„Až po svadbe!“ – povedala svojmu snúbencovi

Vieš čo sa mi stalo včera? Akurát som vyšla z fitka a vidím, že mám sedem zmeškaných hovorov od mamy, poviem ti, docela som sa zľakla. Potom som si prečítala správu od nej: Zavolaj mi späť! Aj keď už bolo okolo jedenástej večer, hneď som jej volala, lebo mama je dosť citlivá a kvôli banalite dokáže byť hore celú noc. S plačom mi prezradila, že sa niečo stalo, že možno bude musieť zrušiť svadbu.

Moja sestra, Heda, má len dvadsaťtri. Je veľmi ambiciózna a šikovná dizajnérka, pred rokom skončila školu a rýchlo si našla super prácu. Študovala dizajn a počas školy pracovala na polovičný úväzok. Keď skončila, rovno ju zobrali do firmy, kde robila stáž. Aj osobný život Hedy bol doteraz ako z rozprávky. Ale len do toho večera…

Heda sa už niečo vyše roka stretáva s Petrom, ktorý je o tri roky starší. Býva sám, pracuje, šetrí si na byt, pôsobí naozaj slušne a zdvorilo.

Všimli si termín na matrike, do svadby ostávali už len pár týždňov.

A teraz to príde… Niekto napísal Hede na sociálnych sieťach! Ty ma nepoznáš, ale ja ťa poznám viac, než si myslíš mala by si vedieť toto pred svadbou… Heda kukla na jej profil, bola to žena okolo štyridsiatky. Čo také tam mohla mať?

Ale tá cudzia pani sa nevzdala a posielala Hede správy z rôznych účtov, až napokon sa dohodli na stretnutí v kaviarni neďaleko Hedinej práce. Heda sedela a čakala, keď do kaviarne vošla tehotná žena. Najskôr si nemyslela, že je to ona, ale potom ju videla, ako kráča rovno ku nej.

Ty si Heda? Volám sa Ela, s Petrom sa stretávam viac než rok a o štyri mesiace sa nám narodí syn.

Heda samozrejme jej vymyslenú historku nevzala vážne. To je blbosť, nie? Predsa ona je vo vážnom vzťahu s Petrom už vyše roka a čoskoro bude svadba! Ela nechcela debatovať ani dokazovať nič, len Hede na odchode povedala, že má jej číslo a môže zavolať, ak by mala otázky. A ešte dodala, že môže hovoriť s Petrom.

A čo jej povedal Peter? Tu to začalo byť zaujímavé. Heda sa rozhodla, že skutočné veci spolu začnú až po svadbe. Chodili spolu, objímali sa a bozkávali, ale viac nič. Heda bola v tom úplne neskúsená.

Peter mal už svoju dávku skúseností. Bol trpezlivý ale aj netrpezlivý a rozhodol sa pre spoločnosť bez záväzkov, aby si uspokojil svoje potreby. S Elou sa zoznámil niekde v meste a hneď jej dal najavo, že nechce žiadnu vážnu vec, žiadne plány. Ela to na začiatku brala len nedávno sa rozviedla, má dieťa, dostáva slušné výživné a pracuje. Takýto dočasný vzťah jej sedel, veď medzi nimi bol veľký vekový rozdiel.

Peter povedal, že keď sa narodí malý, dá urobiť test otcovstva, a ak je jeho, bude ho podporovať. Vraj je to Hedina vina, lebo on je zdravý mladý muž, a jej stredoveké zásady ho k tomu doviedli.

Teraz Peter nalieha na Hedu, aby ho neopúšťala, lebo ju miluje a Ela bola len kvôli fyzickému kontaktu keby Heda mala rozum, Ela by sa v jeho živote neobjavila.

Peter povedal, že ak bude chlapec jeho, pomôže, ale nechce mať nič spoločné s Elou. Ona chce dieťa, odmietla peniaze za procedúru, tak je to jej problém.

Aký máš na to názor, je Peter vinný? Jeho mužstvo vraj ovládlo rozum, veď ako sa zachová mladý muž, keď mu chýba blízkosť? Alebo by mala Heda čím skôr utekať od takého snúbenca, lebo nedostatok intimity fakt nie je výhovorka na neveru?

Оцініть статтю
Додати коментар

;-) :| :x :twisted: :smile: :shock: :sad: :roll: :razz: :oops: :o :mrgreen: :lol: :idea: :grin: :evil: :cry: :cool: :arrow: :???: :?: :!:

thirteen − five =

„Až po svadbe!“ – povedala svojmu snúbencovi
Tenho 66 anos e, desde o início de janeiro, vivo com uma rapariga de 15 anos que não é minha filha. É filha de uma vizinha que partiu para junto de Deus poucos dias antes do Ano Novo. Antes disso, viviam sozinhas num pequeno T0 alugado, três portas ao lado da minha casa. O espaço era minúsculo: uma cama de casal, uma cozinha improvisada, uma mesa pequena que servia para comer, estudar e trabalhar. Nunca vi luxo ou comodidade naquele lar – só o essencial. A mãe da rapariga esteve doente durante anos, mas mesmo assim trabalhava todos os dias. Eu vendia produtos por catálogo e fazia entregas porta a porta. Quando isso não chegava, ela montava uma banca à porta do prédio e vendia pastéis de nata, papas de aveia e sumos naturais. A rapariga, depois da escola, ajudava – preparava, servia e arrumava. Muitas vezes vi-as fechar a banca já tarde, cansadas, a contar moedas para perceber se dava para aguentar o dia seguinte. Era uma mulher orgulhosa e trabalhadora. Nunca pediu ajuda. Eu, quando podia, levava-lhes comida ou cozinhados, sempre com cuidado para não a embaraçar. Nunca vi visitas naquela casa. Familiares também não apareciam. Ela não falava de irmãos, primos ou pais. A rapariga cresceu assim: com a mãe, habituada desde pequena a ajudar, sem pedir nada e a contentar-se com o que havia. Hoje, pensando bem, talvez devesse ter insistido mais em ajudar, mas respeitava sempre os limites que ela impunha. A partida da mãe foi repentina. Um dia estava a trabalhar, pouco depois já não estava cá. Não houve despedidas longas, nem familiares que aparecessem. A rapariga ficou sozinha naquele apartamento – com o aluguer e contas por pagar e a escola a começar em breve. Lembro-me do seu rosto nesses dias: andava perdida, sem saber o que fazer, com medo de ficar na rua e sem saber se alguém a iria buscar ou enviar para um sítio desconhecido. Foi então que decidi acolhê-la em minha casa. Não houve reunião, nem grandes palavras. Só disse que podia ficar comigo. Ela encheu uns sacos com roupa – o pouco que tinha – e veio. Fechámos o apartamento, encontrámos o senhorio e ele percebeu a situação. Agora vive comigo. Não está cá como um peso, nem como alguém a quem tudo é feito. Dividimos as tarefas. Eu cozinho e organizo as refeições. Ela ajuda a limpar – lava loiça, arruma a cama, varre e organiza as áreas comuns. Cada uma sabe o que lhe compete. Não há gritos nem ordens. Tudo é conversado. Assumo os seus gastos: roupa, cadernos, material escolar, lanches diários. A escola fica a duas ruas de casa. Desde que veio, ficou mais difícil financeiramente. Mas não me pesa. Prefiro assim do que pensar que está sozinha, sem apoio, a viver a mesma insegurança de sempre, ao lado da mãe doente. Ela não tem mais ninguém. E eu não tenho filhos a viver comigo. Acredito que qualquer pessoa faria o mesmo. E vocês, o que pensam sobre esta minha história?