Z nemocnice som vyšla práve vo chvíli, keď som sa v dverách zrazila s jedným mužom.
Prepáčte, povedal, krátko sa na mňa zahľadel a potom s výrazom pohŕdania odvrátil zrak, akoby som pre neho ani neexistovala.
Koľkokrát som už zažila podobné pohľady… Na vysoké, štíhle dievčatá sa muži dívajú inak ich oči sú plné záujmu a túžby. Ale na mňa sa pozerajú len prázdno, bez citu. Niekedy mám pocit obrovskej krivdy. Veď predsa nie som vinná za to, že som sa narodila takáto.
Ako malé dievča boli moje bucľaté líca a guľaté nohy všetkým na smiech aj obdiv. V škole som stála v rade na telocviku medzi dievčatami vždy prvá, lebo som bola najväčšia. Deti ma prezývali “Tučibomba”, “Dýňa”, dokonca aj “Prasiatko Peppa”. To ešte šlo zniesť, ale tie najhoršie prezývky si asi nikdy nebudem chcieť pripomenúť. Učitelia síce videli, čo sa deje, no nič nevyriešili.
Skúšala som rôzne diéty, no stále som mala chuť jesť. Keď sa mi aj podarilo trochu schudnúť, kilogramy sa rýchlo vrátili. V tvári som vraj bola pekná, ale kila navyše všetko pokazili.
Chcela som byť učiteľkou, ale vzdala som sa tohto sna bála som sa posmechu detí. Po škole som nastúpila na zdravotnícku školu. Keď niekoho niečo bolí, nezáleží mu na tom, či má zdravotná sestra pár kíl naviac, hlavne že vie pomôcť.
V našej skupine bolo len pár chalanov a babám išlo hlavne o módu a lásky. Ja som bola vždy sama. Dievčatá ma posadili vždy do prvého radu a samy sa ukryli za mojím chrbtom, aby ich lektorka nevidela.
S túžbou som sa pozerala na nádherné šaty vo výkladoch v centre Bratislavy. Nikdy ich však neoblečiem. Vždy som nosila voľné svetre a široké sukne, aby som skryla svoju postavu. Bola som poriadne šikovná študentka a injekcie som vedela pichať bezbolestne. Za to ma mali starší pacienti radi.
Raz ma dievčatá prehovorili, aby som šla s nimi na klzisko a pubertiaci ma začali posmešne komentovať: “Pozri, beží na mäsokombinát!” Smiech za chrbtom mi skoro privodil slzy.
Mama sa ma snažila zoznámiť so synmi svojich kamarátok. Párkrát som dokonca na rande šla, ale jeden sa pri pohľade na mňa otočil chrbtom, akoby na nikoho nečakal. Druhý sotva otvoril ústa a už ma začal obchytkávať. Odstrčila som ho, spadol do kaluže a vynadal mi, kto vraj o mňa môže vôbec stáť. Bola som z toho zdrvená a viac som rande odmietala.
Na sociálnej sieti som si nastavila ako profilovku Fionu zo Shreka. Keď mi raz niekto napísal, aká som v skutočnosti, odpísala som, že presne taká, len nie zelená. Dotyčný to zobral ako vtip a pýtal sa, kedy sa stretneme, ale ja som s ním už viac nekomunikovala.
Jedno popoludnie sa na chodbe nemocnice do mňa naraz rozbehol asi šesťročný chlapček.
Kam sa ponáhľaš? chytila som ho za ruku. V tejto časti sú chorí ľudia, to sa tu bežať nemá.
Chcel som sa previezť po linoleu, priznal sa úprimne.
S kým si tu?
S otcom, za babkou. Kde je tu záchod? spýtal sa so smiechom.
Poď, ukážem ti, odviedla som ho na koniec chodby. Zvládneš to sám?
Malý sa na mňa pozrel s pohŕdavým pohľadom. Ako na dospelého chlapa som sa však nehnevá. O chvíľu už vyliezol zo záchoda a spokojne si odfúkol.
Tak poď, ukážeš mi, v ktorej izbe leží tvoja babka, povedala som.
Malý vážne prikývol, prstom si prešiel po perách, zamyslene sa pozrel na čísla izieb a zamieril k štvorke.
Si si istý? Vari si nezapamätal číslo? Alebo nevieš čísla? zaváhala som, lebo tam bola mužská izba.
Veľmi dobre viem, som už veľký. Pozri, tam je piatka! ukázal na správne dvere.
Ty šibal! zatvárila som sa prísne.
Chlapec sa rozosmial. Ako sa voláš?
Filip, stihol povedať, než sa dvere piatej izby otvorili a vyšiel vysoký, sympatický muž.
Filip, kde si toľko? a keď ma zbadal, letmo sa na mňa pozrel a už ma ignoroval. Robil hlúposti? spýtal sa.
Zase ten známy pohľad… Nerobil, nekričte naňho, povedala som a odišla.
Poď, rozlúč sa s babičkou, ideme, zachytila som ešte za sebou.
Na druhý deň prišli Filip s otcom znovu za babkou. Muž prešiel okolo mňa ako okolo vzduchu. Vyplazila som mu jazyk za chrbtom. Filip sa obzrel, rozosmial sa a ukázal mi palec hore. Usmiala som sa a zamávala mu.
Po popoludňajšom tichu som vošla do piatej izby.
Dnes vám to pristane, pani Elena Kríková. Prišli za vami vnuk? opýtala som sa.
Videli ste ho? Naozaj zlatíčko. Rada by som ešte žila, aby som videla, ako vyrastie.
Ešte je priskoro odchádzať, ešte budete pestovať pravnúčatá! povedala som jej povzbudivo.
Kiežby, povzdychla si. Mám oňho strach. Vyrastá bez mamy.
Jeho mama…
Nie, nezomrela, povzdychla si. Ušla a nechala nám syna na krku.
Povedali ste svojho…?
Filip nie je môj rodný vnuk, ale milujeme ho ako vlastného. Môj syn si vzal krásavicu, po svadbe priznala, že už má syna. Takto sa predsa nezačína život v pravde! Môj manžel skoro zomrel na infarkt, ja som teraz skončila v nemocnici.
Pred dvoma rokmi mama Filipa prijala lukratívnu ponuku a odišla robiť modelku do zahraničia. Chlapec jej prekážal, ženy, s ktorými sa syn zoznamuje, sú tiež len krásne egoistky. Filip ich nechce.
Celý deň som na príbeh pani Eleny myslela. Keď som jej šla večer dať injekciu, prekvapila ma.
Pani Elena, nemali by ste sa rozrušovať, veď viete, hovorím prísne.
Ja viem. Pozrite, podala mi obrázok.
Bol tam nakreslený chlapec držiaci mamu a otca za ruky. Na prvý pohľad bolo jasné, že je to Filip s rodičmi.
Filip si hľadá mamu. Myslím, že nakreslil vás, povedala pani Elena.
Ale kdeže, nakreslil svoju mamu, nesúhlasila som.
Svoju už nepozná. Tá bola štíhla, a tu je mama veľká, vyššia ako otec. To ste vy.
Rýchlo som si všimla, že mama na obrázku je skutočne mohutnejšia. Aj dieťa vníma, že mám objemnejšiu postavu. Muž ako Filipov otec si ma nevšimne. Zase raz snívam nadarmo…
Odvtedy, vždy keď som prišla k Elene Kríkovej, vymenili sme si pár slov. Keď ďalší raz Filip prišiel, hneď za mnou pribehne.
Dobrý deň. Máte spoľahlivé ruky? spýtal sa vážne.
Asi áno, odpovedala som zmätene.
Babi hovorila, že je v dobrých rukách. Skoro ju už pustia, však? O týždeň budem mať narodeniny, vychrlil.
Myslím, že babku onedlho pustia. Koľko budeš mať?
Šesť! zajasal. Pozývam vás na oslavu!
Rada prídem, ale záleží na vašom otcovi.
Idem sa opýtať! odbehol.
Nevšimla som si, kedy odišli. Na druhý deň ma však Ivan s Filipom čakali pri sestre.
Oci, veď si sľúbil, nástojil Filip, keď som prišla.
Pozývam vás na narodeniny môjho syna. Tu máte adresu aj číslo. V sobotu o jednej. Ak teda nemáte iné plány.
Vaše údaje sú u nás v karte, povedala som rozpačito. Žiadne plány nemám.
Filip bude čakať. Ak neprídete, bude smutný, a s ním aj mama. A vy ste sama hovorili, že nemá byť rozrušená.
Celý týždeň! Musím ešte niečo zhodiť, prebehlo mi hlavou.
Doma som to celé vyrozprávala mame.
Určite choď. Deti vedia viac ako dospelí. Možno sa zblížite aj s jeho otcom? Filip si hľadá mamu.
Jeho otec si ma ani nevšíma, povedala som zúfalo.
Vieš čo, možno mu záleží viac na pocitoch dieťaťa, než na svojich. Inak by mal už dávno opäť modelku.
V sobotu som si ráno upravila vlasy a zvolila šaty, jemne som si namaľovala oči. Skúmala som sa v zrkadle, ale nech robím čokoľvek, štíhlejšia nie som.
Darček som kúpila hneď, ako ma pozvali. Filip bude čakať, musím tam ísť, povzdychla som si.
Stlačila som zvonček a dvere sa okamžite otvorili. Srdce mi bilo ako splašené.
Prišla Alžbeta! vrhol sa ku mne Filip a objal ma zo všetkých síl.
Pohladila som mu krátke vlasy a podala darček. Oči mu zažiarili od radosti.
V izbe už stál slávnostne prestretý stôl. Pri ňom sedel Ivan, vedľa neho krásna blondína – typ modelky. Na druhej strane sedel starší pán určite Filipov dedko.
Blondína si ma premerala s prekvapeným výrazom. Zo-, zoznámte sa, to je moja záchrankyňa, Alžbeta. Toto je Boris Miňovský, môj manžel. Synčeka poznáte. A to je… známa Ivana, Mirka, predstavila ma Elena Kríková, bez pohľadu na blondínu.
Blondína nespokojne krútila obočím. Elena mi začala nakladať šalát a náhodou zhodila do vína z pohára blondíny. Tá prudko vyskočila, stolička za ňou spadla a vypukla panika.
Hoci sa Elena ospravedlňovala, blondína sa pobalila a odišla. Ja som tiež chcela odísť.
Neberte si to osobne, začal Ivan.
Neboli ste to vy, kto ma oblial, povedala som. Asi už pôjdem.
Mama napiekla koláč. Zostaňte chvíľu. Potom vás odveziem domov.
V aute bolo dlho ticho.
Nemuseli ste ma odprevádzať. Zvládla by som to sama, preťala som mlčanie.
Mama by mi to neodpustila. Zdá sa mi, že vás stále stretávam. Možno chce, aby sme sa zobrali, dodal s iróniou.
Neprekáža mi, že ma neľúbite. Ja vás tiež nie. Nesnívam o vás, povedala som. Hlas mi zradne zadrhnul. Nemusíte ma vidieť, sľubujem.
Vtom auto zastalo pred domom. Chcela som rýchlo vystúpiť a natiahla som sa po kľučku.
Pustite ma, povedala som rozhodne.
Zrazu sa ku mne Ivan naklonil a pobozkal ma. Prudko som ho odstrčila.
Čo to robíte? Krásne blondínky vás omrzeli? Teraz skúšate plnšie? Áno, mala by som vám byť vďačná za vašu priazeň… v očiach mi planula zlosť.
On na mňa hľadel ohúrene. Blondíny si boli svojou krásou isté, ja nie. Prepáčte. Neviem, čo to do mňa vošlo. Nechcel som vás uraziť. Myslel som, že…
Áno. Nikdy ma žiadny muž nepobozkal, iba tí, ktorí si mysleli, že mi robia láskavosť. Vždy ma ľutovali. Nikto sa ma nesnažil skutočne spoznať, vykričala som a odišla z auta.
Koncom augusta sa v Bratislave výrazne ochladilo, začalo pršať a listy rýchlo opadávali. Ubehli tri týždne od Filipových narodenín. Ivana som nevidela.
Raz večer som prišla z práce a vyzula si premoknuté topánky.
Mal si tu návštevu. Mladý, pekný, trocha nervózny muž, povedala mi mama.
Aký muž?
Zdalo sa, že mu na tebe veľmi záleží. Dal mi číslo a prosil, aby si mu zavolala.
Okamžite som mu na kuchyni zavolala.
To som bol ja osobne. Filip je chorý. Vedeli by ste prísť mu pichnúť injekcie?
Samozrejme. Hneď som tam!
Cestou som sa ešte zastavila v lekárni po potrebné veci.
Filip sa potešil, keď ma zbadal. Mal spotené vlasy a bol celý slabý. Umyla som si ruky, pripravila injekciu antibiotík.
Veď vieš, že mám dobré ruky. Nemusíš sa báť, upokojovala som ho.
Filip len silno zažmúril oči a po pichnutí skonštatoval, že to vôbec nebolelo.
Ivan mi hádzal pohľady a skúmal ma úplne inak, ako to kedy robil niekto predtým. Sčervenala som a cítila sa krásna. Srdce mi tĺklo ako vtáča v hrudi.
Zase ma viezol domov.
Alžbeta, poďme niekedy na kávu. Nikdy sme si poriadne neporozprávali.
Robíte to kvôli Filipovi? Prosím, nerobte to. Mohla by som dúfať a vy by ste ma nikdy nemohli ľúbiť. Také maľké ako ja sa neľúbia.
Prečo by nie? Si útulná, láskavá a hebká. Deti sa nemýlia, nedá sa im klamať. Mne aj Filipovi sa páčiš. A myslím, že môžeme vytvoriť krásnu rodinu.
A čo ak sa Filipova mama vráti?
Nevráti sa. Poslala oficiálneho vzdania sa na syna aj súhlas na rozvod. Vydala sa znova v zahraničí. Filip je môj syn. Tak čo, pôjdete ku mne na rande?
Áno, povedala som len tak, obyčajne.
Pre každého na svete je niekde niekto. Jedna duša, bez ktorej je všetko horšie, či už dobre alebo zle. A nezáleží, ako ten človek vyzerá. Problém je, že sa niekedy nenájdu alebo, ak sa nájdu, nespoznajú v tom druhom svoju vlastnú dušu.
A láska? Možno práve láska vie rozpoznať v “škaredom káčatku” krásneho labute a v začervenej dievčine krehkú, milujúcu dušu. Jedinú na celom svete, stvorenú len pre neho.
