Deň sa začal príchodom nového dievčaťa do našej škôlky. Volala sa Zuzana. Bola v našom veku, no vyzerala inak. Jej nevhodné šaty boli posiate záplatami, a ryšavé vlasy mala pevne zviazané dozadu a uchytené vyblednutou mašľou. Veľké zelené oči skrývali nevysvetliteľný smútok. Neskôr sme sa dozvedeli, že pochádza z rozvrátenej rodiny vychovával ju iba otec, mama nebola prítomná a ich skromné podmienky odrážali bremeno chudoby.
Medzi nami boli aj dvojičky Barbora a Kristína. Kým Barbora pôsobila úplne normálne, Kristína bola neustála otrava. Bez rozpakov ničila hračky ostatných a nikdy za to nebola pokarhaná. Bola totiž dcérou riaditeľky našej škôlky, čo jej dávalo pocit neohroziteľnosti, ktorý si užívala s pýchou. Kristína často útočila na Zuzanu kopala ju, kazila jej obed a ťahala ju za vlasy. Zuzana trpela potichu, občas si utierala slzy a schovávala sa v kúte. Snažila som sa jej pomôcť, ale väčšinou sa naše pokusy končili trestom od učiteľky, keďže Kristína zostávala nedotknuteľná.
Avšak v deň Zuzaninej narodeninovej oslavy prišla do škôlky v úplne nových šatách. Jemný odtieň ružovej zvýrazňoval jej vzhľad a šaty žiarili rôznymi farbami. Lem šiat sa leskol drobnými kamienkami, ktoré sa blyšťali pri každom pohybe, čo vzbudilo obdiv a lichôtky od všetkých detí. Dvojičky sledovali celú situáciu z kúta, ich mlčanie prezrádzalo nespokojnosť. Zuzana žiarila šťastím, zelené oči jej svietili radosťou.
Počas hry vonku sa Zuzana starostlivo vyhýbala pieskovisku, aby si nezničila nové šaty. No keď sme sa do hry úplne ponorili, stratili sme ju z dohľadu. Vtom sa ozval prenikavý výkrik, ktorý nás všetkých vyrušil. Tam, v mláke, bola Zuzana s roztrhanými šatami. Kristína nad ňou stála a kruto sa smiala. Zuzana plakala neutešiteľne, uvedomujúc si, že jej otec bude sklamaný, keď uvidí zničené šaty. Si len žobráčka, nie princezná! posmievala sa Kristína.
Táto scéna mnou silno otriasla; videla som utrpenie bezmocného dievčaťa, ktorého jedinečný deň bol zničený. Zanechalo to vo mne hlbokú stopu a vnútilo mi celoživotnú túžbu nikdy neubližovať druhým, ale naopak, hľadať spôsoby, ako ich potešiť. Lebo len v dobrote nachádza človek pravú hodnotu a úctu v spoločnosti.
