Dnes si zapisujem do denníka jeden celkom zvláštny zážitok. Na narodeninovej oslave mojej kamarátky som stretla jedného chlapca volal sa Peter Kováč. Ukázalo sa, že je to známy priateľa oslávenca. Vyzeralo to, že preskočila iskra, lebo ma pozval von.
Keď sme sa stretli, Peter mi navrhol, že musíme najprv zájsť do Tesca, vraj potrebujeme kúpiť nejaké potraviny a potom pôjdeme k jeho kamarátovi domov. Vonku bol chlad, žiadna iná alternatíva napríklad kaviareň či kino mi neponúkol, tak som súhlasila.
Povedal, že vezmeme pizzu a pár drobností. Chytil vozík a pustili sme sa do nakupovania. Lenže zrazu začal do vozíka hádzať drahý koniak, balík dobrých klobás, syr, ananás
Zostala som prekvapená ja som skromne vložila do vozíka mandarínky a medovníky, lebo som mala pri sebe len pár eur. Toto predsa mala byť len schôdzka, nie nákup na týždeň.
Pomyslela som si, že je asi veľkorysý a uvoľnený.
Pri pokladni pred nami stálo ešte päť ľudí. Peter sa náhle od vozíka vzdialil so slovami: Hneď som späť. Nechápala som, čo sa deje. Keď som bola na rade, do ruky som vzala len mandarínky a medovníky na nič viac som nemala. Ostatné som nechala v košíku.
Pri východe ma už čakal Peter. Chytil mi tašku, poťažkal ju a zvláštne sa na mňa pozrel: A kde je zvyšok?
Ukázala som mu na predajňu, kde všetko zostalo. Začal mi krivdiť a povedal, že som lakomá, mohla som vraj všetko zaplatiť ja, že som mu len stratila čas…
Nechápem, kde sa berie tá drzosť. D nes si hovorím takéto typy viac nepotrebujem stretávať.
