Môj neskorý manžel Prvýkrát som sa vydala vo veku päťdesiatpäť rokov Ubehlo už päť rokov od chvíle, keď sme si povedali áno. Teraz mi je šesťdesiat, on má šesťdesiatpäť. V tom nie je nič podivné dnes sa deje čokoľvek. Ale zvláštne je, že to bol môj prvý manžel. A pre neho tiež.
A predstavte si, že som sa neplánovala ženiť. Nikdy! Keď som mala ešte len devätnásť, odchádzal odo mňa muž, ktorého som milovala celým srdcom. Volal sa Slavomír. Zomrel zo života, keď som bola v piatom mesiaci tehotenstva. Najprv som, Bože, chcela skončiť s týmto životom. No zamkla som sa do ruky a prisahala som si: už nikdy sa nevyznám s manželom. Nechcel som vedľa seba mať ďalšieho podvodníka, ktorý zmizne pri prvej príležitosti.
Držala som svoje slovo. Dcéra vyrástla, vydala sa, mali sme vnúčatá, a ja, ako tvrdohlavý somár, niesla som osamelý život. Muži sa snažili zoznámiť, často a neúnavne, ale moja povaha je taká ak raz niečo rozhodnem, neodbočím z cesty. Samota ma pretvorila na drsnú, neženčiu bytosť.
Osud však má svoj vlastný humor. Chcem vám povedať, ako sa jedného muža podarilo nakoniec ma vziať pod oblúky
Keď som odišla do dôchodku, ako väčšina starých ľudí, pustila som sa do záhradkárčenia. Od rodičov mi zostal malý vidiecky domček s pozemkom pri Nitre. Cestovala som tam električkou; cesta trvala trochu viac ako hodinu, a vždy som si priniesla časopis s krížovkami čas tak rýchlo letel.
Jedného dňa, na zastávke, do vagóny vstúpili muž so ženou evidentne manželia a nízky starší pán. Najprv vládol ticho. Potom som zachytila, ako žena nesvojí hlasy pohrdavo povedala:
Slavomír, poďme k deťom, pomôžeme im, veď si ich otec
A jej hlas okamžite umlčal hlučný výkrik muža:
Čo to bláznivec! Aby som sa zakláňal pred týmito idiotmi?!
Nasledujúco slovo bolo drsný nadávkový výbuch smerom k žene a deťom. Náhle som zdvihla oči a zamrznula. Bol to Slavomír. Ten istý, čo ma raz opustil v 5. mesiaci tehotenstva. Zmenil sa len tvár vrásky, hnevacej výrazu, ale stále veľký a hrubý. Slavomír ma nepoznal, no zaregistroval môj pohľad a zakričal:
Kde sa pozeráš? Otoč sa, ináč ti prepadnem oko!
Zamotala som sa. Celé telo sa zdalo byť v paralýze. Zrazu však niečo nečakané. Ten malý muž, čo sedel oproti mne, pevne vstával a postavil sa medzi mňa a Slavomíra:
Ak prestaneš urážať ženy, budeš mať problém so mnou. Muž, ktorý takto hovorí k ženám, nie je muž, je len ničota. Roztrhám ťa ako baránsku hlavu!
Zastrašená som, lebo Slavomír by ho mohol len rozdrviť. No on sa okamžite zatnul, zdvihol ramená a zamumlával niečo. Vtedy mi došlo pred mojím očami nebol hrdina, ale obyčajný bojovník, ktorý dokáže povýšiť hlas len proti ženám. A ja cez neho celý život som sa lámala! Slzy sa mi šírili po očiach. Všetko prebehlo ako na rýchločitateľnom filme tridsať rokov v priebehu niekoľkých minút.
Po dvoch zastávkach Slavomír a jeho manželka vystúpili, a ja rozplakala. V duši bola prázdnota a horkosť.
Aj slzy neuškriabú tvoju krásnu tvár, povedal s úsmevom môj ochránca. Teraz už nevyzeral malý. Pred mojím zrakom stál skutočný muž. Volal sa Fedor Borislav, kedysi vojenský.
Tak sme sa spoznali. A ja som náhle pocítila, že po prvýkrát po rokoch túžim po manželstve. Chcem byť milovaná žena.
A tak sa stalo.
S Fedorom sme veľmi šťastní. Život, ako sa ukazuje, múdro usporiada všetko na svoje miesto. A nezáleží na tom, koľko máš rokov. Aj na jeseň života môže prísť láska a priniesť pravé šťastie.
