Ďakujem za otca

– Čo povedali na polícii? zašepkala Lenka, keď mama položila telefón na stôl.

– Nič dobré, povedala Antónia Štefanová a vzala do ruky pohár s vodou, z ktorého si odpila pár dúškov. Vraj je ešte priskoro na paniku. Musíme počkať aspoň deň. Ale ja to cítim… Cítim, že sa niečo stalo!

*****

– Mami, ahoj! Ocko ešte neodišiel? spýtala sa Lenka, keď vbehla do bytu s tortou v rukách.

– Ahoj, dcérka. Už je preč. Vravel ti, že má dnes posledný deň v práci. Slušne ho vyprevádzajú na dôchodok, majú rozlúčkové posedenie, tak vieš, nemohol neísť.

Škoda zamračila sa Lenka.

– Ale na obed sľúbil, že sa vráti.

– Tak to je fajn. Veď na obed by mal prísť aj môj Miško. Všetci budeme spolu. Zatiaľ ti pomôžem pripraviť stôl, dobre?

– Jasné, budem rada. Aspoň to pôjde rýchlejšie. Ale najskôr si dáme čaj, čo povieš? Práve som dovarila vodu. A mám tu tvoje obľúbené veterníky. Dáš si?

– S radosťou.

Mama a dcéra sedeli za stolom, popíjali čaj, maškrtili veterníky a rozprávali sa: o počasí, o prírode a hlavne o otcovi, ktorý dnes oslavoval päťdesiatku.

Všetko sa zdalo byť výborné, len…

Antónia si všimla, že jej Lenku niečo ťaží. Ako keby mala niečo na srdci, ale nevie sa rozhodnúť, či to vysloviť.

Sama vycítila nepokoj.

– Dcérka, je všetko v poriadku?

– Je to až tak vidno? usmiala sa rozpačito Lenka.

– Vidno Nechceš mi niečo povedať?

– Chcem. Ale neboj sa, mami, sú to dobré správy.

– Tak povedz, som zvedavá.

– Vieš, s Miškom sme sa rozhodli, že vám darujeme záhradku, ktorú sme minulý rok kúpili.

– Vy nám ju darujete?!

– Od srdca. Miško tam opravil chatu a bude sa tam dať krásne bývať celú sezónu.

– A vy kde budete?

– No predsa k vám budeme chodiť na návštevy oddychovať. Záhradku by sme aj tak nestíhali obhospodarovať… Lenka sa záhadne usmiala.

– A to prečo?

– Lebo vy s otcom sa čoskoro stanete starkí. Osem mesiacov a je to tu.

– To je pravda?

– Je!

– Och, Lenka! Ako sa teším! A ocko bude tiež neskutočne rád, keď sa to dozvie.

Mama vyskočila od stola, objala dcéru a niekoľkokrát ju pobozkala na obe líca.

– Chcela som, aby ste tú správu vedeli naraz, lenže ocko šiel tak skoro preč.

– Nevadí, ešte nám to obom stihneš povedať, keď sa vráti. No a teraz… Antónia sa pozrela na hodiny ideme variť?

– Samozrejme!

A kuchyňou zneli zvuky hrncov a panvíc, nože klopali na doskách. Hovorí sa, že dve ženy v kuchyni si zavadzajú, ale Antónia s Lenkou tvorili dokonalý tím. Všetko stihli pripraviť a stôl vyzeral ukážkovo.

Bola tam pečená kuracina, rybie fašírky, zemiaková kaša a tri druhy šalátov.

Antónia Štefanová si sadla k stolu a mrkla na hodinky:

– Pozri, boli sme ešte skôr hotové, než sme plánovali.

– Keď dve ruky pomáhajú, ide to ľahšie! zasmiala sa Lenka. Nezavoláš ockovi? Opýtame sa, kedy príde domov.

– Áno, to je dobrý nápad…

– A ja sa spýtam Miška, kedy príde on.

Lenka odišla do predsiene za kabelkou.

Antónia vzala telefón a vytočila číslo manžela.

Dlhé tóny zvonili, no nik sa neozýval. Zložila, skúšala znova nič. Chvíľu len ticho pozerala na hodiny. V mysli jej znela jediná otázka:

Prečo nezdvíha?

Zrazu si uvedomila, že Miroslav jej sľúbil, že keď dorazí do práce, zavolá jej, ale ani sa neozval. Prebehli ňou zimomriavky.

– Mami, Miško vraví, že príde za hodinku! natešene zakričala Lenka, keď sa vrátila. Ocko nič?

– Neodpovedá…

– To je čudné.

– Veľmi čudné, Lenka… Už niekoľkokrát som volala, stále to isté.

– Ale vieš, aký je dnes deň. Majú rozlúčku, možno sa bavia, preto nezdvíha.

– Neviem, Lenka. Mal byť už na ceste domov. A náš Miroslav, keď niečo sľúbi, vždy splní. Ani mi nedal vedieť, že prišiel do práce. To sa naňho vôbec nepodobá… Prečo teda neodpovedá?

– Zavolaj možno jeho šéfovi, popros ho, nech pustí oslávenca domov. Veď naňho doma čakáme!

– Dobre, skúsim.

Antónia nebývala panikárka, ale teraz ju bodal čudný predtuch. Miroslav jej vždy odpísal. Aj keď bol zaneprázdnený.

Pre Miroslava nebolo nič cennejšie ako rodina. Dnes určite vedel, že bude už rodina netrpezlivo čakať.

Aj keď na druhej strane, premýšľala Antónia, veď ho vyprevádzajú na dôchodok, to je len raz za život. Miroslav dal práci tretinu života, iste je to pre neho ťažké…

– Haló! ozval sa hlas muža z telefónu.

– Dobrý deň, pán Kováč! Tu je Antónia, manželka Miroslava. Chcela som sa spýtať, kedy pustíte manžela domov. Už ho tu čakáme Dcéra aj zať sú už tu.

– Dobrý deň, Antónia! odpovedal nadriadený. Úprimne? Neviem, čo vám povedať.

– Nechápem…

– Viete, my naňho čakáme tiež. Volali sme mu už viackrát, nezdvíha.

– On dnes do práce neprišiel? vyľakala sa Antónia.

– Nie, ešte sme ho dnes nevideli. Ale tiež veríme, že príde. Len čo sa ozve, pripomeňte mu to, nech príde. Chceme sa s ním dôstojne rozlúčiť, je to u nás tradícia.

– Ďakujem, pán Kováč. Ak by sa u vás zjavil, dajte mi, prosím, vedieť.

Antónia položila mobil, ruky sa jej slabo triasli. Pozrela na Lenku:

– Lenka, ocko v práci nebol A stále nezdvíha. Už je to dlho Kde môže byť?

– Mami, neboj sa hneď najhoršieho. Skúsme mu zavolať ešte raz spolu.

*****

Miroslav vyšiel pred panelák, usmial sa ráno slnku, pozdravil staré mamy na lavičke a vybral sa smerom na zastávku trolejbusu.

Dvadsaťpäť rokov chodieval tou istou cestou, aj dnes no na prácu už nešiel robotovať, len si vyzdvihnúť výstupný list a rozlúčiť sa s kolegami. Dlho vyprevádzal kolegov na dôchodok, teraz prišiel rad naňho.

V noci poriadne nespal, stále sa prehadzoval, nepokojný… Párkrát si zľahka upil z bylinkových kvapiek, ale nepomohlo.

Ráno sa usmieval na Antóniu, keď mu gratulovala no o ťažkostiach nehovoril, aby ju netrápil.

Takéto slabosti mal občas, a vždy to prešlo. Chcel, aby mala radosť ona aj deti. I preto odišiel do práce skôr, aby nič nebolo vidno.

To prejde… povzbudzoval sa, keď mu opäť sťahovalo pri srdci.

Miroslav stál na zastávke a planul strachom srdce ho stále pobolievalo. Uvidel natlačený trolejbus a uvedomil si, že by nezvládol tú jazdu.

Preto sa rozhodol ísť peši. Vonku bolo príjemne, na čerstvom vzduchu dúfal, že mu bude lepšie.

Volal žene, až keď bude v práci, tak sa dohodli. Nedostal sa tam však

Prechádzal cez malý mestský park, kde cez pracovné dni nebýva mnoho ľudí. Práve tam sa mu náhle veľmi zle urobilo.

Sadol si na lavičku, rozopäl gombíky na košeli a uvoľnil si kravatu. Hltal jesenný vzduch, ale úľava neprišla, skôr horšie.

Nechcel volať Antónii, bál sa ju vystrašiť. Chvíľu odolával, no keď ho bolesť úplne premohla, siahol po telefóne, že najskôr zavolá jej, potom pohotovosť.

Ruky sa mu však roztriasli, telefón mu vypadol na chodník rovno pod lavičku.

Snažil sa postaviť, no nevládal. Privalila ho prudká bolesť na hrudi, tmelo sa mu pred očami.

Dokázal už len ľahnúť. Takto sa končí narodeniny aj dôchodok… premkla ho trpkosť.

Najviac ho bolelo, že už viac neuvidí milovanú ženu a dcéru… Nebude sa môcť rozlúčiť.

*****

Antónia si kvapla srdcové kvapky, potom opäť volala mužovi. Stále len vyzváňalo Ani Lenka neúspešne volala viackrát.

Prišiel Miško. Všetci traja sedeli okolo slávnostného stola, ticho sa na seba dívali a čakali.

– Na čo čakáme? zvrtla sa Antónia. Musíme volať políciu, možno ho pomôžu nájsť.

Lenka a Miško jej prikývli. Všetkým bolo jasné, že takáto jeho neprítomnosť má vážny dôvod.

Obzvlášť keď Miroslav pôsobil dlhé roky pri hasičoch. Ak on neodpovedá, určite je veľký dôvod.

– Čo povedali na polícii? zašepkala Lenka, keď mama položila telefón.

– Nič dobré, povzdychla si mama a napila sa vody. Vraj musíme čakať, kým uplynie deň. Ale ja cítim… niečo sa stalo!

– Potom musíme začať hľadať sami! rozhodne povedala Lenka.

– Ocko chodieval trolejbusom, zastávka je tu blízko. Musíme ísť a popýtať sa ľudí, či ho niekto videl. A aj vodičov by sme mohli osloviť.

– S Miškom to preveríme, ty zostaň doma keby sa ocko objavil. A popri tom volaj nemocnice. Pre istotu, nech máme pokoj.

– Tak dobre…

Lenka s Miškom sa rýchlo obliekli a vybehli z bytu hľadať Miroslava.

A Antónia, keď zamkla dvere, zas vzala mobil a začala obvolávať nemocnice.

Len nech je v poriadku, ticho šepla a prežehnala sa.

*****

Miroslav ešte vnímal, ale každú minútu slabol. Rukou hýbal len ťažko, hovoriť nevládal.

– Po-mo te… zamumlal a natiahol ruku k dvom ženám, ktoré prešli okolo.

No tie sa na neho len pozreli s odporom a odvrátili tvár.

– Zase nejaký opilec! odfrkla jedna.

– Jasné, napitý už ráno, teraz leží na lavičke… Hanba!

Miroslav ich počul a po lícach mu stiekli slzy. Bolelo ho, že si nemôže pomôcť a nikomu nevie vysvetliť, čo sa deje. Sám za život mnohokrát zachraňoval ľudí a aj zvieratá, a teraz nemá sily…

Prečo práve dnes?

Keď utíchli ich kroky, zavrel oči a zmieril sa, že tu zrejme zostane sám. Lenže…

vtom začul blízko seba brechot. Práve pri uchu.

Zrazu zacítil na sebe mäkké labky a vlhký jazyk na brade.

Pes! Pes! preblesklo mu. Kde je pes, iste niekde nablízku bude aj jeho pán.

S námahou otvoril oči a uvidel staršieho malého psíka. Spoznával ho! Odkiaľ?

Vo vnútri mu žiarili spomienky.

Vidí dom v plameňoch, vidí, ako jeho kolegovia záchranári vynášajú ľudí i pes bol vnútri, brechal.

– Je v dome pes? spýtal sa Miroslav muža v sanitke.

– Áno, nestihli sme ho. Všetko bolo veľmi rýchle

– Prečo ste nepovedali? skríkol, a bez váhania vbehol naspäť do horiaceho domu.

Vravel mu kde-kto nech nejde, bolo to nebezpečné, ale neposlúchol nikoho.

Po desiatich minútach, zakašliavajúc, vybehol s malým psom v náručí, odovzdal ho majiteľovi a dlho sa ešte díval psovi do očí.

V tých očiach videl ĎAKUJEM. Pes ho pohľadom prosil a ďakoval za život.

Spomienky sa rozplynuli a zase bolo tmavo a chladno.

– Haf-haf! brechal psík a olizoval Miroslava ležiaceho na lavičke.

Spoznal svojho záchrancu. Teraz…

chcel zachrániť on jeho.

– Ak môžeš šeplol Miroslav. Priveď niekoho, hoci kohokoľvek

Stratil vedomie.

Pes však človeka počul a aj porozumel rozbehol sa preč, aby niekoho priviedol.

Behal od stánku s bagetami k študentovi, potom k žene s dieťaťom, potom k chlapovi pri novinovom stánku…

Ale nikto…

nikto nepochopil, čo od nich chce. Naopak, vyháňali ho, mysliac si, že je nebezpečný. Pritom len prosil o pomoc.

*****

Na zastávke sa Lenke a Miškovi nič nepodarilo zistiť: nikto muža na fotografii nevidel. Lenka si pre istotu vzala otcovu fotografiu z albumu.

Chápali so zaťom, že každá minúta je drahá. Rozhodli sa pobehať ďalšie obchody, dvorčeky.

Ale ocko sa akoby do zeme prepadol. Mobil ďalej neodpovedal. Kde si, ocko, kde?

Keď bežali okolo parku, Lenka začula brechot. Otočila sa a videla malého staršieho psa, ktorý brechal na ľudí a vyhýbal sa, keď sa po ňom ohnali.

– Vypadni! zvolal penzista a mával palicou. Už nám zvieratá ani prejsť nenechajú…

– Lenka, čo je? pýtal sa Miško, keď sa žena zastavila.

– Neviem Ale ten pes nebrechá len tak. Vyzerá, že chce niečo povedať… Neviem to vysvetliť, ale cítim to.

Pes pozrel na Lenku a stretli sa im pohľady. V jeho očiach odčítala prosbu o pomoc.

– Kam ideš, Lenka? divil sa Miško.

Lenka však išla za psom, ktorý začal skákať a bežať smerom do parku. Lenka bežala za ním, Miško za ňou.

O päť minút našli na lavičke ležiaceho Miroslava ešte dýchal, bol živý!

– Ocko! zvolala Lenka, zodvihla jeho hlavu a snažila sa oživiť ho. Miško, volaj pohotovosť!

*****

Sanitka prišla veľmi rýchlo, hneď odviezli Miroslava do najbližšej nemocnice na kardiológiu.

Lenka zobrala psíka, rýchlo s Miškom bežala k autu a volala mame, že sa ozve, hneď ako zistí viac.

– Mali ste šťastie… povedal lekár, keď vyšiel z jednotky intenzívnej starostlivosti. Keby ste ho našli o pol hodiny neskôr, nevedeli by sme už nič urobiť.

– Zostane nažive? opýtala sa, utierala si slzy.

– Áno, bude žiť.

Lenka vyšla z nemocnice, objala psíka a potichu mu hovorila:

– Ďakujem ti za otca.

– Čo je s ockom? spýtal sa Miško.

– Bude žiť, uľavene vzdychla Lenka. Vďaka nemu, ukázala na psa.

– Má obojok. Je domáci.

– Asi by sme si ho mali vziať domov, kým nenájdeme majiteľa. Zachránil ockovi život, nemôžeme ho nechať na ulici.

– Máš pravdu, Lenka.

*****

Antónia Štefanová, Miško a Borko (na psom medailóne bolo vygravírované: “Borko”) čakali pred nemocnicou.

Po desať minútach vyšli von Lenka a otec.