Vieš čo, s príchodom jari naši rodičia začali rozmýšľať, že by predali záhradu. Už sú starší a zdravie im neslúži na to, aby sa starali o celý ten pozemok. Moja sestra teda tu si predstav Elišku, ona už mala svoje deti, robotu, stále v jednom kole, čas na pomoc rodičom nebol. Dôchodcovia to premýšľali hore-dole, nakoniec sa ale odhodlali.
Eliška si normálne vydýchla už sa nebude musieť cítiť previnilo, že nestíha pomáhať na záhrade. Aj cesta do záhrady bola celkom dlhá. Nie raz im vravela, nech to predajú, že im môže na oplátku pomôcť kúpiť niečo bližšie. Netúžila celý život pleť burinu, skôr by si vedela predstaviť oddychové miesto niekde, kde si môžu prečítať knihu alebo si spraviť piknik. Pre našich bola záhrada hlavne kvôli kompótom a lekvárom.
Eliška s mužom ledva stíhali cez víkend nejaké domáce povinnosti, nie to ešte cestovať a makať na záhrade. Jej muž robil na takej pozícii, že ho nikde kedykoľvek zavolali do práce aj cez víkend. Eliška dobre vedela, že záhrada im prináša viac starostí než oddychu. Po návrate z víkendu trvalo aj niekoľko dní, kým si fakt oddýchli.
Preto bola Eliška s tým rozhodnutím spokojná. Záhrada sa predala. Niekoľko rokov všetci žili v pohode bez nej. Lenže, po čase jej začalo niečo chýbať stále mala túžbu mať nejaký kúsok prírody, kde by si jednoducho oddýchli. Jej manžel ju raz prekvapil nápadom, nech kúpia nový pozemok.
Jeho pracovný režim sa ustálil, takže už sa konečne dalo aj cez víkendy vypadnúť na čerstvý vzduch. Aj deťom by to prospelo. Dohodli sa, že nebudú nič viac sadiť: akurát pár stromčekov a kríkov s ovocím, aby deti mali vitamíny. Rodičom hneď povedali, že tento pozemok už bude len na oddych žiadne hriadky a pletie. Nápad mal úspech. Teraz už len vybrať, čo kúpiť.
Obzerali rôzne ponuky a nakoniec našli jeden parádny pozemok pri Nitre: slušný domček, všetko potrebné vysadené. Predávajúci starý pán, už vdovec na záhrade nerobil, a tak sa rozhodol predať.
Všetko papierovo vybavili, Eliška bola nadšená jej sen sa splnil. Domček bol pekný, úplne v pohode na bývanie, zatiaľ nič netrebalo opravovať. Na leto si naplánovali vylepšovanie. Dali si dovolenku a celé dni trávili na vidieku.
Prvý týždeň ubehol v pokoji. No potom začal chodiť na návštevu starý pán, čo im dom predal. Vopred zavolal, že si príde po posledné veci OK, žiaden problém. Lenže, začal sa sťažovať. Najskôr museli vysvetľovať, prečo odstránili jednu starú ríbezľu bola suchá. Potom, prečo vytrhli kalinu, ktorú nechceli.
Ďalej sa rozčuľoval, že vraj taká dohoda nebola: že on s nebohou pani tú kalinu zasadili ešte dávno a že brusnice tam predsa musia byť. Keď videl namiesto jahôd skalku, tiež sa mu to nepozdávalo lenže to bola ozdobná alpinka!
Obišiel celý dvor a všade mal nejaké výhrady. Nakoniec to môj švagor nevydržal a povedal na rovinu: Pán sused, dali sme za pozemok peniaze, je v našom vlastníctve. My rozhodujeme o tom, čo bude na pozemku rásť a čo nie.
Veď predsa predaj neznamená, že bývalý majiteľ si môže chodiť po dvore, ako sa mu zachce. Keby to tak bolo, túto zmluvu by nikdy nepodpísali. Dedo odišiel. Lenže na druhý deň sa vrátil. Priniesol si krík v rukách a išiel ho zasa sadiť namiesto tej kaliny.
Švagor sa čudoval, čo to skúša. Tak mu povedal, že ak chce, môžu mu vrátiť peniaze a môže si pozemok nechať. Dedo odmietol, ale krík si tam napriek tomu zasadil. Neskôr sa pristavila suseda nechápala, čo tam bývalý majiteľ robí. Ten sa hneď začal sťažovať na nových, ale suseda mu povedala, že Eliška a jej muž si môžu s pozemkom robiť, čo chcú. Len mu to nevedela normálne vysvetliť.
Potom sa s nami suseda podelila o historku dedo sa pohádal už so všetkými v ulici. Po smrti manželky je veľmi zvláštny. Varovala nás, že si pokojný život asi nedáme: bude stále vymýšľať a chodiť. Navrhla, nech to skúsi obecný úrad, nech mu dovysvetľujú, kto je teraz majiteľ.
Za ten čas dedo stihol ten svoj krík zasadiť a potichu sa vytratil. Potom ešte párkrát prišiel pre svoje staré veci, niečo po dvore pobehal a zas odišiel.
Jedného rána švagor šiel do práce robí v stavebnej firme a všetkým kolegom to porozprával. Tí ho hneď podpichli, že kúpil dom aj s vejminkom. Ale na pomoc mu neodmietli začali stavať poriadny plot. Dedo bol dva-tri dni preč. Keď sa vrátil, čudoval sa, že už sa na pozemok nedá chodiť len tak.
Začal nadávať, skúšal preliezť, nakoniec šiel na obecný úrad. Tam už o ňom vedeli svoje. Čo mu tam povedali netuším, ale odvtedy prišiel iba raz po posledné veci. A od tej doby máme konečne pokoj.
