Nikdy som svoju manželku neľúbil, hoci som jej to priznal už hádam stokrát. Nebola to vôbec jej vina žilo sa nám dobre. Nikdy sa so mnou nehádala, neprskala doma, bola milá, trpezlivá, proste lážo-plážo žena. Ale jedna chyba v našom vzťahu predsa len bola láska, tá sa akosi neukázala ani raz. Riady v kuchyni síce klopkali veselo, ale city boli ticho.
Každý večer som zaspával i ráno vstával s myšlienkou, že by som mal konečne odísť. Nájsť si takú, ktorú naozaj z celého srdca zbožňujem.
Lenže, dalo by sa mi to vôbec? S Idou som sa cítil pohodlne. Okrem toho, že spravovala domácnosť ako hotová finalistka slovenského MasterChefa, bola ešte aj poriadne pekná. Kamaráti mi doteraz závidia a nechápu, čím som si ju zaslúžil. Ani ja tomu neviem prísť na koreň. Prečo také dievča miluje práve mňa?
Som obyčajný chlap, žiadny laureát ceny za šarm. Ale ona ona miluje Taká zvláštna
Jej oddanosť mi nedala pokoj. A navyše ten jej výzor! Veľmi dobre som si uvedomoval ak náhodou opustím ich dvojizbák v Petržalke, jej srdce si nenechá dlho zaháľať. Hneď jej tam bude kukať nejaký Miroslav bohatší, krajší, usilovnejší.
Len keď si predstavím, že ju objíma niekto iný, tak ma normálne chytá panika. Ida je, skrátka, moja, hoci k nej nič necítim. Nikdy som necítil. Oženil som sa s ňou najmä preto, lebo pri nej vypadám lepšie povedzme si úprimne.
Ale žiť celý život s niekým, koho neľúbite? Veď to predsa nie je možné! Myslel som, že to nejak vybabrem, ale zjavil sa omyl. Príbory na stole chechtali sa mi do tváre.
Zajtra jej to musím povedať, pomyslel som si a konečne zaspal.
Ráno pri raňajkách som načrtol vážnu tému:
Idka, sadni si prosím. Musím sa ti s niečím priznať.
Som zvedavá, čo máš na srdci, drahý.
Predstav si, že sa rozídeme a rozbehneme sa každý na opačný koniec Bratislavy.
Ida sa začala smiať:
To čo je za srandu? Hráme sa na rozprávku?
Počkaj, počúvaj do konca, je to dôležité.
No dobre, predstavila som si. A ďalej?
Povedz mi úprimne ak ja odídem, nájdeš si niekoho nového?
Štefan, čo ti šibe? Prečo by si mal odchádzať?
Lebo ťa neľúbim. Ani nikdy som neľúbil.
Prosím? To snáď nemyslíš vážne Nerozumiem!
Chcem odísť, ale nemôžem sa zmieriť s tým, že ty budeš s niekým iným.
Vtedy Ida stíchla na moment a potom povedala:
No úprimne lepšieho ako ty asi nenájdem. Takže choď, neboj sa, nikoho iného už nechcem len teba.
Sľubuješ?
Jasné, sype sa zo mňa prach, ak to nebudeš ty! ubezpečila ma Ida.
A počkaj Kam ja vlastne pôjdem?
To nemáš kam? usmiala sa.
No, žili sme spolu odjakživa. Tak asi to dokope spolu až do dôchodku, povedal som so smutným úsmevom.
Ale kdeže, neboj sa. Po rozvode predáme byt a každý si kúpi svoju garsónku. Pekne rozdelené veď byt bol ešte po mojej starkej, zahlásila Ida.
Naozaj? Tak to som teda nečakal, že mi takto pomôžeš. Prečo to robíš?
Lebo ťa ľúbim a keď niekoho ľúbiš, tak ho predsa nedržíš nasilu pri sebe.
Prešlo pár mesiacov a rozviedli sme sa. O niekoľko týždňov som sa dozvedel, že Ida svoj sľub zabudla a veselo našla nového frajera. No a byt, ten nepredala, naopak býva tam s novým vyvoleným. Vraj dedičstvo po babičke sa z domu neodnáša len kvôli jednému Štefanovi
Ostal som sám jak prst, s kešom nula eur. Ako má potom človek veriť ženám, no povedzte!
Čo si myslíte o Štefanovi?
Tento príbeh vychádza zo skutočnej skúsenosti, ktorú nám napísal jeden čitateľ. Akákoľvek podobnosť s reálnymi menami a udalosťami je čisto náhodná. Všetky fotky v článku sú len ilustračné.
