V jeden chladný jesenný deň som stál na autobusovej zastávke v Bratislave a netrpezlivo som očakával príchod autobusu. Začalo popŕchať a do odchodu už ostávalo len päť minút. Hľadal som úkryt pred dažďom, tak som vošiel do čakárne a posadil sa, pričom som vytiahol telefón, aby som sa rýchlo pozrel na správy. Vedľa mňa si sadla vitálna staršia pani menom Božena, ktorá okamžite začala konverzáciu. Bolo jasné, že je spoločenská, tak sme prehodili niekoľko slov o počasí. Rýchlo sa rozhovorila a začala mi rozprávať svoj životný príbeh.
Boženin osud nebol jednoduchý. Prežila nečakanú tragédiu, ktorá ju pripravila o domov. Jej dom v Trnave bol navrhnutý pre dve rodiny: ona bývala v jednej polovici, v druhej žila nepokojná rodina. Jedného večera, keď susedia usporiadali hlučnú oslavu, vypukol požiar. Oheň sa rýchlo rozšíril aj na Boženinu časť domu. Aj keď dokázala zachrániť pár cenností, domov bol nenávratne preč.
Bez strechy nad hlavou sa utiekla k dcére Zuzane do Nitry. Najskôr jej dcéra ochotne pomohla, no už po týždni jej Zuzana s ľútosťou oznámila, že je pre nich bremenom a musí si nájsť iné útočisko. Bolelo ma počúvať, ako s ňou jej vlastná dcéra zaobchádzala.
Keď som sa jej spýtal, kde býva teraz, povedala mi, že našla prázdny domček v malej dedinke pri Piešťanoch. Chcel som jej pomôcť, no slušne odmietla, že vraj má všetko potrebné. Po našom rozhovore som ju odprevadil k autobusu, odfotil ju pri tabuli s názvom jej dediny a vrátil som sa domov premýšľajúc, čo môžem spraviť.
Na druhý deň som kontaktoval starostu dediny a s jeho pomocou som vymyslel plán. O týždeň som sa vybral do Boženinho domu spolu s priateľmi partia šikovných stavbárov. Starosta nám dal rady a poslal aj fotku jej chatrče, aby sme vedeli, do čoho ideme. Keď sme dorazili, pohľad na jej bývanie nám doslova vhrnul slzy do očí. Dom nemal podlahu ani strechu, voda tiekla len sporadicky kvôli deravej inštalácii a Božena žila z malej výslužky v eurách.
Celý týždeň sme pracovali, opravovali strechu, vymieňali podlahu, omietali steny a zabezpečili rozvody vody. Vďaka pomoci našich klientov a štedrým darom sme jej domček obnovili. Božena má dnes tečúcu vodu, zachovalú toaletu a strechu nad hlavou. Jej vďačnosť bola pre nás obrovskou odmenou pevne nás všetkých objala a v očiach sa jej zaligotali slzy radosti.
Dobrosrdečnosť sa rozšírila do celej dediny. Pomohli nám postaviť plot, upratať dvor a pohostili nás domácimi jedlami kapustnicou, koláčmi a dokonca nám ponúkli prístrešie. Táto skúsenosť mi ukázala silu spolupatričnosti a vrelosť slovenského srdca. Naučila ma, že láskavosť je najväčšou hodnotou a nikdy netreba podceňovať silu pomoci v komunite.
