo že mám niečo bez nálepky. Pravdu som nepriznala, lebo som vedela, aká je a vedela som, čo by mi povedali. Napriek tomu som ostávala. Nie preto, že by som bola naivná, ale preto, že som ho milovala. Alebo som si aspoň myslela, že ho milujem. Občas si už ani nie som istá.
To najviac bolelo nie to, že neopustil manželku.
Najviac ma bolela skutočnosť, že sa za mňa nikdy nepostavil.
Keď sa jej niečo nezdalo, stiahol sa odo mňa.
Keď mali doma napätie ja som zmizla.
Keď si mal vybrať medzi tým, že sa pri mne usmeje alebo bude vyzerať dobre pred ňou vyhrala ona.
Ja som nebola voľba.
Bola som skôr záložný hráč na lavičke, čo môže čakať donekonečna. Ešte stále som s ním, ale už nie som rovnaká.
Chcem ho, ale som unavená. Unavená z toho, že rozumiem, že čakám, že mi stačí pár omrviniek lásky a pár minút ukradnutého času. Potrebujem radu, aby som konečne mohla urobiť posledné rozhodnutie.
Zažili ste niečo podobné aj vy?
Čo by ste mi povedali, keby ste ma teraz mali pred sebou?
