Vieš čo, bola som vydatá naozaj dlho spoznali sme sa s mojím manželom ešte na vysokej škole v Bratislave. Vtedy som sa ani nestihla poriadne rozhliadnuť po svete, jednoducho som si vybrala jeho a zostala s ním. Bola som taký ten staromódny typ, čo verí na vernosť jednému chlapovi, nikdy som nepoškuľovala po iných.
Svadbu sme mali už počas tretieho ročníka. Mladí a neskúsení sme boli, ale asi to bola láska, keď vydržala toľko rokov pod jednou strechou. Všetci spolužiaci nás pokladali za vzor, pritom sme neboli jediný pár v ročníku. Čím sme boli iní? Asi tým, že sme vždy boli spolu, nech sa dialo čokoľvek.
Vo štvrtom ročníku prišiel na svet náš synček. Školu sme napriek tomu nevzdali mnoho vyučujúcich nás podporovalo a my sme boli vďační, že nám vyšli v ústrety. Spoločnými silami sme štúdium dotiahli do konca, dostali diplomy a poriadne to oslávili. Môj muž mi vždy pomáhal, o domácnosť sme sa delili na polovicu.
Ver tomu, že iného chlapa som si ani predstaviť nevedela. Bol pre mňa ideál, niekto, s kým si rozumiem do duše. Doplňali sme sa, ani sme sa skoro nehádali. Do takej pohody jednoducho patrili šťastné deti, tak sme si povedali, že po dvoch rokoch chceme dievčatko.
Prečo nie? Starostlivý manžel, zdravý a samostatný syn… Dievčatko nám chýbalo k úplnej rodine ako višňa na šľahačke.
Vyzeralo to, že som tá najšťastnejšia žena pod slnkom. Muž ma mal rád, stále mi pomáhal, aj keď robil na zmeny, vždy sa venoval deťom a ja som mala chvíľku pre seba. Všetko vyzeralo v poriadku až kým som si nezačala všímať, že ma manžel začína ignorovať.
Začal sa zdržiavať v práci, doma bol podráždený a kritický. Stále sa o niečo hádal. Raz, keď som sa opýtala Ako sa máš?, tak mi odvrkol, že moja starosť je len variť kapustnicu, utierať deťom nos a v noci ho potešiť v spálni.
S takýmto prístupom ma prešla chuť na kuchyňu aj na spálňu. Myslela som, že sa uvedomí a zlepší, ale bolo to čoraz horšie. Postupne začal popíjať, prestával sa vracať domov. Z milujúceho otca sa stal domáci rabiják.
Jedného dňa prišiel domov a začal vykrikovať:
Už mám dosť tých detských revov a tvojich vyťahaných teplákov! Nikdy som na teba nebol hrdý, neviem, prečo si sa pre mňa nikdy nekrášlila. Nechcem s tebou nikam chodiť, pretože nie si upravená. Chceš len peniaze, ale kto sa pýta na moje túžby?!
Zavolala som svokru, ale tá sa len zastávala svojho syna a prosila ma, nech nežiadam o rozvod. Zbalila som veci, zobrala deti a odišla do podnájmu. Moja kamarátka mi pomohla s dcérou do škôlky a ja som si našla druhú robotu. Nie je to ľahké, ale zvládame to. Aspoň na nás doma nikto nezdvíha ruku!
Až na súde som zistila, že má manžel závažné psychické problémy. Jeho rodičia mi to úmyselne tajili. Snažili sa, aby sme sa dali dokopy práve preto, že som bola tým tichým a poslušným typom pre ich problémového syna. Svokra ho liečila v Nemecku, ale nepomohlo mu to. Potom brával lieky, aby mohol ako-tak fungovať. Ľúto mi je ho, no žiť s ním v jednom byte ďalej nemôžem. Najviac mi záleží na tom, aby sa jeho choroba nepreniesla na naše deti.
