Pred pol rokom postihla našu rodinu veľká smola zomrel nám otec. A potom, o ďalších šesť mesiacov neskôr, nás navštívil jeho brat, strýko Dušan. Skutočne, strýko Dušan k nám chodil skôr raz za uhorský rok. S otcom si nikdy veľmi nerozumeli, síce sa nehádali, ale ani nelíhali v dobrom. Ich vzťah bol zakonzervovaný na teplote mrazničky každý žil svojím vlastným spôsobom života.
Ako cesta, Dušan? opýtal som sa. A prečo ma oslovuješ na vy? Veď som tvoj najobľúbenejší strýko! zasmial sa strýko Dušan tak sladko, akoby práve získal diplom za najobľúbenejšieho strýka roka.
Strýko nič neoznámil, nepredvídal svoj príchod. Netušili sme o jeho plánovaní, pripravovať sa naň sme sa rozhodli asi tak, ako sa pripravujeme na inváziu komárov vôbec. Od otcovho pohrebu s ním mama ani ja neprehodili ani jedno slovo. Ani raz nezavolal. A zrazu tu bol, veselý ako veverička na žaluďoch.
Pri čaji strýko Dušan začal hneď rozprávať: Ako to rozdelíme dedičstvo? Bude nás naň trojica? Pribudne ešte niekto? Mama sa naň pozrela, akoby práve vyhlásil, že je prezident republiky. Aké dedičstvo, prosím pekne?
Dedičstvo naozaj bolo. Mali sme slušný byt, veľký krásny domček na dedine a dve autá. Mama ma presviedčala, že predáme dom a kúpime mi byt v meste, kde študujem. Ale zatiaľ, to iste, sme sa rozhodol neprispať zbytočne. Dali sme si čas.
Aké dedičstvo? Veď to, čo brat zanechal! povedal strýko. Keby tu nebola Katka a ja, tak máte všetko vy a ste za vodou! Ale takto nič! Ale ja som brat predsa! Mám nárok na dedičstvo! Nie, nemáš! Zákon je na našej strane! A čo svedomie?
Strýko Dušan je však mazaný ako líška. Presne vedel, že podľa zákona nezdedí ani cent, a tak vymýšľal na svedomie. No logika v jeho slovách chýbala ako internet v roku 1985. Otec a strýko si nikdy neboli blízki, majetok s ním nemal nič spoločné.
Keď začal otec vážnejšie chorľaveť, jasne povedal: všetko patrí mne a mame. Nikomu inému. Otec nemal chuť s niekým deliť dom či autá z jeho strany to bola čistá slovanská zásada.
Ani zo svedomia, Dušan, niet! povedala mama. Vieš veľmi dobre, že ste si s bratom nikdy veľmi nerozumeli!
Strýko znova vymyslel drámu: Vždy je to ako v tých tragikomédiách, že? Chlap sa ožení, žena všetko zhrabne a zvyšok rodiny len hľadí na prázdnu tašku!
Dušan začal tlačiť na naše city, chcel si ukoristiť podiel z majetku. Mama sa však nechala uniesť len málokedy: Dovidenia, Dušan! Nebudeme to viac riešiť!
Strýko odkráčal a my sme zamkli dom a presunuli sa naspäť do bytíku v Bratislave. Poznali sme Dušana dosť dobre bol tvrdohlavý ako sviečka na torte v protivetre, a tak sme boli pripravení, že to dotiahne až na súd. Veď išlo o pekný balík eur: tretina honosnej vily, tretina pekného bytu v centre, a tretina dvoch áut. Celkom slušná suma.
Strýko to naozaj dotiahol na súd. Dúfa, že vyhrá. Lenže zákon je jasne na našej strane. O čo vlastne hrá to vie asi len on a jeho zázračné ašpirácie na rodinný Oscar.
